Po skončení druhej svetovej vojny sa zdalo, že jej víťazi budú pokračovať v spojenectve a vytvoria taký medzinárodný poriadok, v ktorom tradičnú politiku sfér vplyvu a proti sebe stojacích aliančných zoskupení nahradí široká hospodárska spolupráca všetkých národov, stimulujúca politické porozumenie a vyúsťujúca do bezpečného života v mieri. To bolo cieľom Atlantickej charty, ktorú americký prezident Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston S. Churchill zverejnili 14. augusta 1941; v septembri sa k Atlantickej charte pripojil ZSSR, no s výhradou, že praktické uskutočňovanie jej zásad sa bude musieť prispôsobiť okolnostiam, potrebám a historickým osobitostiam jednotlivých krajín
Túto tendenciu potvrdzoval postup ZSSR na spojeneckých rokovaniach v čase vojny, na ktorých v závislosti od vývoja situácie na frontoch dával viac alebo menej jasne a kategoricky najavo, že kalkuluje s rozšírením svojho vplyvu na západ od svojich hraníc.
Zatiaľ čo Roosevelt podporoval túto líniu a odmietal politiku špecifických aliančných zoskupení (okrem vojnových) a sfér vplyvu, Churchill, ktorý sa na tieto veci díval z hľadiska historických skúseností Veľkej Británie, pokladal aliancie a sféry vplyvu za prirodzený element veľmocenských vzťahov. Z britsko-sovietskych rokovaní vo vojnových rokoch získal určitú predstav o Stalinových územných ambíciách. Spojené štáty nesúhlasili s postupom britského premiéra, ale radikálne kroky proti neformálne uzavretým dohodám nepodnikli.
Pritom skutočné sovietske úmysly v oblasti zahraničnej politiky nikto nepoznal. Sovietski predstavitelia sa cez vojnu dôsledne vyhýbali frazeológii, ktorá by bola mohla vzbudiť podozrenie, že uvažujú o budovaní exkluzívnych aliancií.
Američania len postupne rozpoznávali, že v oblasti ležiacej na západ od ZSSR Stalinovi nešlo o utvorenie bloku krajín, v ktorých by v súlade s uzneseniami jaltskej a postupimskej konferencie mohli prevziať moc reprezentatívne vlády zvolené v slobodných voľbách, ale o sústavu vazalských štátov, zbavených možnosti konať autonómne a nútených prerušiť všetky dovtedajšie väzby so Západom. Pod tlakom tejto skutočnosti sa Spojené štáty odklonili od Rooseveltovho zahraničnopolitického idealizmu, na ofenzívu Moskvy začali reagovať protiofenzívou, čím uviedli do pohybu proces, ktorý na konci 40. rokov vyústil do podpísania Severoatlantickej zmluvy.
Tento proces prechádzal viacerými etapami a určitú razanciu nadobúdal len postupne.