Postupom času sa však ukázalo, že vzájomné pravidelné konzultácie si vyžadujú mať taký pohotový a pružný orgán, ktorý sa môže kedykoľvek operatívne zísť a zároveň byť v styku s najvyššími predstaviteľmi vlády svojej členskej krajiny. Preto na zasadaní v Lisabone (20. – 25. februára 1952)sa prítomní ministri zahraničných vecí dohodli, že zasadania Severoatlantickej rady sa budú konať nielen na ministerskej úrovni, ale aj na úrovni stálych predstaviteľov pri NATO. (Keď sa Severoatlantická rada stretáva v tejto podobe, označuje sa aj za „Stálu radu“.) Úlohou „Stálej rady“ je byť neprestajne pripravený na prerokúvanie akýchkoľvek otázok dotýkajúcich sa politických alebo vojenských záujmov aliancie ako celku alebo jej jednotlivej členskej krajiny. „Stála rada“ sa stretáva najmenej raz za týždeň.
Aby členovia tejto novej „Stálej rady“ mohli splniť svoje poslanie, rozhodli sa vlády spojeneckých štátov poveriť šéfov svojich misií takými právomocami, ktoré im v neprítomnosti ministrov umožňujú prijať významné záväzné rozhodnutia. Rozhodnutia Severoatlantickej rady majú vďaka tomu rovnakú silu a platnosť bez ohľadu na formu, v ktorej sa schádzajú. Rozhodlo sa tiež , že každú členskú krajinu bude sprevádzať delegácia (diplomatická misia) zložená z poradcov a expertov na problematiku, ktorá bude v strede pozornosti NATO, ako aj z príslušného technicko-administratívneho personálu. Ďalej sa rozhodlo, aby vedúci delegácie vo vedúcej funkcii a hodnosti mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca bol akreditovaný pri medzinárodnom sekretariáte NATO, na čele ktorého je generálny tajomník aliancie. Toto zásadné rozhodnutie platí do posiaľ a štruktúra v sídle inštitúcií spojeneckého zväzku v Bruseli je toho dôkazom. Šéf delegácie „Stálej rady“ , jej ďalší členovia a personál sú úplne nezávislí od diplomatickej misie akreditovanej v štáte, kde sa nachádza sídlo politických orgánov zväzku. Veľvyslanec pri NATO je okrem ministra zahraničných vecí v priamom operatívnom spojení s ďalšími vedúcimi politickými a vojenskými osobnosťami svojej krajiny a postupuje celkom podľa ich osobných direktív. Členské štáty aliancie spolu s orgánmi NATO dokázali vždy pružne reagovať na také okolnosti, ktoré činnosť orgánov NATO mohli brzdiť. Preto sa postupom času zabehaný mechanizmus podľa potreby zdokonaľoval. Dosiaľ platí zásada, že vrcholným orgánom Severoatlantickej aliancie je Severoatlantická rada na úrovni ministrov zahraničných vecí, aj keď v posledných rokoch to čoraz častejšie schádza za účasti šéfov vlád a štátov. Dodržiava sa tiež stanovená zásada o pravidelnom konaní dva razy do roka (prvé v máji alebo júni, druhé začiatkom decembra).