ŠTRUKTÚRA ALIANCIE
Od vzniku aliancie jeho tvorcovia venovali vždy veľkú pozornosť organizačnej štruktúre aliancie a zdokonaľovaniu jej mechanizmu. Vždy sa presadzovala zásada, že každý člen, veľký či malý, má rovnaký hlas vo všetkých organizačných štruktúrach. Zásada jednomyseľného prijímania rozhodnutia stále platí. Vo vyše 50-ročnej histórii spojeneckého zväzku však v rôznych obdobiach – najmä v 60. a čiastočne aj 70. rokoch dochádzalo k tomu, že ten-ktorý členský štát verejne oznámil svoje výhrady, alebo aj nesúhlas k niektorým bodom prijímaného záverečného komuniké Severoatlantickej rady. Kritické postoje niektorých partnerov voči iným sa dokonca dostávali na verejnosť, čo bolo tiež dôkazom demokratického ovzdušia panujúceho v rámci spoločenstva. Tento princíp výrazným spôsobom doposiaľ posilňuje celkovú prestíž i priaznivý obraz Severoatlantickej aliancie.
V súlade s touto zásadou sa od vzniku NATO budovali civilné i vojenské orgány aliancie. Dá sa povedať, že táto výstavba za 50 rokov jeho existencie prešla troma výraznými etapami. Prvá, od vzniku spoločenstva, trvala v podstate od roku 1966. Druhá zaznamenala podstatné zmeny vo vývoji štruktúry, ktoré zostali v platnosti v podstate až do skončenia studenej vojny. Tretia etapa, ktorá sa začala v novej situácii po politických a spoločenských zmenách v Európe na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia (pád berlínskeho múru, zánik Varšavskej zmluvy a rozpad Sovietskeho zväzu, ako aj nadviazanie priamych kontaktov medzi NATO a štátmi strednej a východnej Európy spolu s ich zblížením s alianciou) trvá doposiaľ. Aliancia postupne prispôsobuje organizačnú štruktúru svojich politických a vojenských orgánov novým úlohám, ktoré v tomto období začala plniť. Ide predovšetkým o posilňovanie bezpečnosti a mieru v Európe a s tým spojeným vysielaním misií do problémových a krízových oblastí. Rovnako veľký dôraz sa v aliancii prikladá jej postupnému rozširovaniu o nové členské štáty zo strednej a východnej Európy. Jeden z prvých predpokladov dovŕšenia tohto cieľa je uskutočňovanie úloh vyplývajúcich z dokumentu Partnerstvo za mier. POLITICKÉ ORGÁNY ALIANCIE

Najdôležitejším a vrcholným politickým orgánom od vzniku aliancie je Severoatlantická rada. (Často sa iba používa iba výraz „Rada“.) pôvodne ju mali tvoriť ministri zahraničných vecí, ktorí sa mali schádzať pravidelne raz do roka.

Postupom času sa však ukázalo, že vzájomné pravidelné konzultácie si vyžadujú mať taký pohotový a pružný orgán, ktorý sa môže kedykoľvek operatívne zísť a zároveň byť v styku s najvyššími predstaviteľmi vlády svojej členskej krajiny. Preto na zasadaní v Lisabone (20. – 25. februára 1952)sa prítomní ministri zahraničných vecí dohodli, že zasadania Severoatlantickej rady sa budú konať nielen na ministerskej úrovni, ale aj na úrovni stálych predstaviteľov pri NATO. (Keď sa Severoatlantická rada stretáva v tejto podobe, označuje sa aj za „Stálu radu“.) Úlohou „Stálej rady“ je byť neprestajne pripravený na prerokúvanie akýchkoľvek otázok dotýkajúcich sa politických alebo vojenských záujmov aliancie ako celku alebo jej jednotlivej členskej krajiny. „Stála rada“ sa stretáva najmenej raz za týždeň.
Aby členovia tejto novej „Stálej rady“ mohli splniť svoje poslanie, rozhodli sa vlády spojeneckých štátov poveriť šéfov svojich misií takými právomocami, ktoré im v neprítomnosti ministrov umožňujú prijať významné záväzné rozhodnutia. Rozhodnutia Severoatlantickej rady majú vďaka tomu rovnakú silu a platnosť bez ohľadu na formu, v ktorej sa schádzajú. Rozhodlo sa tiež , že každú členskú krajinu bude sprevádzať delegácia (diplomatická misia) zložená z poradcov a expertov na problematiku, ktorá bude v strede pozornosti NATO, ako aj z príslušného technicko-administratívneho personálu. Ďalej sa rozhodlo, aby vedúci delegácie vo vedúcej funkcii a hodnosti mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca bol akreditovaný pri medzinárodnom sekretariáte NATO, na čele ktorého je generálny tajomník aliancie. Toto zásadné rozhodnutie platí do posiaľ a štruktúra v sídle inštitúcií spojeneckého zväzku v Bruseli je toho dôkazom. Šéf delegácie „Stálej rady“ , jej ďalší členovia a personál sú úplne nezávislí od diplomatickej misie akreditovanej v štáte, kde sa nachádza sídlo politických orgánov zväzku. Veľvyslanec pri NATO je okrem ministra zahraničných vecí v priamom operatívnom spojení s ďalšími vedúcimi politickými a vojenskými osobnosťami svojej krajiny a postupuje celkom podľa ich osobných direktív. Členské štáty aliancie spolu s orgánmi NATO dokázali vždy pružne reagovať na také okolnosti, ktoré činnosť orgánov NATO mohli brzdiť. Preto sa postupom času zabehaný mechanizmus podľa potreby zdokonaľoval. Dosiaľ platí zásada, že vrcholným orgánom Severoatlantickej aliancie je Severoatlantická rada na úrovni ministrov zahraničných vecí, aj keď v posledných rokoch to čoraz častejšie schádza za účasti šéfov vlád a štátov. Dodržiava sa tiež stanovená zásada o pravidelnom konaní dva razy do roka (prvé v máji alebo júni, druhé začiatkom decembra).

„Stála rada“ sa vo svojom Bruselskom sídle schádza minimálne raz a niekedy aj dvakrát v týždni. No v prípade potreby je počet takýchto sedení neobmedzený. Všetky pracovné zasadania „Stálej rady“ i ďalších orgánov aliancie sú prísne tajné a verejnosť je o nich informovaná prostredníctvom tlačovej služby NATO, ktorá pohotovo oboznamuje akreditovaných novinárov v sídle aliancie.
Osobitné miesto medzi sériou zasadnutí Severoatlantickej rady zaujímajú tie, ktoré sa konajú na najvyššej úrovni, t.j. za účasti šéfov štátov a vlád členských krajín. Prvé také sa uskutočnilo v dňoch 16. až 19. decembra 1957 v Paríži. Závery z týchto rokovaní majú najmä v poslednom čase mimoriadny význam, pretože určitú zásadnú orientáciu aliancie, ako aj jej postupné rozširovanie. Veľmi dôležitými politickými orgánmi aliancie sú Výbor pre obranné plánovanie a Skupina pre jadrové plánovanie. Stretávajú sa buď na úrovni ministrov obrany, alebo na úrovni ministrov obrany, alebo na úrovni stálych predstaviteľov, pričom sa na ich činnosti zúčastňujú iba tie členské štáty, ktoré participujú na integrovanej vojenskej štruktúre aliancie (čo sú v praxi všetky štáty okrem Francúzska). Obidvom orgánom predsedá generálny tajomník NATO. Skupina pre jadrové plánovanie je pôvodu, na ktorej sa diskutuje o špecifických politických otázkach spojených s jadrovými silami aliancie. Výbor pre obranné plánovanie prijíma opatrenia, ktorými sa politické rozhodnutia prenášajú do vojenskej oblasti. Jeho rozhodnutia sú rovnako záväzné ako tie, ktoré prijíma Severoatlantická rada. V čase studenej vojny každé takéto zasadnutie prerokovalo správu o vojensko-politickej situácii vo svete s prihliadnutím na možné dopady do oblasti pôsobenia aliancie. Podrobne sa zaoberala aj hodnotením ohnísk napätia, či krízových oblastí. Túto informáciu podával minister obrany USA, ktorý v nej vždy venoval pozornosť aj americko-sovietskym vzťahom a vzájomným rokovaniam, prebiehajúcim na dvojstranných, ale i mnohostranných rokovaniach. Výbor pre obranné plánovanie a Skupina pre jadrové plánovanie majú v štruktúre aliancie stále dôležité postavenie, hoci bezpečnostné riziká sa zmenili. Rozhodujúcou mierov sa podieľajú na realizácii vojenskej stratégie spojeneckého zväzku, na budovaní a rozvoji ozbrojených síl a ich vyzbrojovaní konvenčnými i jadrovými zbraňami. Napriek tomu ide o politické, nie o vojenské štruktúry.

Aj skutočnosťou, že im predsedá generálny tajomník NATO, čo je vždy civilná osoba, aliancia zvýrazňuje, že obrovská moderná vojenská sila je pod prísnou kontrolou civilných politických predstaviteľov.
Spomenuté hlavné konzultačné a rozhodovacie fóra aliancie sú podporované štruktúrou niekoľkých desiatok špecializovaných výborov.
V štruktúre politických orgánov aliancie má významné miesto funkcia generálneho tajomníka NATO. Aj ona vznikla na základe rozhodnutia Severoatlantickej rady vo februári 1952. pôvodne mal vykonávateľ tejto funkcie stáť na čele administratívneho a správneho aparátu, ktorý ako celok tvoril medzinárodný sekretariát. Hlavnou úlohou bola koordinácia zasadnutia jednotlivých orgánov aliancie a do istej miery aj príprava ich rokovacích programov. Navrhovaný kandidát do tejto funkcie býva spravidla skúsená politická osobnosť (doteraz to ponajviac boli ministri zahraničných vecí a obrany), ktorá musí ovládať obidva oficiálne jazyky NATO – angličtinu a francúzštinu. Pred oficiálnym vymenovaním jednotlivé členské štáty k navrhovanej kandidatúre vyjadrujú svoje stanovisko.
Generálny tajomník plní dve funkcie. Po prvé ako predseda riadi Severoatlantickú radu(vrátane “Stálej rady“), Výbor pre obranné plánovanie a Skupinu pre jadrové plánovanie. Po druhé, riadi Medzinárodný štáb, civilný úrad s viac ako tisíckou zamestnancov.
Funkčné obdobie generálneho tajomníka nie je obmedzené. Doteraz ju zastával niekdajší minister zahraničných vecí Holandska Joseph Luns (1. 10. 1971 – 24. 6. 1984). Prvým držiteľom tohto postu bol lord Lionel Ismay vymenovaný 12. marce 1952. V britskej vláde zastával funkciu štátneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí a bol poverený stykom s Britským spoločenstvom národov. Venoval sa nielen politike, ale mal za sebou celkom úspešnú vojenskú kariéru. Dosiahol hodnosť generála a v rokoch druhej svetovej vojny vykonával na ministerstve obrany v Londýne funkciu náčelníka štábu. Lord Ismay bol hodnotený vždy ako dobrý organizátor, a preto jeho osobnosť dávala v tom čase nádej, že uplatní svoje vedomosti nielen pri budovaní civilnej štruktúry, ale aj vojenskej organizácie, ktorá v tom čase mala prednosť.
Generálny tajomník má na svoju činnosť k dispozícii nielen stále výbory a komisie aliancie , ale veľmi zaužívanou praxou je vytváranie tzv. komisií ad hoc podľa jeho pokynov. Môže ich byť viac alebo iba jedna. Tieto komisie sústredene sledujú situáciu v danej oblasti alebo v danej krajine. Sústavne ju vyhodnocujú, závery predkladajú generálnemu tajomníkovi a predsedovi vojenského výboru NATO. Prostredníctvom členov „Stálej rady“ sa potom dostávajú k vládam členských štátov a sú k dispozícií aj hlavným veliteľom vojsk zväzku. Komisie bývajú spravidla zložené z odborníkov na politickú, vojenskú problematiku na spravodajské otázky a kontrašpionáž.

V prípade potreby sú povolaní aj odborníci z iných odvetví, najmä ekonomických.

CIVILNÁ ŠTRUKTÚRA NATO

Národné orgány

Stáli predstavitelia
(veľvyslanci pri NATO)

VÝBOR PRE SEVEROATLANTICKÁ SKUPINA PRE
OBRANNÉ RADA (NAC) JADROVÉ
PLÁNOVANIE PLÁNOVANIE
(DPC) (NPG)

VÝBORY
PODRIADENÉ RADE, GENERÁLNY TAJOMNÍK
DPC A NPG
MEDZINÁRODNÝ ŠTAB

Zoznam skratiek:

DPC – Výbor pre obranné plánovanie
NAC – Severoatlantická rada
NPG – Skupina pre jadrové plánovanie

Podmienkou demokratickej armády je civilná kontrola. Civilná kontrola je tiež predpokladom pre členstvo v NATO. Vojenské sily sa budujú ako odpoveď na konkrétne rizika. Vojak musí vedieť vyhrať vojnu, politik musí hľadať spôsoby, ako vojne predísť.

Demokratický štát musí dbať o svoju bezpečnosť. Mám na mysli bezpečnosť takzvanú „vonkajšiu“, či „vojenskú“. Niekedy počujem otázku kto nás ohrozuje, proti komu sa chceme brániť. Presnejšie sa musíme pýtať proti čomu.

Samotná existencia štátu so sebou prináša určité riziká a demokratické zriadenie, ktoré sa zaväzuje poskytovať svojím občanom istotu, že ich práva a slobody sú zaručené, má pochopiteľne rizík ešte viac. K zaisteniu existencie demokratického štátu musí byť vybudovaná efektívna ozbrojená zložka – armáda, ktorá je vyjadrením jeho suverenity, garantom jeho slobody a zárukou jeho nezávislosti.

Väčšie množstvo vycvičených ozbrojených jednotiek pod centrálnym velením je síce účinným nástrojom k riešeniu v rôznych kritických situáciách a umožňuje vyporiadať sa s protivníkom rôzneho druhu. Ale takáto vojenská sila v sebe obsahuje zárodok iného rizika – mohla by byť zneužitá, napríklad k vojenskému prevratu, ale nieje taktiež vylúčené, že inštitúcia, ktorá dostáva nezanedbateľný podiel z verejných prostriedkov, ktorá dáva verejné zákazky mnohým podnikom a ktorá ovplyvňuje významnú časť vďaka vojenskej službe, začne uplatňovať neprimeraný vplyv na politické rozhodovanie. To by bolo v protiklade s poslaním armády: miesto aby demokraciu a slobodu obhajovala, stala by sa pre nich nezvládnuteľným ohrozením.

Preto sa z pravidla vytvára rozdielny ústavný a zákonný systém pre obdobie mieru a pre obdobie vojnového stavu alebo stavu ohrozenia. V období mieru je nutné armádu vytvárať a cvičiť, ale musí byť zaistené, že nebude zneužitá. Vo vojnovom stave je armáda podľa potreby mobilizovaná a stáva sa nástrojom, ktorým môžu politici, vláda so súhlasom Parlamentu, zaistiť bezpečnosť krajiny.

Naša ústava popisuje fungovanie ústavných orgánov v mierovom stave a obsahuje množstvo riešení proti zneužitiu výkonnej moci, alebo systém záruk, ktoré zaisťujú takzvanú civilnú kontrolu ozbrojených síl, ktorý obmedzuje vplyv armády na politické rozhodovanie.

Keby sme použili biologické prirovnanie, bol by to imunitný obranný mechanizmus, ktorý likviduje infekciu, ale neohrozuje pri tom vlastné bunky a ich funkciu.

Aké prostriedky civilnej kontroly sú najobvyklejšie? Ako prvé je zaistené, že vo vláde nieje zastúpený vojak, ktorý by mohol uplatňovať nepríjemný vplyv na rozhodovanie. Preto by v čele ministerstva obrany mal stáť civilista, politik ktorý prevezme zodpovednosť a starosť za obranu krajiny, ktorý ale nieje „v uniforme“, ktorý nieje v služobnom pomere.

Niekto sa môže spýtať, prečo v období komunistického režimu spravidla naopak v čele obrany štátu stál generál. Je to u totalitných štátov zvykom, že k udržaniu moci totalitného systému je potrebné mocenské zložky a ich spoluúčasť je vykúpená tým, že sú zastúpené v orgánoch, kde sa rozhoduje a tak majú väčší vplyv na vedenie krajiny. Komunistický režim si zaisťoval kontrolu nad ozbrojenými silami dvojakým spôsobom. Jednak tým, že na všetkých úrovniach existovali paralelne k vojenským orgánom taktiež orgány KSČ a vojenské rozhodnutia boli doprevádzané straníckym uznesením. To je neprijateľné v demokratickej spoločnosti s pluralitným systémom politických strán. Druhým prostriedkom
kontroly bola všemohúca, všadeprítomná a obávaná vojenská kontrarozviedka prepletená so štátnou bezpečnosťou. To je možné iba v policajnom štáte.

Demokratické oddelenie vojska od vlády je zakotvené v zákonoch a poistkou vlastne je samotná existencia ministerstva obrany, ktorá je politickým orgánom, schopným komunikovať ako s vládou tak aj s armádou, ktorá je inštitucionálne oddelená. Ministerstvo pripravuje politické návrhy k zaisteniu obrany krajiny a predkladá ich vláde. Po schválení predloží tieto návrhy armáde (generálnemu štábu) zároveň s potrebnými finančnými prostriedkami.

Ústavnou poistkou proti zneužitiu vojenských síl je taktiež to, že k vyhláseniu vojnového stavu a k nasadeniu vojenských síl v zahraničí je potrebný súhlas slovenského Parlamentu.

Parlament taktiež rozhoduje o rozpočte a keby nejaká vláda pod vplyvom vojakov navrhovala neprimerané výdaje na obranu , parlament by takýto rozpočet pravdepodobne neschválil. Parlamentný orgán , výbor pre obranu a bezpečnosť , prevádza ešte podrobnejšiu kontrolu nad tým , ako sa peniaze z rozpočtu používajú a ako armáda plní úlohy.

Ďalšou ústavnou poistkou je to , že prezident je vrchným veliteľom ozbrojených síl , čiže bez jeho súhlasu k zneužitiu vojenských síl nemôže dôjsť. Tiež skutočnosť , že vojaci sa nemôžu povyšovať navzájom , ale že do generálskej hodnosti sú menovaný hlavou štátu , je istý druh poistky.

Nezanedbateľným prvkom civilnej kontroly je verejnosť , občania , ktorí armádu platia zo svojich daní a majú právo na informácie a právo spolurozhodovať o tom , akú armádu chceme mať.

K tomu je potrebné , aby o bezpečnosti písali žurnalisti , ktorí sú v problematike bezpečnosti vzdelaní. Pre odbornú orientáciu verejnosti i novinárov je dôležité , aby sa problematikou bezpečnosti zaoberali odborné inštitúcie a univerzity. Na akademickej pôde sa tiež spravidla odohráva podstatná časť diskusie o koncepciách zaistenia bezpečnosti štátu , pretože to je vážny odborný a vedecký problém , ktorý musí riešiť každý štát čo najprofesionálnejšie.

Existuje ešte jedna poistka , ktorú ale nevieme vytvoriť nejakým zákonom : je to profesionálna vojenská etika , stavovská česť , morálny kódex vojaka. Napríklad pri humanitárnych operáciách má každý vojak presne vymedzený právny rámec , pravidlá či mandát.

Vyššie uvedené podmienky civilnej kontroly sú alebo budú zakotvené v našom právnom predpise ( chystá sa návrh nového znenia ôsmych zákonov upravujúcich vojenskú problematiku ).

Jedným z dôležitých prostriedkov prípravy obrany štátu sú základné strategické dokumenty , ktoré musia byť pripravené a schválené na politickej úrovni. Celkom sú to tri analytické dokumenty , z ktorých prvý , najobyčajnejší , popisuje vonkajšie , zahraničné , záujmy a riziká štátu a to i nevojenského charakteru. Napríklad je každý štát závislý na dodávkach niektorých surovín ( energetických ) , má svoje obchodné a zahraničnopolitické záujmy , ktorých ohrozenie môže znamenať riziko pre samotnú existenciu štátu a jeho stabilitu. Z týchto najobyčajnejších analýz potrieb , záujmov a rizík štátu sa odvíja druhý dokument , obranná stratégia , ktorý určuje vo vnútri štátu zodpovednosť za odstránenie či zmiernenie hlavných rizík. Rizika môžu mať rôzny charakter , môžu byť vojenské ,
nevojenské , politické , obchodné , ekonomické , sociálne , atď. Predovšetkým sú riziká naliehavé , rýchle sa rozvíjajúcu a meniacu na konkrétnu hrozbu , iné riziká majú dlhodobý
charakter a dôsledky sa prejavujú až po dlhšom čase , ako napríklad niektoré druhy poškodzovania životného prostredia. Obranná stratégia určí ktoré ministerstvo , ktoré ďalšie inštitúcie nesú zodpovednosť za prípravu protikrýzových opatrení a plánov. Každá zúčastnená inštitúcia , predovšetkým ministerstvo , musí vypracovať svoju stratégiu , ako splniť uložené úlohy v prípade núdzovej situácie. Kľúčovú úlohu musí hrať strategický dokument ministerstva obrany , ktorý ku každému konkrétnemu riziku musí vedieť priradiť obranný program , schopný riziko eliminovať , zmenšiť či napraviť dôsledky v prípade , že sa hrozba uskutoční.

Každý program , plán , musí byť zabezpečený konkrétnymi ľuďmi , jednotkami a technickými prostriedkami. Ku každému programu musí byť naplánovaný príslušný výcvik. Blížiaci sa vstup do NATO znamená , že na naše jednotky budú kladené väčšie nároky – musia byť pripravené fyzicky , odborne aj jazykovo.

Pri analýze súčastných rizík sa ukazuje , že ich môžeme rozdeliť do niekoľko skupín podľa naliehavosti. Na niektoré riziká je potrebné reagovať behom niekoľkých minút , v niektorých prípadoch máme na prípravu reakcie niekoľko dní a u niektorých rizík by sme na prípravu pravdepodobne mali niekoľko mesiacov. Podľa toho musíme vytvoriť aj vojenské jednotky : jednotky okamžitej reakcie , jednotky rýchlej reakcie a ostávajú bojové jednotky , ktoré z ohľadom na čas môžu byť z veľkej časti doplnené pri mobilizácii.

Ukazuje sa , že najobtiažnejšie je pripraviť sa na riziká , ktoré sa objavujú nečakane a šíria sa veľmi rýchle. V takom prípade včasná reakcia znamená často zmenšenie škody na minimum. U jednotiek určených pre takéto situácie je dôležitá mobilita , často dokonca v prvej fáze nieje potrebné mať k dispozícii veľa síl , ale dôležité je byť rýchle na mieste.

Pre slovenskú verejnosť je dôležité , aby sme viedli verejnú diskusiu o tom , ktoré riziká považujeme za najzávažnejšie a akým spôsobom na ne chceme reagovať. Závažné je politické rozhodnutie , či chceme byť pripravení reagovať na hrozby politickými prostriedkami ( v tom prípade nesie politickú zodpovednosť vláda ) , alebo či chceme pripraviť príslušné programy pre ozbrojené sily a na určité riziká v prípade nutnosti reagovať prostredníctvom armády. Tiež kvôli tomuto rozhodovaniu je nutná civilná kontrola armády , pretože armáda môže byť v pokušeniu riešiť situácie tak , ako to vie , čiže ozbrojenou silou. Pritom môžeme použiť zjednodušujúce prirovnanie : zatiaľ čo vojaci musia vedieť vyhrať vojnu , politici sa musia snažiť vojne zabrániť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Civilná štruktúra NATO