Vývoj politickej kultúry, politická komunikácia a médiá

I. Politická kultúra

Táto téma vzbudzuje záujem už od čias stredoveku. Je potrebné spomenúť najväčších antických filozofov, a to Platóna a Aristotela, ktorý kládli veľký dôraz na hodnoty, poznatky, postoje, tradície a skúmali ich vplyv na formovanie politického systému. Práve tieto činitele zaraďujú spoločenské vedy k najdôležitejším prvkom politickej kultúry. Na súvislosti medzi všeobecne chápanou kultúrou a formou politickej moci poukazovalo veľa klasikov sociálnej a politickej politickej filozofie, a to hlavne J.J. Rosseau a Ch. Montesquie. J.J. Rosseau zdôrazňoval morálne a duchovné hodnoty a tvrdil, že predstavujú osobitný zákon, ktorý je skutočným základom štátu. Na mnohé definície kultúry v oblasti sociologickej, filozofickej a psychologickej nadväzuje politológia, ktorá vychádza z toho, že pol. kultúra je nutná súčasť vzťahov a procesov každej občianskej spoločnosti a predstavuje výtvor a výraz určitého pol. systému. Na jednej strane pol. systém tvorí referenčný systém pol. kultúry a na druhej strane sa sama pol. kultúra stáva reprezentačným systémom. Politickou kultúrou rozumie politológia súbor historicky vzniknutých a ustálených princípov pol. myslenia jednotlivcov, soc.skupín a celých spoločností. Avšak pri definovaní pol. kultúry autori nie sú jednotní. Existuje viacero definícii, napr:
Definícia C.Bohmeta: Pol. kultúra je súhrn názorov, postojov a hodnôt, ktoré je možné v určitom časovom horizonte a v určitej spoločnosti zistiť, a ktoré sú relevantné obsahu politiky a charakteru existujúcich pol. inštutúcií a procesov. Anglický politológ Rose tvrdí, že politická kultúra, to sú hodnoty, duševné pochody a emócie, ktoré dávajú politike zmysel, pričom najvýznamnejšia hodnota je pol. sloboda. Max Weber chápal pol.kultúru ako spôsob pestovania politiky a zaujímal sa najmä o pol. kultúru tých, ktorí vládnu.
Moderné chápanie pol. kultúry ovplyvnilo najmä práce G.A. Almonda spoločne s G.B. Powellom, ktorí definovali pol. kultúru ako súhrn individuálnych postojov a politických orientácií účastníkov určitého pol. systému. Nový pohľad na túto otázky priniesli 70. roky, keď bola tendencia chápať pol. kultúru komplexnejšie, čím tento pojem získava širší rozmer. Subjektivisticky, podľa G. Patemana etnocentrický prístup vychádza z predpokladu modelového charakteru anglo-americkej demokracie. Tento subjektivistický prístup nedovoľuje vysvetliť globálny charakter politickej kultúry určitého subjektu.

Etymologicky sa pojem kultúra spája so súhrnom materiálnych a nemateriálnych výtvorov človeka.
Do pol. systému možno zaviesť viacero inštitúcií alebo uznávaných vzorcov správania, čo vedie k širšiemu chápaniu pojmu pol.kultúra. Podľa toho môžeme do pol. kultúry zahrnúť:
1. Postoje k tomu, čo je politické. 2. Hodnoty spájané s politikou, uznávané a vyžadované určitýcm spoločenstvom. 3. Poznatky o politickej teórií a praxi 4. Systém politickej socializácie. 5. Pol. inštitúcie a spôsob ich činnosti. Takéto chápanie pol. kultúry zodpovedá prístupu G. Almonda, ktorý skúma jednotlivé zložky pol. kultúry. Rozlišujeme 3 typy PK:
1. Farská pol. kultúra – primitívne africké kmene, absolútny nezáujem o politický systém.
2. Poddanská pol. kultúra – silná orientácia na pol. systém a jeho efekty, slabá k účasti v p.s.
3. Participatívna pol. kultúra – občania sú aktívne zainteresovaný na to, čo im pol. systém poskytne, ale aj na tom, ako sa sami môžu zúčastňovať na jeho fungovaní.
V spoločenskom živote sa pojem pol. kultúra používa bežne normatívnym spôsobom,
pričom dôležitý je tu konkrétnohistorický a sociologický kontext kultúry rôznych spoločen. skupín.
O pol. systéme hovoríme, že reprezentuje vysokú pol. kultúru, keď rešpektuje dôležité pol. princípy a všeľudské hodnoty, a to: slobodu, demokraciu, spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť. Existujú však problémy s presným definovaním tohto pojmu. Sú tu otázky typu, ako „existuje pol. kultúra rôznych národov, spoločností civilizácií, náboženstviev...?“. Výskumy potvrdzujú, že špecifické vymedzenie neexistuje. Na osobitosť politickej kultúry niektorej skupiny pôsobia historické tradície, politicko – ekonomický systém, soviologické prostredie. Existujú aj spory o určenie rozsahu pojmu verejná mienka a pol. kultúra. Presná hranica sa medzi nimi nedá určiť. Pol. kultúra je stabilnejším javom, na rozdiel od v.mienky, ktorá podlieha pôsobeniu informácií a emócií.

II. Komunikácia

Je základom základom sociálnej interakcie. Komunikáciou sa rozumie proces prenosu informácií. Komunikácia vyžaduje, aby zúčastnené strany rovnako interpretovali, chápali jednotlivé javy a prejavy. Takisto si vyžaduje, aby medzi nimi existovala tzv. spoločná základňa, ktorá vzniká dvoma spôsobmi: 1. bilogoicky – vrodené 2. nebiologicky – učenie.
Komunikácia sa často člení na neverbálnu a verbálnu. Neverbálna sú všetky nerečové prejavy. Verbálna je reč. Neverbálna komunikácia zahŕňa väčší počet komunikačných výrazových prostriedkov.

K najznámejším patria gestá, paralingvistické prejavy, proxemické prejavy, dotyky, materiálne predmety. Paralingvistické prejavy sú hlasové prejavy, ktoré sprevádzajú reč, napr. hlasitosť, tempo, inotácia reči, a pod. Za proxemické prejavy sa pokladajú spôsoby využívania priestoru a času človekom.
Čo sa týka politickej komunikácie, existujú tu určité znaky, tak isto aj určitá forma pol. komunikácie. Hlavnými aktérmi sú predstavitelia pol. strán a vôbec ľudia pôsobiaci na politickej scéne určitej krajiny alebo národa. Za hlavné znaky môžeme pokladať v prvom rade veľmi inteligentné, diplomatické vystupovanie politika ako na politickej scéne, tak i pri komunikácií s médiami, občanmi štátu, s predstaviteľmi iných štátov a medzinárodných organizácií. Tak by to aspoň malo v reálnom živote vyzerať, nakoľko občania iných štátov si môžu vytvoriť mienku o určitom štáte aj na základe vystupovania popredných politických predstaviteľov tohto štátu, t.j. i politická komunikácia nejakým spôsobom odzrkadluje istý národ, resp. štát. III. Médiá

Média zohrávajú významnú úlohu pri tvorbe a vývoji dnešnej spoločnosti. Či už je to ovplyvňovanie verejnej mienky alebo význam médií ako zdroj informácií. Vstupujú do nášho života prostredníctvom televízie, rádia, tlače alebo internetu. Najvýznamnejšie masmédium súčasnosti je televízia, ktorá môže byť verejnoprávna alebo súkromná. Verejnoprávna televízia je základ každého demokratického štátu. Jej najdôležitejším aspektom a základom fungovania je objektivita. Štát musí garantovať objektívnosť vysielania.
Opakom verejnoprávnych televízií sú televízie súkromné. Tie nie sú platené z koncesionárskych poplatkov ani zo štátneho rozpočtu ale hlavne z reklamy. Súkromné televízie sa stali súčasťou každodenného života občanov a znamenajú slobodu prejavu. Sú zamerané viac na zábavu ako na informácie. Vo vyspelejších štátoch ako Veľká Británia, Nemecko alebo Francúzsko sú verejnoprávne televízie ako zdroj informácií. Príkladom je anglická verejnoprávna televízia BBC World. Už od svojho vzniku si médiá začali zachovávať svoju nezávislosť. Zákon o slobode slova zabezpečil právo na vlastný názor. V súčasnosti, keď žijeme v demokratickej spoločnosti sú médiá každodenným zdrojom informácií, či už z domova alebo zo sveta. Kontrola médií je jednou z veľmi zaujímavých otázok. Dajú sa vôbec kontrolovať? Existujú inštitúcie, ktoré majú za úlohu dbať na zákonné vysielanie televízií a rozhlasových staníc a kontrolovať tlač. Ak nejaké masmédium prekročí zákon, je vyšetrované mediálnou radou.

Už od vzniku médií sa naskytla možnosť ich zneužitia. Najjednoduchším príkladom zneužitia médií sú voľby. Zneužívanie verejnoprávnej televízie, ktorú má v rukách vláda je častým problémom každej spoločnosti. Je to z dôvodu ľahkého ovplyvňovania verejnej mienky. Keby sme mali brať do úvahy potrebú médií, zastavili by sme sa nad jednoduchou odpoveďou. Média sú pre plnohodnotný život človeka potrebné, informácie patria k základným faktorom každodenného života. Prinášajú správy od počasia, cez politiku až po rozopry medzi krajinami, pričom informácie získavajú od tlačových agentúr. Na Slovensku ide TASR. V poslednom čase sa čoraz viac začína hovoriť o internete. Začlenil do spoločnosti ako tzv. sieť neobmedzených možností. Nájdeme tam takmer všetko čo si zmyslíme. Skrýva v sebe aj veľa záporov. Médiá nás ovplyvňujú na každom kroku. Možno sa raz krajina nebude hodnotiť podľa ekon. situácie, ale podľa dostupnosti informácií.