V skutočnosti je však málokto schopný ho presne definovať. Jej výklady, ako aj názory na ňu sa už v základoch rozchádzajú.
Veľmi časté sú tiež dva základné omyly:
1.) Domnievanie sa, že sa nás proces zjednocovania sveta netýka a že prebieha mimo nás. 2.) Predstava, že globalizácia je niečo, čo si môžeme vybrať. To býva sprevádzané nadšením nad možnosťami, ktoré nám ponúka, alebo často rozhorčením a s nechuťou ku konzumnej spoločnosti. Otázka však neznie, globalizácia áno, alebo nie, ale ako sa s ňou vyrovnať. Je ťažké ju hodnotiť, pre niekoho predstavuje hrozbu, pre iných zase šancu. Isté je ale, že ide o proces, ktorý bol už zahájený a je spoločným osudom pre všetkých obyvateľov tejto planéty.

Na tento nový, až nadmerne diskutovaný fenomén sa môžeme pozerať z dvoch rozdielnych rovín, čo nám uľahčí aspoň základné objasnenie tohto pojmu.
Týmito rovinami sú:
1.) Globalizácia svetovej ekonomiky, jej nástroje, trendy a z nej vznikajúce problémy
2.) Spoločensko-politická globalizácia, jej prejavy, vyhliadky, ale aj jej odporcovia
Pravdepodobne nie je treba ani pripomínať, že tieto dve hľadiská sú veľmi blízko späté a navzájom sa neustále ovplyvňujú. Pri istej povrchnosti, by sa dalo na tieto stránky globalizácie pozerať oddelene, ale myslím, že by tým bola narušené základné vnímanie tejto problematiky, nakoľko spoločensko-politické aj ekonomické zmeny, spôsobené globalizáciou prichádzajú obe naraz a spolu sa prelínajú do vytvárania podmienok „novému svetovému poriadku“.

IV. Globalizácia svetovej ekonomiky

Problematika rozvíjania ekonomických vzťahov v celosvetovom, čiže globálnom meradle, nie je úplne novým javom. Začala vystupovať do popredia pozornosti už v čase, keď sa završoval vznik svetového hospodárstva, keď všetky krajiny a územia sveta sa rôznymi spôsobmi zapojili do celosvetového systému ekonomických a politických vzťahov. K tomuto došlo na prelome 19. a 20. storočia. Formu vtedajších spojení medzi jednotlivými súčasťami svetového hospodárstva určovali práve vrcholiace koloniálne a polokoloniálne vzťahy, ktorá sa rozvíjali medzi priemyselne vyspelými štátmi a hospodársky menej vyvinutými, zaostalými krajinami. V priebehu 20. storočia sa charakter týchto vzťahov podstatne zmenil. V súčasnosti do nich vstupujú politicky samostatné štátne útvary (prípadne hospodárske subjekty, pôsobiace v rámci týchto štátov). Stupeň ich ekonomickej vyspelosti však ostáva aj naďalej značne rozdielny.