V posledných rokoch sa rapídne urýchlil ich rozvoj a ešte viac sa tým pádom posilnil vplyv médií ako šíriteľov informácií. Vzhľadom na to a prispením niektorých ďalších skutočností (osobné, alebo politické záujmy vlastníkov súkromných médií, ich zahraničné vlastníctvo, atď.) sa médiá, hlavne v súkromných rukách, stali v podstate šíriteľmi myšlienok globalizačnej kultúry. V globálnom spoločnosti sa totiž informácia, jej dostupnosť a miera objektivity stáva jednou z najdôležitejších vecí pri presadzovaní politických záujmov. Často sa stáva, že sa mediálna kultúra spája s kultúrou konzumnou a býva bez rozdielov považovaná za jeden z nástrojov globalizácie.
Proti tejto tendencii k rovnakosti, univerzalizmu a medzinárodnosti sa presadzuje významná protitendencia. Prejavuje sa odporom proti uniformite, túžbou presadiť jedinečnosť národnej kultúry a jazyka, odmietaním cudzích vzorov. Tieto trendy nie sú protirečivé, ale sú navzájom hlboko späté. Čím väčšmi sa životný štýl zjednocuje, tým tvrdšie sa ľudia pridŕžajú starých hodnôt ako je náboženstvo, kultúra a dejiny. Čím viac sú si vonkajšie svety podobnejšie, tým viac sa ľudia opierajú o tradície, ktoré ich rozdeľujú. Proti rastúcej homogenizácii je nutné sústrediť sa na zachovanie identity, či už ide o identitu náboženskú, kultúrnu, národnú, jazykovú alebo rasovú.

VII. Odporcovia globalizácie

Tak, ako sa čím ďalej tým silnejšie prejavuje globalizácia, tým viac je vidieť aj odpor voči nej a tým silnejšie sú hlasy rôznych kritikov, volajúcich po náprave. Odpor a nesúhlas s globalizáciou prichádza z mnohých strán a má viacero dôvodov, či už opodstatnených alebo čisto iluzórnych. Odporcovia globalizácie sa delia na viacero hlavných smerov, z ktorých sa potom oddeľujú rôzne menšie skupiny. Všetky tieto smery majú niečo z názorov spoločné, avšak v inom sa zas diametrálne rozchádzajú. Prvý z hlavných smerov odporu voči globalizácii predstavuje extrémistická ľavica. Rozdeľuje sa na viacero rôznych druhov, zo známejších napr.: sociálni, revoluční anarchisti, radikálni socialisti, komunisti, atď. Títo ľavicoví extrémisti sa organizujú zväčša do rôznych hnutí, organizácií (legálnych i nelegálnych), občianskych združení, prípadne strán. Prejavujú sa hlavne politickou a agitačnou činnosťou, charakteristické je organizovanie demonštrácií. Tieto prejavy bývajú väčšinou nenásilné, avšak pri významnejších udalostiach často prerastajú do rozsiahlych násilností a konfliktov s poriadkovými zložkami. Vtedy sa prejavuje aj militantná zložka týchto extrémistických organizácií, ku ktorej sa ale žiadna z nich nehlási.