Globalizácia a jej vplyv na politickú a ekonomickú štruktúru sveta

I. Úvod


„Globalizácia je fakt, nie otázka politickej voľby“


Globalizáciu môžeme považovať za jav, ktorý sa bezprostredne dotýka nie len jednotlivca, ale každého z nás. Je to proces, ktorý už bol nezvratne zahájený, a preto je nutné ju prijať ako fakt, aj so všetkými nivinkami a problémami, ktoré so sebou prináša. Na druhej strane tu proti globalizácii stojí nacionalizmus.Jeho snahou je oslabiť vplyv globalizačných trendov,uchovať špecifiká samostatných národov. Nakoľko sa moja seminárna práca zaoberá globalizáciou,
pokúsim sa aspoň v základe objasniť, čo jednotlivé pojmy znamenajú, ako sa prejavujú a v
čom sú ich zásadné rozpory. Na úvod ponúkam stručnú definíciu základných pojmov, ktoré je potrebné poznať pre hlbšie pochopenie podstaty spomenutých javov. Týmito pojmami, resp. ideami sú globalizácia a jej protiklad lokalizácia, nacionalizmus a z jeho ideológie vychádza-
júci šovinizmus a protekcionárstvo. Samotná globalizácia, ako jedna z najdiskutovanejších tém v súčasnosti, je rozoberaná z viacerých aspektov. Popritom nás zaujímajú hlavne názory, ktoré sa bežne vybavia pri spomenutí tohto častého slova. Rozlišujeme pritom viacero častí, ako hlavne globalizácia z ekonomického a politicko-spoločenského hľadiska, jej nástroje, prejavy a dopady. Veľkú pozornosť venujem taktiež svetovým organizáciám a inštitúciám, ktoré sú často spájané s touto témou. Do popredia dávame hlavne pôsobenie obchodných inštitúcii ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond, ich štruktúru, a zaoberáme sa
aj tým, že z akého dôvodu sú považované za symboly globalizácie. Nakoniec je potebné povedať, že táto téma je skutočne veľmi obsiahla a názory na ňu sa veľmi odlišujú. Práve kvôli širokému spektru postojov k tejto problematike je ťažké vybrať jeden, ktorý by bol podložený argumentmi a ponúkal by prijateľné východisko. Vzhľadom k tomu som sa rozhodol obmedziť charakter tejto seminárnej práce iba na informatívny.


II. Definície pojmov

1. Globalizácia

Marginalizácia národnostných, hospodárskych a rasových individualít jednotlivých suverénnych štátov na úkor ich vzájomného zbližovania sa a spoločného smerovania. Charakteristickým pri tom je po hospodársko-ekonomickej stránke snaha o prebudenie a
rast ekonomiky u hospodársky slabších krajín a ich prispôsobenie svetovému štandardu, udávanému hospodársky silnými a rozvinutými štátmi.

Po spoločenskej stránke je zasa charakteristické obmedzovanie protekcionárskych snáh jednotlivých štátov, ich zbližovanie
a snaha o čo najintenzívnejšie vzájomné priateľstvo a spoluprácu. Znamená veľmi intenzívne rozvíjanie komunikácií, vzájomného prepájania doteraz oddelených častí sveta, ako aj rapídny rozvoj informačných technológií a ich masová dostupnosť.
Proces, ktorého cieľom je zasiahnuť všetky časti sveta a vo všetkých štátoch vytvoriť rovnaké podmienky, prispôsobiť kompletne celý právny systém štandardu krajín s rozvinutým demokratickým systémom. V konečnom dôsledku sa majú vo všetkých krajinách vytvoriť rovnaké podmienky pre život, s dôrazom na demokratický politický systém a na dodržiavanie ľudských práv.

Predstavujú ju rôzne svetové politické a obchodné organizácie alebo spoločenstvá, ktoré pôsobia celosvetovo a ich hlavnou činnosťou je napomáhanie a usmerňovanie hospodárskych a politických reforiem v menej rozvinutých štátoch, pričom najviac hospodársky a politicky vyspelé štáty v nich majú najväčšie slovo. Tieto organizácie si kladú za svoj hlavný cieľ zníženie chudoby vo svete na čo najnižšiu možnú mieru, zabezpečenie dodržiavania základných ľudských práv a slobôd rovnako vo všetkých štátoch. Často sa však pri uskutočňovaní týchto veľkých cieľov stávajú chyby, spôsobené zlým postupom a nesprávnymi rozhodnutiami kompetentných ľudí.

2. Lokalizácia

Protiklad globalizácie, regionalizácia. Proces, obracajúci trendy vyvolávajúce globalizáciu tým, že ich diskriminuje v prospech lokálnych štruktúr. Ekonomicky je založená na jednoduchom princípe, podľa ktorého si štát na svojom území obstará všetky možné hospodárske potreby. Medzinárodný, diaľkový obchod sa potom obmedzí čiste na dodávky vecí a surovín, ktoré si štát nemôže obstarať na danom území. Politika lokalizácie sa usiluje o zvýšenie právomoci suverénnych štátov (krajov, obcí,...) a o ich prevahu nad právomocami medzinárodných spoločenstiev a inštitúcií. To znamená, akási miestna, decentralizovaná kontrola nad vecami, ktoré sa bezprostredne daného miesta týkajú.
Jej výsledkom, ktorý však má s globalizáciou spoločný, by malo byť zvýšenie spoločenskej súdržnosti, zníženie chudoby a nerovnosti, zlepšenie kvality života, sociálnej infraštruktúry a ekologickej ohľaduplnosti. Práve v poslednom bode sa objavuje najzávažnejší paradox a pravdepodobne aj problém obidvoch smerov. Ciele, ktoré hlásajú zástancovia globalizácie aj lokalizácie sú v podstate úplne rovnaké, diametrálne sa však odlišujú prostriedky a postupy pri ich dosahovaní. To dáva priestor na pochybnosti o obidvoch týchto smeroch.

Preto je ťažké rozhodnúť sa a prikloniť sa k jednému z nich. Pravdepodobne však celkom správny nie je ani jeden a na mieste je opäť hľadanie akejsi „zlatej strednej cesty“, prípadne úplne nových východísk.

3. Nacionalizmus

Názorové hnutie s pronárodnou politikou, ktorá má v prvom rade reprezentovať záujmy národa ako celku. Program nacionalistických alebo národných strán je väčšinou postavený na obrane a zachovávaní tradičných hodnôt, predstavovaných najčastejšie náboženstvom alebo kultúrou. Nacionalistické strany predstavujú väčšinou konzervatívnu pravicovú politiku. Nacionalistická ideológia má v niektorých častiach sveta hlboké historické zakorenenie.

4. Šovinizmus

Nacionálny šovinizmus – názorové hnutie, ktorého politikou a ideou je šírenie všestrannej nenávisti a nevraživosti voči iným národom a etnickým skupinám.
Vyzdvihovanie vlastného národy a jeho považovanie za nadradený nad ostatnými. Je pritom veľmi obvyklé ignorovanie základných, skutočných faktov a neprijímanie kritiky zvonka ani zvnútra. Tento názorový postoj neuznáva jedinca a jeho postoj za dôležitý, podstatný je celkový (záporný) obraz o nepriateľskom národe alebo etniku, ktorý väčšinou pramení z historických skúseností a tým pádom práve z názoru na niekoľkých ľudí. 5. Protekcionárstvo

Politický smer, ktorého cieľom je ochrana štátu pred vonkajšími vplyvmi a dianím. Vyskytuje sa najskôr pri národných štátoch, kde si kladie za úlohu udržanie jednotného národného charakteru daného štátu. Protekcionárske snahy sa taktiež vyskytujú u priemyselne veľmi vyspelých štátov, bohatých na nerastné suroviny. Tento smer sa dá nazvať ako „hospodársky protekcionizmus“, kedy hospodársky vyspelý štát sa nechce podieľať na dohodách s inými štátmi, ktoré by ho znevýhodňovali (ochudobňovali) na úkor ich hospodárskeho rastu (obohacovania).
Tiež je možné definovať politický, kultúrny alebo náboženský protekcionizmus. To znamená, že štátna moc (väčšinou nacionalistická – pronárodná) sa snaží za každú cenu uchrániť tradičné hodnoty a zamedziť vplyvu iných kultúr, atď. To sa pokúša dosiahnuť vydávaním rôznych zákonom na obmedzenie cudzieho vplyvu. Tieto zákony môžu však byť často v rozpore s demokratickými zásadami až ľudskými právami a môžu byť preto jedným z hlavných narušiteľov pluralitného charakteru daného štátu.


III. Globalizácia


Globalizácia a mnoho slovných spojení, v ktorých používame pojem „globálny“ patrí k tým pri ktorých zdanlivo presne chápeme jeho obsah.

V skutočnosti je však málokto schopný ho presne definovať. Jej výklady, ako aj názory na ňu sa už v základoch rozchádzajú.
Veľmi časté sú tiež dva základné omyly:
1.) Domnievanie sa, že sa nás proces zjednocovania sveta netýka a že prebieha mimo nás. 2.) Predstava, že globalizácia je niečo, čo si môžeme vybrať. To býva sprevádzané nadšením nad možnosťami, ktoré nám ponúka, alebo často rozhorčením a s nechuťou ku konzumnej spoločnosti. Otázka však neznie, globalizácia áno, alebo nie, ale ako sa s ňou vyrovnať. Je ťažké ju hodnotiť, pre niekoho predstavuje hrozbu, pre iných zase šancu. Isté je ale, že ide o proces, ktorý bol už zahájený a je spoločným osudom pre všetkých obyvateľov tejto planéty.

Na tento nový, až nadmerne diskutovaný fenomén sa môžeme pozerať z dvoch rozdielnych rovín, čo nám uľahčí aspoň základné objasnenie tohto pojmu.
Týmito rovinami sú:
1.) Globalizácia svetovej ekonomiky, jej nástroje, trendy a z nej vznikajúce problémy
2.) Spoločensko-politická globalizácia, jej prejavy, vyhliadky, ale aj jej odporcovia
Pravdepodobne nie je treba ani pripomínať, že tieto dve hľadiská sú veľmi blízko späté a navzájom sa neustále ovplyvňujú. Pri istej povrchnosti, by sa dalo na tieto stránky globalizácie pozerať oddelene, ale myslím, že by tým bola narušené základné vnímanie tejto problematiky, nakoľko spoločensko-politické aj ekonomické zmeny, spôsobené globalizáciou prichádzajú obe naraz a spolu sa prelínajú do vytvárania podmienok „novému svetovému poriadku“.

IV. Globalizácia svetovej ekonomiky

Problematika rozvíjania ekonomických vzťahov v celosvetovom, čiže globálnom meradle, nie je úplne novým javom. Začala vystupovať do popredia pozornosti už v čase, keď sa završoval vznik svetového hospodárstva, keď všetky krajiny a územia sveta sa rôznymi spôsobmi zapojili do celosvetového systému ekonomických a politických vzťahov. K tomuto došlo na prelome 19. a 20. storočia. Formu vtedajších spojení medzi jednotlivými súčasťami svetového hospodárstva určovali práve vrcholiace koloniálne a polokoloniálne vzťahy, ktorá sa rozvíjali medzi priemyselne vyspelými štátmi a hospodársky menej vyvinutými, zaostalými krajinami. V priebehu 20. storočia sa charakter týchto vzťahov podstatne zmenil. V súčasnosti do nich vstupujú politicky samostatné štátne útvary (prípadne hospodárske subjekty, pôsobiace v rámci týchto štátov). Stupeň ich ekonomickej vyspelosti však ostáva aj naďalej značne rozdielny.

To je očividné pri porovnaní súčasne priemyselne vyspelých štátov na jednej a rozvojových krajín na druhej strane, ale aj pri porovnaní konkrétnych hospodárskych subjektov patriacich do jednej, alebo druhej skupiny krajín. Rozvoju globalizačných procesov v posledných desaťročiach (alebo v poslednom desaťročí) značne napomohla prebiehajúca revolúcia v oblasti informačných technológií. Taktiež sa o urýchlenie globalizácie zapríčinilo silnejúce úsilie presadiť voľný obchod na celom svete, politické zmeny v mnohých krajinách, sprevádzané snahou o rozšírenie slobodného podnikania, potreba spoločnej starostlivosti o životné prostredie, atď.
V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desaťročiach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storočia býva označovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky – „Ekonomické sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väčšia prosperita. Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna ekonomika, jeden trh – to je najbližší prirodzený stupeň v hospodárskych dejinách civilizácie.“ (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000). Proces znovurozdeľovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v súčasnosti dochádza, prispieva k prehĺbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne voľný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzreteľnejšie dokumentujú integračné procesy v západnej Európe. Voľný obchod zohrával kľúčovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spoločenstiev a je aj naďalej oporou ich ďalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.
Pri ďalšom rozvoji vzťahov medzi rozvojovými a vyspelými krajinami je potrebné bližšie posúdiť pojem „rozvojové“ (je to nutné najmä pri poskytovaní hospodárskej pomoci, prípadne pri stanovení podmienok poskytovania tejto pomoci). O rozvojových krajinách sa totiž nedá hovoriť ako o homogénnej skupine.

Tieto krajiny môžeme rozdeľovať na ti základné druhy podľa hospodárskej vyspelosti:
1.) Rozvojové krajiny, ktoré vyžadujú humanitárnu pomoc
2.) Rozvojové krajiny, v ktorých sú už vytvorené podmienky pre ekonomický rast, prípadne vstup zahraničných investorov do národných ekonomík
3.) „Nové“ menej rozvinuté krajiny (najmä krajiny strednej a východnej Európy)
Skupina vyspelých krajín používa širokú škálu modelov ekonomického rozvoja, ktoré sú použiteľné pre rozvojové krajiny. Niektoré štáty však vzhľadom na svoje špecifické hodnotové, kultúrne a náboženské systémy tieto modely odmietajú. Tieto rozvojové krajiny preto musia hľadať inšpiráciu pre orientovanie svojho ďalšieho vývoja z iných zdrojov. U niektorých ňou môže byť idea nacionalizmu, etnickej identity, určitej formy náboženského, alebo kultúrneho fundamentalizmu.
Avšak aj napriek tomu, že globalizačné procesy sú brzdené týmito problémami a protekcionárskymi tendenciami niektorých iných krajín, existujú na druhej strane aj optimistické prognózy, že voľný obchod, ktorý sa zatiaľ rozvíja predovšetkým v regionálnych meradlách bude rýchlo a nezadržateľne prerastať vo svetový voľný obchod.

V. Nástroje a prostriedky globalizácie hospodárstva

Čo sa týka globalizácie hospodárstva jednotlivých krajín a ich prispôsobovania sa podmienkam svetového voľného trhu, prebieha často podľa podobného modelu. Štáty,
ktoré sú v tomto vývoji ďalej predávajú svoje skúsenosti (vznikajúce problémy a návody, postupy pri ich riešení) menej rozvinutým štátom ako „know how“ v rámci ekonomickej pomoci. Z tohto však často vznikajú rôzne problémy, vzhľadom na to, že u rôznych krajín s rôznymi ekonomickými podmienkami býva používaný rovnaký model postupu prispôsobovania hospodárstva globalizácii (ekonomika každej krajiny má svoje špecifiká, a preto nemožno vždy použiť jednotný model ekonomického rastu).
Hlavným predpokladom neustáleho priaznivého ekonomického rastu je akumulácia (hromadenie) kapitálu. To znamená stále nové investície, zvyšovanie obratu a objemu investícií. Hlavnou formou medzinárodného obchodu a investovania sú (popri pôžičkách rôznych obchodných bánk alebo z medzinárodných fondov) priame zahraničné investície (foreing direct investments – FDI).
FDI zaznamenávajú rýchly rast najmä po 2. svetovej vojne, kedy sa stali pre mnohé krajiny akýmsi prostriedkom poskytovania medzinárodnej pomoci a regenerácie vojnou zničeného hospodárstva. Na celkovom objeme priamych zahraničných investícií vo svete má rozhodujúci podiel USA (podiel FDI z USA je neporovnateľne väčší ako podiel FDI ktorejkoľvek inej krajiny). Za USA potom nasleduje Japonsko a krajiny Západnej Európy. Medzi týmito troma oblasťami sa tým pádom vytvára akýsi trojuholník hospodárskej spolupráce.
FDI sa stali jedným z hlavných prostriedkov medzinárodného obchodu a v značnej miere ovplyvňujú ekonomické vzťahy medzi štátmi.

Z politického hľadiska sa od týchto investícií očakáva predovšetkým zvyšovanie národnej výroby, nárast zamestnanosti a zlepšenie životnej úrovne. Nezanedbateľný význam má aj prínos nových technológií a výrobkov do ekonomiky prijímajúcej krajiny a okamžitý priaznivý účinok na platobnú bilanciu štátu. Veľkú väčšinu FDI realizujú veľké firmy v súkromnom vlastníctve – nadnárodné korporácie (multinacionálne a transnacionálne spoločnosti). Práve prostredníctvom investícií do zahraničia zvyšovali nadnárodné korporácie v posledných desaťročiach svoj obrat až sa rozvinuli do neohroziteľných mnohonárodných ekonomických gigantov. Značná časť toho, čo býva dnes označované ako „zahraničný obchod“ predstavujú práve pohyby tovaru a kapitálu vo vnútri globálne organizovaných firiem. Cieľom ich stratégie je zvýšenie ziskovosti na celom reťazci, tvorenom jednotlivými článkami globálnej korporácie.
Globálna firma organizuje svoju činnosť, od výskumu a vývoja cez výrobu a distribúciu až po konečný predaj a marketing, ako medzinárodne integrovaný celok. Čerpá suroviny z najlacnejších zdrojov, vyrába, prípadne kompletizuje výrobky na miestach s najlacnejšou pracovnou silou a svoje manažérske a technické zdroje využíva čo najekonomickejšie. To jej umožňuje vystupovať na trhoch jednotlivých krajín veľmi pružne a efektívne. V konkurenčnom boji s domácimi firmami býva preto veľmi často úspešnejšia, čo môže viesť k postupnému slabnutiu až zániku malých firiem.
Z toho vyplýva, že keď na trhu pôsobí iba jedna veľká spoločnosť, táto má dominantné postavenie. To často vedie k vytvoreniu monopolu a jeho zneužívaniu. Štát, v ktorého ekonomike dominujú zahraničné spoločnosti sa postupne stáva závislým na ich hospodárskej stratégii a je preňho potom veľmi ťažké udržať si svoju celkovú politickú a hospodársku silu (je tým sčasti oslabovaná a narúšaná jeho zvrchovanosť a samostatnosť). V konečnom dôsledku to neznamená globalizáciu, ale práve bipolarizáciu, čiže akési rozdelenie sveta na bohaté a silné krajiny na jednej strane a chudobné a závislé krajiny na strane druhej. Bohatými krajinami sú tie, ktoré sú domovskými pre spoločnosti, prejavujúce sa ako multinacionálne korporácie a vychádzajú z nich investície do zahraničia (materské krajiny). Pomocou FDI si tieto štáty vytvárajú vplyv v ostatných štátoch a čím ďalej tým viac upevňujú svoju hospodársku a politickú silu.

Chudobnými krajinami sa zase stávajú tie, ktoré sú príjemcami investícií zo zahraničia a ich ekonomika sa postupne stáva závislou na iných štátoch (hostiteľské krajiny).
Na druhej strane, keď na trhu jedného štátu pôsobia dve, alebo viacero rovnako silných spoločností v danej oblasti, môže to mať veľmi kladný účinok. Vytvorí sa totiž rovnocenný konkurenčný boj, v ktorom má každá zo spoločností rovnaké podmienky a šance a navzájom sa ovplyvňujú. Tento stav je asi najvhodnejší, nakoľko najviac vyhovuje zákazníkovi, ktorý má možnosť výberu. Preto by sa mal klásť veľký dôraz na protimonopolné zákony a k legislatíva by mala ekonomickú situáciu smerovať práve k takémuto stavu.
Obavy z veľkých investícií zahraničných firiem sa prejavujú najmä v malých ekonomikách. Často sa tiež poukazuje na možné nepriaznivé dlhodobé účinky FDI na platobnú bilanciu (únik ziskov, licenčných poplatkov, atď.). politika zahraničných firiem sa môže ukázať nezlučiteľná s cieľmi národnej ekonomickej a sociálnej politiky, s ohľadom na národnú bezpečnosť. Rozličné aspekty pôsobenia priamych zahraničných investícií a odlišné národné ciele viedli k rôznorodým reakciám jednotlivých vlád a ku kontrole FDI. Pokiaľ ide o odlev kapitálu vo forme FDI, väčšina vlád nepristupuje k nijakým obmedzeniam. Pokiaľ však ide o prílev kapitálu a investícií zo zahraničia, vytvorilo sa široké spektrum prístupov: od nebráneného prílevu (s výnimkou prípadov, keď prílev kapitálu ohrozuje národnú bezpečnosť) až po veľmi silné reštrikcie, späté s protekcionárskou politikou.

VI. Spoločensko-politická globalizácia

Ruka v ruke s globalizáciou ekonomiky prichádza do jednotlivých krajín aj globalizácia, v zmysle spoločensko-kultúrnom a politickom. Politicky sa prejavuje najmä zmenou rôznych zákonov a právnych noriem, ich reformy podľa akéhosi „svetového štandardu“. Tento právny štandard je pre rozvoj demokracie nepopierateľne prínosný, nakoľko vo všetkých štátoch vytvára rovnaké podmienky a prostredie pre život.
Popri tom však globalizáciou prechádza aj celá kultúra a spoločnosť, pri čom sa už však názory a postoje rôznia. Vo všetkých krajinách ovplyvnených globalizáciou totiž vystupujú rovnaké spoločenské trendy a postupne zanikajú odlišnosti, ktoré sú týmto krajinám vlastné. Vytvára sa tak akási „globálna kultúra“, ktorá sa prejavuje ako kultúra konzumnej spoločnosti. Vo väčšine štátov potom na jej úkor zanikajú tradičné hodnoty. To je príčinou vzniku mnohých problémov s odporom voči akémukoľvek prejavu globalizácie, či už ekonomickej alebo spoločenskej. Vzniká akýsi nový „univerzálny medzinárodný životný štýl“, zasahujúci módu, ľudské správanie, jazyk, atď.
Významnú úlohu pri spoločensko-politickej globalizácii zohrávajú médiá a informačné technológie.

V posledných rokoch sa rapídne urýchlil ich rozvoj a ešte viac sa tým pádom posilnil vplyv médií ako šíriteľov informácií. Vzhľadom na to a prispením niektorých ďalších skutočností (osobné, alebo politické záujmy vlastníkov súkromných médií, ich zahraničné vlastníctvo, atď.) sa médiá, hlavne v súkromných rukách, stali v podstate šíriteľmi myšlienok globalizačnej kultúry. V globálnom spoločnosti sa totiž informácia, jej dostupnosť a miera objektivity stáva jednou z najdôležitejších vecí pri presadzovaní politických záujmov. Často sa stáva, že sa mediálna kultúra spája s kultúrou konzumnou a býva bez rozdielov považovaná za jeden z nástrojov globalizácie.
Proti tejto tendencii k rovnakosti, univerzalizmu a medzinárodnosti sa presadzuje významná protitendencia. Prejavuje sa odporom proti uniformite, túžbou presadiť jedinečnosť národnej kultúry a jazyka, odmietaním cudzích vzorov. Tieto trendy nie sú protirečivé, ale sú navzájom hlboko späté. Čím väčšmi sa životný štýl zjednocuje, tým tvrdšie sa ľudia pridŕžajú starých hodnôt ako je náboženstvo, kultúra a dejiny. Čím viac sú si vonkajšie svety podobnejšie, tým viac sa ľudia opierajú o tradície, ktoré ich rozdeľujú. Proti rastúcej homogenizácii je nutné sústrediť sa na zachovanie identity, či už ide o identitu náboženskú, kultúrnu, národnú, jazykovú alebo rasovú.

VII. Odporcovia globalizácie

Tak, ako sa čím ďalej tým silnejšie prejavuje globalizácia, tým viac je vidieť aj odpor voči nej a tým silnejšie sú hlasy rôznych kritikov, volajúcich po náprave. Odpor a nesúhlas s globalizáciou prichádza z mnohých strán a má viacero dôvodov, či už opodstatnených alebo čisto iluzórnych. Odporcovia globalizácie sa delia na viacero hlavných smerov, z ktorých sa potom oddeľujú rôzne menšie skupiny. Všetky tieto smery majú niečo z názorov spoločné, avšak v inom sa zas diametrálne rozchádzajú. Prvý z hlavných smerov odporu voči globalizácii predstavuje extrémistická ľavica. Rozdeľuje sa na viacero rôznych druhov, zo známejších napr.: sociálni, revoluční anarchisti, radikálni socialisti, komunisti, atď. Títo ľavicoví extrémisti sa organizujú zväčša do rôznych hnutí, organizácií (legálnych i nelegálnych), občianskych združení, prípadne strán. Prejavujú sa hlavne politickou a agitačnou činnosťou, charakteristické je organizovanie demonštrácií. Tieto prejavy bývajú väčšinou nenásilné, avšak pri významnejších udalostiach často prerastajú do rozsiahlych násilností a konfliktov s poriadkovými zložkami. Vtedy sa prejavuje aj militantná zložka týchto extrémistických organizácií, ku ktorej sa ale žiadna z nich nehlási.

Ideológia ľavicových extrémistov je veľmi blízka ideológii komunistickej, ktorá po pár zmenách dostala názov sociálny (alebo revolučný) anarchizmus. Pojem globalizácia je pre nich synonymom k amerikanizácii a imperializmu. Taktiež hlásajú nenávisť voči kapitalizmu a triednemu nepriateľovi, ktorým je pre nich bohatá „veľkoburžoázia“ – zamestnávatelia, súkromný podnikatelia, atď. Ide im o presun moci do rúk pracujúcej triedy – proletariátu. Výsledkom má byť skutočná sociálna spravodlivosť a spoločnosť založená na naozajstnej rovnosti všetkých pracujúcich. Snaha o dosiahnutie tohto cieľa pomocou diktatúry proletariátu má však hlboké historické korene a doteraz nikde nebola naozaj úspešná. Navyše socializmus a komunizmus sa nutne spája s internacionalizmom, čo je tiež v istom smere globalizácia. Preto sa ideológia ľavicových extrémistov javí ako iracionálna, čisto utopická a idealistická. Pravdepodobnejšie sa môže zdať, že za ich presvedčením stojí skôr závisť a neschopnosť prispôsobiť sa ako pevné presvedčenie o sociálnej nespravodlivosti a vykorisťovaní robotníckej triedy.
Druhou skupinou odporcov sú ekologisti. Názory v rámci tohto smeru sa už ďalej nerozlišujú a preto sú títo odporcovia globalizácie delia len do niekoľko málo hnutí a organizácií, ktoré sú takmer všetky legálne. Prejavujú sa tiež väčšinou nenásilne pomocou demonštrácií, no veľmi časté sú tiež rôzne nátlakové akcie a blokády. Predmetom ich kritiky sú najmä organizácie, spájajúce sa s globalizáciou (predovšetkým Svetová banka), ktorých niektoré projekty na pomoc rozvojovým štátom mali veľmi nepriaznivý vplyv na životné prostredie a spôsobili ekologické katastrofy. Kritizujú taktiež neohľaduplnosť kompetentných vplyvných ľudí s akou sa ženú za ziskom aj napriek nenapraviteľnej devastácii životného prostredia. Poniektoré ich protesty sa môžu zdať prehnané alebo bezúčelné, avšak veľká väčšina javov ktoré kritizujú má svoje opodstatnenie. Pre celkový proces globalizácie sú preto ekologisti skôr prínosnou kritikou ako odporcami a ich varovania by sa nemali brať na ľahkú váhu. Treťou pomerne rozsiahlou skupinou odporcov je krajná až extrémistická pravica. Takisto ako ľavica sa aj pravicoví odporcovia globalizácie rozdeľujú na niekoľko skupín. Sú nimi nacionalisti, nacionálni šovinisti, neonacisti, alebo ťažko zadefinovateľní pravicoví extrémisti. Umiernenejšia časť tohto politického spektra je organizovaná do strán, alebo občianskych združení (vo väčšine legálnych, alebo pololegálnych).

Radikálnejšie krídla, kam patria hlavne neonacisti a ďalšie rôzne typy pravicových extrémistov sa organizujú do nelegálnych militantných a politických hnutí a organizácií. Náplňou väčšiny z nich je výroba alebo distribúcia propagačných, informačných a agitačných materiálov, prípadne organizácia rôznych akcií a pod. Činnosť niektorých ja však špecifikovaná čisto na násilné prejavy vo forme teroristických útokov alebo prenasledovania určitých skupín, označených ako nepriateľské. Prejavy týchto však v nie sú veľmi časté. Ideológiou nacionálnych šovinistov je v podstate nenávisť k iným (všetkým ostatným) národom a etnikám, tým pádom popierajú a odsudzujú akúkoľvek globalizáciu, medzinárodné priateľstvo a spoluprácu. Pre toto presvedčenie neudávajú prakticky žiaden logický dôvod a preto sa javí byť ako značne iracionálne a umelé. Nacionalisti, v dnešnom ponímaní a neonacisti majú v otázkach odporu proti globalizácii prakticky názor skoro rovnaký. Globalizáciu považujú za snahu určitých „vyšších kruhov“ o svetovládu a porazenie suverénnych a silných národných štátov. Pod pojmom „vyššie kruhy“ rozumejú najvýznamnejších svetových finančníkov a najvplyvnejších politikov, z ktorých mnohí sú židovského pôvodu, čiže svetové „židovstvo – sionizmus“ , slúžiace záujmom vytýčeným svojím náboženstvom. Mnoho ďalších politikov, alebo vplyvných ľudí, ktorí nie sú priamo Židmi označujú ako „slobodomurárov“, alebo prisluhovačov. Globalizáciu a medzinárodnú integráciu, v dnešnom slova zmysle odmietajú pretože v nej vidia oslabenie národných štátov, a s tým súčasný zánik tradičných hodnôt a národných princípov, ktoré považujú za najdôležitejšie. Charakteristické tiež je odpor a často nenávisť k prisťahovalcom, lebo v nich taktiež vidia hrozbu oslabenia národnej idei na úkor idei kozmopolitizmu a multikultúrnosti. Niektoré z problémov na ktoré títo odporcovia globalizácie poukazujú majú svoje opodstatnenie a preto sa ich ideológia nedá označiť ako čisto záporná alebo kladná, Čo sa týka východísk sa tu názory jednotlivých podskupín veľmi rôznia a spektrum ponúkaných východísk siaha od umiernených čiastočných reforiem až po radikálne revolučné kroky. Poslednou významnejšou skupinou odporcov globalizácie sú jednotlivý samostatní ekonómovia, politológovia a sociológovia. Je ťažké zaradiť ich do nejakých podskupín, pretože pokrývajú celé názorové spektrum, od umiernených až po radikálne kritických, od čistých teórií po praktické pripomienky.

Námietky niektorých sa týkajú iba zopár konkrétnych bodov a prejavov globalizácie, iný zas kritizujú globalizáciu ako celok a zásadnú chybu, omyl v smerovaní ľudstva s katastrofickými následkami vo všetkých smeroch. Pokiaľ berieme túto skupinu ako jeden celok, predstavuje asi najväčší prínos z pomedzi všetkých skupín odporcov, nakoľko ako jediní ponúkajú konkrétne a najľahšie prijateľné riešenia a východiská zo vznikajúcich problémov, ktoré globalizácia so sebou prináša.

VIII. Predstaviteľia globalizácie

Pojem „globalizácia“ býva neodlúčiteľne spájaný s činnosťou niekoľkých mnohonárodných obchodných a politických inštitúcií. Sú nimi z obchodných organizácií najmä: Svetová banka – SB
Medzinárodný menový fond – MMF
Z politických a vojenských sú to hlavne: Organizácia spojených národov - OSN
Severoatlantický pakt – NATO
Popri týchto najväčších organizáciách existujú ešte menšie, lokálnejšie organizácie, alebo inštitúcie zaoberajúce sa konkrétnymi problémovými oblasťami. V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desaťročiach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storočia býva označovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky – „Ekonomické sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väčšia prosperita. Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna ekonomika, jeden trh – to je najbližší prirodzený stupeň v hospodárskych dejinách civilizácie.“ (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000)
Proces znovurozdeľovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v súčasnosti dochádza, prispieva k prehĺbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne voľný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzreteľnejšie dokumentujú integračné procesy v západnej Európe. Voľný obchod zohrával kľúčovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spoločenstiev a je aj naďalej oporou ich ďalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.

IX. Záver

Na záver mojej seminárnej práce je podľa môjho osobného názoru potrebné ešte raz zopakovať jeden veľmi dôležitý fakt, ktorý si veľmi veľa ľudí v súčasnosti bohužiaľ neuvedumuje, alebo lepšie povedané, nechce, nemá záujem si tento fakt uvedomiť.

Týmto principiálnym faktom je to, čo som už v úvode tejto seminárnej práce spomenul a
na záver to spomínam ešte raz:

Globalizácia sa nedotýka len určitých jednotlivcov, ale každého z nás.
„Globalizácia je fakt, nie otázka politickej voľby.“.