Väčšina slovenských evanjelických vzdelancov aj naďalej žiadala používanie biblickej češtiny a Česi presadzovali používanie českého hovorového jazyka.
Pavol Jozef Šafárik v prvých prácach vyčleňoval slovenčinu ako samostatný slovanský jazyk, neskôr sa priklonil ku Kollárovej koncepcii. Venoval sa predovšetkým v prácach historickému a jazykovednému výskumu Slovanov. Svoje výsledky publikoval predovšetkým v prácach Dejiny slovanskej reči a literatúry v roku 1826, Slovanské starožitnosti v roku 1837 a Slovanský národopis v roku 1842.
Myšlienky všeslovanstva sa šírili aj v bernolákovskom hnutí. Ján Herkeľ vypracoval gramatiku spoločného slovanského jazyka a Ján Koiš zostavil 5-zväzkový Všeslovansko-nemecko-latinský slovník. Myšlienka používania všeslovanského jazyka sa však neujala. Kollár prevzal od Herkeľa niektoré jeho myšlienky a rozpracoval ich vo svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti.
Oživenie bernolákovského hnutia
Na začiatku 20. rokov 19. st. oživili svoju aktivitu aj bernolákovci. Zo staršej generácie sa najvýraznejšie prejavili ostrihomský kanonik Juraj Palkovič a ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. Rudnay podporoval zavádzanie bernolákovčiny v cirkevnom živote a vydávanie slovenských učebníc. Bibliu do bernolákovčiny preložil kanonik Palkovič, ktorému sa podarilo vydať aj Bernolákov Slovár.
Spolupráca katolíckej a evanjelickej inteligencie
Centrom druhej generácie slovenských národovcov sa stali mestá Budín a Pešť. V Budíne pôsobil Martin Hamuljak a v Pešti bol evanjelickým farárom Ján Kollár – mali hlavný vplyv na rozvoj spolupráce medzi katolíckym a evanjelickým táborom. Ich výsledkom bolo založenie Slovenského čitateľského spolku v roku 1826, ktorý zabezpečoval nákup slovanských časopisov, kníh a organizoval literárne a jazykové prednášky. Spolok však zakrátko zanikol.
Jeho nástupcom sa stal Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej s predsedom Jánom Kollárom a tajomníkom Martinom Hamuljakom. Spolok vydal 4 ročníky almanachu Zora (1835 – 1840). Namiesto piateho vyšlo súborné dielo najvýznamnejšieho bernolákovského básnika Jána Hollého. Najskôr prekladal do bernolákovčiny latinských autorov, aby dokázal jej vysokú kultúrnu úroveň. Neskôr vytvoril vlastné literárne dielo. Najväčší národnobuditeľský prínos mali eposy Svatopluk, Cirillo-Metodiada a Sláv.
Národné obrany
O zjednocovanie katolíckeho a evanjelického prúdu sa zaslúžila aj silnejúca maďarizácia, ktorá na slovenskej strane vyvolávala národnoobranné reakcie. Medzi najaktívnejších odporcov maďarizácie patrili Samuel Hojč, Ľudovít M. Šuhajda a Ján Kollár.
Rozvoju slovenského povedomia napomáhalo aj divadelníctvo. V roku 1830 Gašpar Fejérpataky – Belopotocký založil v Liptovskom Sv. Mikuláši prvé slovenské ochotnícke divadlo.