šľachty – ktorá tiež nebola zásadne proti politickému zastúpeniu doteraz neprivilegovaných vrstiev, tj. predovšetkým meštianstva. Bola však presvedčená, že pre túto verejnú úlohu je nutné ich vychovať. Ideál pre nich predstavovala konštitučná monarchia anglického typu.
3. liberálov – najpočetnejšej skupiny, ktorá verila v občiansku rovnosť, všeobecnú platnosť zákonov. Zároveň prijímali politické, sociálne a ekonomické rozdiely ako nemennú prírodnú danosť.
4. demokratického prúdu – ktorý požadoval okrem občianskej rovnosti aj ničím neobmedzovanú politickú rovnosť.
Štruktúra českej feudálnej spoločnosti sa po tridsaťročnej vojne (1618 – 1648) zdeformovala. Tvoril ju väčšinou vidiecky nevoľnícky ľud a časť ľudových vrstiev v mestách. Vyššie spoločenské vrstvy celkom ovládla germanizácia. Zmenu v triednom zložení českého obyvateľstva spôsobil až nový hospodársky rozmach od poslednej štvrtiny 18. st., ktorého súčasťou bolo aj zrušenie nevoľníctva (Jozef II. v roku 1781) a pokračujúce počiatky priemyselnej revolúcie.
Fázy vývoja národného obrodenia:
1. PRVÁ ETAPA (do začiatku 19.st.) – súvisí predovšetkým s vedeckým záujmom o štúdium jazyka, etnických osobitostí kultúry a dejín. Zaslúžila sa o to česká inteligencia pochádzajúca z ľudových vrstiev. Spočiatku to privítala aj istá skupina českej šľachty. Pomocou národného hnutia sa usilovala získať politickú moc v krajine, o ktorú ju pripravila centralizácia monarchie – krajinský patriotizmus. Čeština 16.st. sa stala základom pre obranu jazyka a zbraňou proti jeho úpadku.
V 70. rokoch František Martin Pelcl napísal stručné dejiny Čiech od najstarších čias po vtedajšiu súčasnosť. V roku 1793 ho vymenovali za prvého profesora českého jazyka a literatúry na pražskej univerzite. Prvým českým slavistom bol Václav Durych. Koncom 18. st. a na začiatku 19. st. vyniklo dielo filológa a literárneho historika Josefa Dobrovského (1753 – 1826). Emancipácia českého jazyka však závisela nielen od českých učencov, ale predovšetkým od rastu uvedomenia českého ľudu v mestách a na dedinách. Ústrednou postavou medzi českými ľudovými buditeľmi bol Václav Matej Kramerius a jeho kníhkupectvo a vydavateľstvo Česká expedice. Nadviazal na spoluprácu so skupinou českých spisovateľov na čele s Antonínom Jaroslavom Puchmajerom.
Účinným nástrojom českého vlasteneckého uvedomenia bolo najmä české divadlo.
České národné záujmy prvý raz verejne formuloval Josef Dobrovský – pri príležitosti korunovácie cisára Leopolda II.