Stredoveká spoločnosť mala hierarchické usporiadanie. Podľa tzv. učenia o trojakom ľude bola spoločnosť na základe Božieho predurčenia rozdelená na duchovných, šľachticov a poddaných. Duchovní sa mali modliť za seba a za iných, šľachta mala ochraňovať seba a iných a poddaní mali pracovať na seba aj na iných. Toto náboženské zdôvodnenie spoločenského usporiadania stredovekej spoločnosti bolo iba rámcové, pretože okrem týchto základných skupín existovalo množstvo ďalších spoločenských vrstiev. Navyše, situácia v jednotlivých európskych regiónoch sa značne odlišovala.
Základom sociálnej organizácie stredovekej spoločnosti bola tzv. lenná sústava. Spočiatku sa pôda (léno) udeľovala dočasne, len na obdobie života lénnika, ktorému bola prepožičaná. Okrem toho pôvodný vlastník mal právo kedykoľvek mu ju odňať. Najskôr týmto spôsobom získavali pôdu členovia kráľovskej družiny. Panovník tak odmeňoval ich služby a udržoval si svoju moc nad nimi. Zároveň sa však zaviazal, že bude svojho lénnika ochraňovať, bude k nemu spravodlivý a v prípade potreby bude obhajovať jeho záujmy.
Čoskoro však tieto podmienky prestali lénnikom vyhovovať a chceli, aby pôdu mali v dedičnej držbe, teda aby ju vlastnili aj ich potomkovia. Navyše sa ukázalo, že panovník už nedokáže uplatňovať zvrchovanú moc na celom území štátu, ale časť svojej moci musí preniesť na iné osoby. Tak sa postupne vytvárala šlachta. Základnou podmienkou jej existencie bol získať právo na dedičnú držbu pôdy.
Dedičná držba pôdy pre šľachtu znamenala, že ju zasa ona môže dávať ako léno iným osobám. V priebehu vývoja sa tak postupne vytvorili zložité väzby vzájomných vzťahov nadriadenosti a podriadenosti. Lénnu pyramídu stredovekej spoločnosti možno teoreticky rozdeliť na svetskú časť a duchovnú časť. Na vrchole svetskej časti lénnej pyramídy stredovekej spoločnosti bol cisár, ktorému podliehali kresťanskí panovníci jednotlivých štátov. V rámci každého štátu boli panovníkovi podriadení šľachtici, ktorí sa zasa rozdeľovali na viacero vrstiev. Podložie lénnej pyramídy tvorili obyvatelkia miest a dedín, ktorí sa takisto členili na množstvo skupín. Boli viazaní rôznymi obyčajovými či kodifikovanými právnymi predpismi. Hierarchické vzťahy pritom nesmerovali len zhora nadol, ale aj zdola nahor. Lénna putá boli vzájomné. Vzdanie sa časti osobnej slobody bolo kompenzované poskytovanou ochranou či inými výhodami.

Právo

V stredoveku vzniklo množstvo právnych noriem.

Najstaršiou formou bolo spravidla obyčajové alebo zvykové právo. Postupne vznikajú právne normy so záväznou písomnou podobou. V 11. a 12. storočí sa rozšírila nová forma práva: dávala poddanému pôdu do dedičného prenájmu, za ktorý musel zaplatiť. Táto právna norma prinášala poddanému výhodnejšie postavenie v porovnaní s predchádzajúcim obdobím. Poddaný nielenže získal svoj základný zdroj obživy do dedičného prenájmu, ale zároveň získal napríklad záruku, že ho jeho lénny pán nebude môcť z pôdy vyhnať. Toto nové, tzv. zákupné (emfyteutické) právo sa svojím charakterom podobalo právam, aké mali jednotlivé mestá. Výrazným spôsobom stabilizovalo vlastnícke pomery a vo svojich dôsledkoch viedlo k lepšiemu hospodáreniu. Charakter spoločnosti

Stredoveká spoločnosť mala poľnohospodársky charakter. V poľnohospodárstve sa vytvárala rozhodujúca časť hospodárskej produkcie spoločnosti. Pracovala v ňom väčšina (vyše 90 percent) európskeho obyvateľstva. Rozhodujúce miesto v stredovekom poľnohospodárstve malo pestovanie obilia, dôležití bol aj chov dobytka. Vývoj poľnohospodárstva mal po celý stredovek niekoľko charakteristických a trvalých znakov. Na začiatku vrcholného stredoveku sa však zlepšuje technológia poľnohospodárskych prác, mení sa skladba pestovaných plodín a nové prvky sa objavujú aj v chove hospodárskych zvierat. Všetky tieto zlepšenia sa premietli do zloženia a kvality stravy vtedajších ľudí.
Vo vývoji poľnohospodárstva nastal výrazný zlom, ktorý podstatne zmenil podobu dediny ako typu ľudského sídliska. Tento proces sa začal v 10. storočí a nazývame ho agrárna revolúcia. Kým dediny vo včasnom stredoveku boli malé s pár domami postavenými bez akéhokoľvek usporiadania, dediny v 12. - 13. storočí sa budovali ako ulicovky, pozdĺž potoka alebo cesty prechádzajúcej dedinou, prípadne sa budovali s centrálnym námestím rôzneho tvaru podľa vzoru stredovekých miest. Takisto usporiadanie parciel malo vplyv na pôdorys dediny. To sa odrazilo aj na celkovej podobe európskej krajiny. Prácu na poliach uľahčilo používanie kovového pluhu a ďalšieho kovového náradia namiesto staršieho dreveného. Výrazným zlepšením od 12. storočia bolo používanie chomúta, ktorý umožnil lepšie využiť ťažnú silu zvierat. Zvýšenie produktivity prinieslo aj rozšírenie druhov pestovaných plodín. Okrem pšenice, žita, prosa a ovsa sa na poliach čoraz častejšie objavujú strukoviny a rôzne druhy zeleniny. Nové plodiny obohatili stravu, a tým zlepšili jej výživnú hodnotu. Najvýraznejším výsledkom tejto zmeny bolo predĺženie priemerného veku života ľudí.

Na začiatku agrárnej revolúcie sa Európan dožíval priemerne 25 rokov. Výsledkom agrárnej revolúcie bolo predĺženie priemerného veku na 30 - 35 rokov. Agrárnu revolúciu podporovali aj výrazné klimatické zmeny, ku ktorým v Európe došlo v priebehu 12. a 13. storočia. Predovšetkým to bola vyššia slnečná aktivita, ktorá spôsobila zvýšenie priemernej ročnej teploty, čo zvýšilo poľnohospodársku produkciu. Avšak už v 14. storočí začala priemerná ročná teplota opäť klesať na predchádzajúcu úroveň. To spôsobilo opätovný pokles poľnohospodárskej produkcie.

Čierna smrť

V 14. storočí sa európska spoločnosť dostala do veľkej krízy. Dôvodov na jej vypuknutie bolo viac. Vari najväčším bola séria epidémií a hladomorov. Najkatastrofálnejšie následky mala vlna tzv. čiernej smrti. Bol to mor, ktorý v rokoch 1347 - 1352 postihol takmer celý kontinent, znížil počet jeho obyvateľov a pretrval až do 18. storočia. Choroba prenikla do Európy zo strednej Ázie z oblasti južne od jazera Balchaš. Po trasách kupeckých karaván dorazila v roku 1346 do Astrachánu a o rok neskôr na Krym, zhodu okolností práve v čase, keď janovskú kolóniu Kaffu (dnes Feodosija) obliehal mongolský chán Džanibeg. Ten v snahe zmocniť sa mesta prikázal vraj katapultovať za jeho hradby mŕtvoly ľudí, ktorí zomreli na mor. Janovské lode, ktoré vtedy z Kaffy vyplávali, zaniesli chorobu najprv do Konštantínopola a neskôr do sicílskej Messiny. Odtiaľ sa mor preniesol do ďalších častí Európy. Epidémia sa šírila predovšetkým po hlavných obchodných komunikáciach, a to tak námorných, ako aj suchozemských. V priebehu polroka zasiahla celé Stredomorie a cez severnú Európu sa dostala do Pobaltia. Odtiaľ sa v roku 1352 oblúkom znovu vrátila do ruských stepí. Ložiská moru však v Európe ostali a z času na čas prerastali do epidémií. Žiadna z nich už nedosiahla silu pôvodnej epidémie.
Odhadnúť počet ľudí, ktorí podľahli ,,čiernej smrti" v polovici 14. storočia, je veľmi ťažké. V niektorých oblastiach to bolo aj viac ako 50 percent obyvateľstva. Predpokladá sa, že v Európe celkovo zomrelo asi 20 percent obyvateľov. Stredoveké mestá

Po antickom staroveku bol stredovek druhým obdobím európskych dejín, v ktorom vznikali a rozvíjali sa mestá. Aj keď zánik antickej civilizácie niektoré rímske mestské sídliska prežili, vo včasnom stredoveku prakticky stratili svoj význam. Civilizácia včasného stredoveku je dedinskou civilizáciou. Až v súvislosti s rozvojom hospodárstva a rastom počtu obyvateľstva Európy v 11. a 12. storočí začínajú mestá opäť získavať na dôležitosti.

Začínajú plniť dôležitú ekonomickú, kultúrnu a politickú úlohu.
Celkové postavenie miest a mešťanov v štruktúre stredovekej spoločnosti bolo paradoxné. Na jednej strane mestá postupne získavali rôzne práva a privilégia, ktoré ich stavali na úroveň feudálov. Na druhej strane boli mestá spravidla podriadené inej feudálnej vrchnosti (kráľovi, cirkevným a svetským zemepánom). Preto charakteristickým znakom aktivity miest v období stredoveku stal boj za oslobodenie miest, za získanie čo najväčšej slobody a vlastnej samosprávy.
V súvislosti s rastúcim bohatstvom miest a vzrastajúcim sebavedomím meštianstva sa v mestách vytvorila špecifická meštianská kultúra.

Vznik stredovekých miest

Stredoveké mesto mohlo vzniknúť troma spôsobmi. Po prvé, priamym nadviazaním na antické mesto. Tak vzniklo množstvo miest na križovatkách dôležitých obchodných ciest na území južne od Dunaja, v južnom Francúzsku či na pobreží Pyrenejského polostrova (napr. Regenburg, Benátky, Miláno, Janov, Marseille, Barcellona, Toledo, Lisabon atď.). Po druhé, z významnejších remeselníckych a obchodných osád, ktoré sa nachádzali pod väčšími a dôležitými hradmi (Praha, Krakow). Tak vznikla aj väčšina našich miest, napr. Bratislava, Nitra, Trenčín. Po tretie, na neosídlenom mieste na základe ekonomickej, vojenskej či politickej potreby (typickým príkladom sú banské mestá Kutná Hora, Freiberg, u nás Banská Štiavnica).
Od spôsobu vzniku miest môžno odvodiť aj ich celkový charakter. Staré antické mestá boli predovšetkým strediskami obchodu, takže aj mestá, ktoré nadviazali na ich tradíciu, boli predovšetkým obchodnými strediskami. Mestá vznikajúce v podhradiach a na križovatkách ciest boli strediskami remeselnej výroby a obchodu. Novovznikajúce mestá sa zväčša špecializovali na určitú činnosť. Pokiaľ ide o výstavbu miest, od 12. storočia sa začali budovať plánovité a pomerne unifikovane. Centrom mesta boli hlavné trhoviská - námestia s radnicou, centrom mestskej správy. Spravidla na námestí bol aj farský kostol s cintorínom. Okolo hlavného námestia sa rozkladala sieť ulíc. Pred mestskými hradbami vznikali predmestia. Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo predovšetkým jeho osobitné právne postavenie. Disponovalo totiž súborom mimoriadnych práv a privilégií, tzv. mestskými právami. Najdôležitejšími právami bolo právo osobnej slobody mešťanov a právo vlastného súdnictva. Okrem toho mali mestá aj rozsiahle hospodárske privilégia, napríklad tzv. míľové právo, ktoré zaručovalo mestu v okolí jednej míle monopolné výrobné postavenie. Významné bolo aj právo trhu.

Jednotlivé mestá nemali presne rovnaké práva a privilégiá. Remeselnícka výroba v mestách bola pevne organizovaná vo zvláštnych korporáciach - cechoch. Cech združoval výrobcov príslušného remesla. V ojedinelých prípadoch bolo v jednom cechu organizovaných niekoľko príbuzných remesiel. Členom cechu mohol byť len majster (majiteľ dielne), nie tovariš ani učeň. Úlohov cechov bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu. Obyvatelia mesta boli sociálne rozdelení do troch skupín. Prvú skupinu tvorili mešťania, ktorí mali úplné mestské práva. Táto skupina mešťanov mala najväčší vplyv v meste. Jej príslušníci zasadali v mestskej rade, ovládali mestskú samosprávu a riadili politický a hospodársky život v meste. Boli to zväčša obchodníci a remeselníci. Druhú skupinu tvorili tovariši, učni, sluhovia či iní námezdne pracujúci a mestská chudoba. Mestské práva mohli využívať len čiastočne. Tretiu skupinu mestského obyvateľstva tvorili obyvatelia, ktorých život v meste upravovali zvláštne predpisy. Bolo to predovšetkým duchovenstvo, Ďalej šlachta, v univerzitných mestách aj univerzitní učitelia a študenti. Špecifickou skupinou stredovekej spoločnosti boli Židia. Kresťania v nich videli národ, ktorý je zodpovedný za smrť Ježiša Krista, a podľa toho sa k nim správali. Židia mali zakázané vykonávať určité činnosti. Špecializovali sa na obchod a úžerníctvo. Niektorí židovskí obchodníci a úžerníci postupne nadobudli veľké bohatstvo. Židovskí obchodníci mali totiž veľkú tradíciu vo vykonávaní obchodníckeho remesla a veľkou výhodou bola tradičná súdržnosť Židov, ich medzinárodné kontakty. V oblasti úžerníctva mali zasa výhodu v tom, že kresťania nemohli požičiavať peniaze s úrokom kvôli cirkevným zákazom. Pre Židov - nekresťanov bola táto činnosť zdrojom veľkých finančných ziskov, ale aj veľkého nepriateľstva a nežičlivosti zo strany kresťanov. Mestá a diaľkový obchod

V stredoveku existovalo v Európe viacero významných trás diaľkového obchodu. Kupci sa spájali do zvláštnych záujmových spoločností, ktoré sa nazývali gildy a hanzy. Najvýznamnejšou z nich bola nemecká hanza. V priebehu 12. storočia sa pozdĺž severonemeckého pobrežia a na riekach (najmä Rýne a Labe) čulo rozvíjal obchod. Nemci zároveň podnikali plavby po Baltskom mori smeromm do Poľska a otvárali tam nové trhy. Medzi najstaršie obchodné mestá, ktorým sa vtedy darilo, patril Hamburg (ležiaci v ústi Labe) a Lubeck pri Baltskom mori. Roku 1241 obe mestá utvorili zväz - hanzu, aby si zabezpečili vzájomnú ochranu.

Spočiatku mal vedúce postavenie v nemeckej hanze Lubeck, neskôr Hamburg. Čoskoro sa k nim pridali ďalšie mestá a na začiatku 14. storočia toto obchodné a obranné spoločenstvo skvele fungovalo. V čase najväčšieho rozkvetu tvorilo hanzu 150 miest, ktoré zabezpečovali pravidelné obchodné styky medzi Ruskom, Anglickom, Škandináviou a Nizozemskom. Najvýznamnejšie hanzové strediská (kontory) boli v Novgorode, Londýne, Bergene a Bruggách. Mocný zväz bol predovšetkým obchodnou organizáciou, ktorá ochraňovala obchodné záujmy svojich členov, pretože neexistovala nijaká nemecká celonárodná vláda schopná zabezpečiť bezpečnosť obchodu. Hanza sa síce nemiešala do vojen, ale za panovania dánskeho kráľa Waldemara IV. v 14. storočí musela dvakrát odrážať jeho pokusy ovplyvniť jej činnosť. Hospodárske dôsledky veľkých zámorských objavov, ale najmä tridsaťročná vojna znamenali postupný zánik nemeckej hanzy. Na jej poslednom snemovaní v roku 1669 sa zúčastnilo iba 6 miest.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk