Prestali vykonávať roboty, povyháňali z obcí zdravotných komisárov i panských úradníkov.
Masový charakter nadobudlo povstanie v Zemplíne po vypuknutí vzbury v Žipove neďaleko Trebišova dňa 31. Júla. Na čelo vzbury sa postavil richtár obce Michal Pavúk, ktorý zvolal 1. Augusta do Žipova zhromaždenie roľníkov z okolitých osád a nabádal ich, aby začali boj proti pánom a nebáli sa následkov, lebo "prídu Moskali, ktorí sú katmi pánov, avšak radosťou a dobrodincami chudobných ľudí". Neskôr na stannom súde mu zazlievali, že neveril v travičnú povesť, a jednako ju rozširoval, a hoci mal v obci veľkú autoritu, nepoužil ju na utíšenie povstania, lež naopak. V súdnych spisoch čítame, že Michal Pavúk dal v Žipove postaviť šibenicu namiesto statkára.
Súčasne povstali aj roľníci v michalovskom okrese. V Zemplíne malo povstanie najprudší priebeh v okolí Vranova. Povstalo tu okolo 30 obcí. Správa štatariálneho súdu hovorí o týchto udalostiach : " Zemepáni boli nápadnutí a vyháňaní zo svojich príbytkov a ich domy a majetky rozmetané viac ako od nepriateľa… len v 15 obciach zničili 40 panských budov a okrem toho 13 osôb nemilosrdne zabili, medzi ktorými okrem zemských pánov sa nachádzal aj jeden hlavný slúžny a jeden duchovný…" Povstanie v Zemplíne sa podarilo potlačiť až 12. Augusta silou niekoľkých stotín vojska. Tým sa zabránilo jeho väčšiemu rozšíreniu do Šarišskej stolice, kde tiež vrela protipanská nálada ľudu.
Iskra povstania sa zo Zemplína preniesla do susedného Spiša. Povstanie vypuklo 8. Augusta v okolí Kluknavy a prehnalo sa celým údolím Hornádu až po Poprad. K väčším či menším nepokojom došlo aj v Abovskej, Šarišskej, Gemerskej a Liptovskej stolici, ale i vo Zvolene, Tekovej, Novohradskej stolici a v Turci.
V Rožňave v úlohe vodcu povstania vystúpila žena, 23- ročná Alžbeta Košovičová. Práve z jej počínania zreteľne vidíme sociálny obsah vzbury. Pri nápore na panský dom volala : " Teraz som ja pani Hámošová!" Pričinením rožňavského biskupa vojenský oddiel povolaný zo Spiša s pomocou gardy v zárodku postavenie a aj nebezpečné pobúrenie roľníkov v okolí Štítnika, Betliara a Kokavy zahnal vo vývoji k otvorenému povstaniu.
Východoslovenské povstanie roľníkov malo ohlas aj v okolitých slovenských, zakarpatsko-ukrajinských, maďarských a sedmohradských stoliciach. Patrilo medzi najväčšie protifeudálne povstania a Uhorsku od čias Juraja Dóžu. Vzbudilo poddaných vo viac ako 150 obciach a celkový počet povstalcov bol okolo 45 000 osôb. Poddaní sa chceli zbaviť feudálnej poroby, pánov a chceli slobodne užívať pôdu. Na niektorých miestach, napríklad v okolí Michaloviec, si chceli rozdeliť šľachtické pozemky.