Winston Churchill

Sir Winston Spencer Churchill je považovaný vo Veľkej Británii za najvýraznejšiu osobnosť všetkých čias. Ako prvý muž krajiny zohral v druhej svetovej vojne kľúčovú úlohu pri porážke fašizmu. Stál pri zrode Atlantickej charty, ktorá tvorila základ liberálneho a v slobode žijúceho jednotného sveta. Do dejín sa zapísal ako odporca komunizmu a zároveň obhájca myšlienok Severoatlantickej aliancie a zjednocovania Európy.

Keď sa v roku 1874 narodil Winston Churchill podľa tradícií britských vládnych kruhov vyšlo na prvej stránke novín Times oznámenie : „Lady Randolph Churchillovej sa 30. novembra v paláci Blenheim narodil predčasne syn“. Takéto privilégium pripadalo len málokomu v Británii. Lenže otec Winstona bol lord Randolph Churchill, tretí syn siedmeho vojvodu z Marlborough. Okrem kráľovskej rodiny nebolo v Anglicku viac než 20 vojvodských rodín a Malboroughovia boli medzi nimi z hľadiska veku rodu na desiatom mieste. Podľa britských zákonov dedí titul a všetok majetok najstarší syn. A tak hoci sa Winston narodil v prepychovom rodovom sídle, neznamenalo to, že by dom patril jeho otcovi. Mladší synovia boli nútení robiť kariéru a získať vlastný majetok v štátnej službe, armáde, koloniálnej správe alebo cirkevnej hierarchii. Otec Winstona si však vybral ľahšiu cestu. Oženil sa s bohatou Američankou.
Randolph Churchill zastával dôležité politické funkcie, ale budúcnosť si mladý Winston musel zabezpečiť sám svojou prácou. Dvakrát sa mu síce nepodarilo urobiť prijímacie skúšky na vojenskú akadémiu v Sunhurste, ale v roku 1894 nakoniec túto skúšku úspešne absolvoval a stal sa tak dôstojníkom jazdectva. Rozhodoval sa medzi vojenskou kariérou a povolaním vojenského dopisovateľa. Vo funkcii frontového dopisovateľa potom pôsobil v roku 1895 na Kube, o dva roky v Indii a posledné dva roky 19. storočia v južnej Afrike. V roku 1899 padol do zajatia počas vojny s Búrmi v južnej Afrike, no podarilo sa mu z neho újsť. Jeho články z bojísk boli natoľko sugestívne, že keď sa vrátil domov, stal sa takmer národným hrdinom. Po prvom neúspešnom pokuse o politickú kariéru bol v roku 1900 ako 25 ročný konzervatívnou stranou zvolený za poslanca Dolnej snemovne.

V roku 1904 sa však pridal na stranu liberálov a odvtedy sa začala datovať jeho oslnivá kariéra, počas ktorej vystriedal viaceré ministerské kreslá a trikrát bol premiérom.

OBAVY Z NACIZMU
Ako člen parlamentu bol medzi prvými, ktorí vyjadrili vážne obavy z Hitlerovho nástupu k moci. Ostro kritizoval Chamberlaina pre jeho slabosť voči nacizmu. Po Chamberlianovom odstúpení bol ako 66 ročný vymenovaný za ministerského predsedu a ujal sa riadenia obrany. Usiloval sa o americkú podporu a po vstupe Spojených štátov amerických do vojny v roku 1941 presadzoval najužšiu spoluprácu medzi oboma krajinami, čo zohralo rozhodujúcu úlohu vo vedení vojny. V roku 1941 bol spolu s prezidentom USA Franklinom D. Rooseveltom pri zrode Atlantickej charty, ktorá tvorila základ amerického liberálneho, slobodne žijúceho jednotného národa. USA ako arzenál demokracie požadovalo právo na sebaurčenie národov, odmietnutie násilia, medzinárodné odzbrojenie, slobodný obchod a medzinárodnú spoluprácu vo všetkých oblastiach. tento model jednotného sveta mal platiť pre všetky národy a vo svetovej politike viesť k novému konsenzu. Okrem toho v nej americký prezident Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill vyhlásili svoje vojnové ciele a smery povojnovej politiky, kde išlo predovšetkým o odmietnutie územných ziskov, slobodu národov zvoliť si svoju ústavu a formu vlády, hospodársku spoluprácu, voľný prístup k surovinovým zdrojom a svetovému obchodu, odstránenie strachu a biedy, život v mieri po rozbití nacizmu a odzbrojenie agresora národy sa zrieknu užitia sily.

OHROZENÁ BRITÁNIA
Po vstupe ZSSR do vojny si Churchill sľuboval oslabenie nemeckej vojnovej mašinérie, ale napriek prísľubom Stalinovi sa s materiálnou pomocou príliš neponáhľal. Bolo mu zrejmé, že má pred sebou rovnakého diktátora akým bol Hitler, a preto konečné víťazstvo komunistického Ruska nad Hitlerom v Európe bol pre Britániu zlý scenár. Churchill navrhoval aby, ak ZSSR odolá tlaku Nemecka, boli od neho odtrhnuté územia, ktoré Moskva anektovala v rokoch 1939- 1940, čo Stalin radikálne odmietol. Churchill po vstupe ZSSR okamžite začal intezívne rokovania s Rooseveltom o spoločnom postupe. Počas vojny obaja títo politici strávili spolu pri rôznych rokovaniach celkovo 120 dní. Od začiatku bola prijatá dohoda poskytovať Sovietskemu zväzu materiálnu a surovinovú pomoc. Sovietska vláda opakovane žiadala otvorenie druhého frontu v Európe. Američania v zásade neboli proti. Navrhovali vylodenie už v roku 1942 a Stalina o tom záväzne ubezpečili. V máji 1942 ľudový komisár zahraničných vecí ZSSR Vjačeslav Molotov v Londýne skúmal možnosti Británie odpútať v západnej Európe aspoň 40 nemeckých divízií.

Churchill sa však konkrétnym termínom vylodenia vyhýbal. Na druhej strane sa obával, že ZSSR môže vystúpiť z vojny a uzavrieť mier. Napriek tomu namiesto vylodenia vo Francúzsku podnikli spojenci v roku 1942 inváziu do severnej Afriky. V máji 1942 sa Churchill rozhodol bombardovaním nemeckých a talianskych miest podlomiť- morálku obyvateľstva a zničiť nemecké zásobovacie a priemyselné zariadenia. Navyše týmto plánom odpovedala Veľká Británia na útoky na britské ostrovy a vzdušný teror Luftwaffe.
Už o rok neskôr si Churchill jasne začal uvedomovať perspektívu pádu fašizmu a nástupu komunizmu v krajinách, ktoré oslobodí Červená armáda a dostanú sa do sféry vplyvu Moskvy. Po kurskej bitke v lete roku 1943 bol definitívne potvrdený prelom v priebehu 2. svetovej vojny a Červená armáda začala nezadržateľný pochod na západ. Tu už Churchill nemohol váhať. Na teheránskej konferencii najvyšších predstaviteľov troch veľmocí ZSSR, USA a Veľkej Británie koncom novembra 1943 bolo definitívne rozhodnuté, že invázia britsko- amerických vojsk do západnej Európy sa pripraví na máj 1944. Bolo tam tiež naplánované posunutie Poľska na západ v prospech ZSSR. Poľsko malo byť odškodnené anexiou nemeckého územia po Odru a Nisu. Otázka možného rozdelenia Nemecka a redukovania nemeckého priemyslového potenciálu bola odročená na neskoršiu dobu. Do úvahy bola vzatá možnosť rozdelenia Nemecka na viacej malých štátov. Britsko- americké spojenectvo Churchill podnecoval nie preto, že bol napoly po matke Američan, ale preto, že si uvedomoval, že obe krajiny majú spoločných nepriateľov. Po páde Hitlera už tušil vážne problémy s boľševickým Ruskom. Mora socialistickej revolúcie trýznila Churchilla počas celej vojny. Stále však čelil strategickej koncepcii úderu proti Nemecku v západnej Európe a obhajoval svoj plán úderu proti nepriateľovi z juhu cez Balkán. Ak by sa tento plán bol uskutočnil mohla Európa po vojne vypadať úplne inak. Churchill chcel spojenecké vojská priviesť na Balkán preto, aby potom podnikli mohutný výpad na sever, obsadili krajiny juhovýchodnej a strednej Európy a prehradili Červenej armáde cestu na západ. Ako napísal americký generál Wedemeyer: „Bojoval za svoj plán tak vytrvalo, že sa mu podarilo zadržať začiatok Overlordu“ (krycí názov vyloďovacej operácie v Normandii). Invázia napokon začala 6. júna 1944 a už o šesť dní prišiel Churchill do Normandie povzbudiť britské jednotky. Postup spojeneckých však nepokračoval ideálne. Koncom roku 1944 Hitler podnikol protiúder v priestore Arden v Belgicku.

Celkovú situáciu to už však nezmenilo. Červená armáda sa už začiatkom februára dostala k Berlínu na vzdialenosť hodiny jazdy autom. Vo svojich pamätiach sa v marci 1945 Churchill poznamenal: „Po prvé, Sovietske Rusko sa stalo smrteľným nebezpečenstvom pre slobodný svet. Po druhé, je treba okamžite vytvoriť druhú frontu proti jeho ďalšiemu postupu. Po tretie, táto fronta musí v Európe siahať čo najďalej na východ. Po štvrté, Berlín je hlavný a skutočný cieľ britsko- amerických armád. Po piate, oslobodenie Československa a vstup amerických vojsk do Prahy majú veľký význam. Po šieste, Viedeň a Rakúsko musí byť spravované západnými mocnosťami. Po siedme, je treba držať na uzde agresívne nároky maršála Tita. A napokon je treba dosiahnuť riešenie všetkých hlavných problémov medzi východom a západom skôr než sa armády demokracie rozídu.“
Dňa 8. mája 1945 oznámil Churchill na Downing Street 10 ľudu veľké víťaztvo Británie. Stalo sa však niečo, s čím Churchill určite nerátal. Napriek jeho vojnovým zásluhám v júli 1945, len niekoľko dní pred kapituláciou Japonska, bol vo všetkých obecných voľbách porazený. Konzervatívna strana prekvapujuco prehrala prvé povojnové voľby. Na poste ministerského predsedu ho vystriedal Clement Richard Atlee. STUDENÁ VOJNA
Do politického dôchodku sa však Churchill nechystal. V zime začiatkom roka 1946 strávil niekoľko mesiacov v kúpeľoch na Floride a po dohode s prezidentom Trumanom odišiel do Fultonu v štáte Missouri, kde potom pred študentmi vystúpil 6. marca so svojím známym prejavom, ktorým sa vlastne začala studená vojna. Churchill vyhlásil, že svetu hrozí priame a bezprostredné nebezpečenstvo novej svetovej vojny a týranie a príčinou tejto hrozby je Sovietsky zväz a medzinárodné komunistické hnutie. Churchill jasne označil hrozbu rozdelenia sveta slovami: „Železná opona sa spustila nad európskym kontinentom a rozdelila ho pozdĺž línie od Štetína na Baltskom mori až po Terst na Jadranskom mori.“ Vyzval k zjednoteniu ľudstva pod britsko- americkým vedením, aby bola odstránená rozpínavosť Sovietskeho zväzu. V marci 1947 vyhlásila americká vláda Trumanovu doktrínu, čím bol zahraničnopolitický plán prednesený Churchillom prijatý za štátnu doktrínu. V roku 1946 vo svojom prejave na zurišskej univerzite navrhol vytvoriť zjednotenú Európu, ktorá by spojila demokratické štáty proti rozpínavosti Moskvy. Hlavnou silou v zjednotenej Európe sa podľa Churchilla malo stať Nemecko. Napriek dočasnému predstihu USA v jadrovom programe, Stalin tomuto tlaku odolal.

Moskva čoskoro oznámila svetu, že tiež disponuje atómovou bombou. Churchill to vnímal ako novú realitu a v roku 1957 napísal: „Bola vytvorená nová netušená rovnováha síl založená na vlastníctve prostriedkov k vzájomnému vyhladeniu. Jadrový vek zmenil vzťahy medzi veľmocami.“

TRETÍKRÁT PREMIÉROM
Churchilla veľmi znepokojovalo, že je považovaný za podnecovateľa vojny, preto sa snažil o konferenciu veľmocí, kde by sa vyriešili sporné otázky, dokonca bol za pomalšie tempo vyzbrojovania Británie ako labouristi. Táto politika mu vyniesla v roku 1951 vo veku 77 rokov naposledy premiérske kreslo. Ako literát sa preslávil monumentálnymi Dejinami po anglicky hovoriacich národov a knihou Druhá svetová vojna. V roku 1953 dostal Nobelovu cenu za literatúru. V tom istom roku mu mladá kráľovna Alžbeta II. udelila najvyššie britské vyznamenanie, Podväzkový rad, čím bol Churchill povýšený do rytierskeho stavu a získal právo na titul „sir“. V týchto rokoch veľmi rád maľoval. Bol priam nadšený, keď dva jeho obrazy vystavené pod pseudonymom kúpila kráľovská akadémia umenia.
Churchill bol nepochybne veľký štátnik a človek so silnou vôľou a neobyčajnou energiou. Osvedčil sa ako vynikajúci vyjednávač. Jeho prejavy sa s obľubou citujú dodnes. Keď sa ujímal vlády povedal Dolnej snemovni: „Nemôžem sľúbiť nič iné len krv, drinu, slzy a pot.“ Nacistom, ktorí dobýjali jednu krajinu za druhou odkázal: „Budeme bojovať na pobrežiach, budeme bojovať na pristávacích plochách, budeme bojovať na poliach a uliciach, budeme bojovať v horách, nikdy sa nevzdáme.“ O žiadnom politikovi nebolo napísaných toľko kníh a článkov, ale na druhej strane Churchill sám robil veľmi veľa pre svoju reklamu. Britský publicista Alexander Werth o Churchillovi napísal: „...jeho úloha v roku 1940 bola mimoriadne pozitívna. Keby nebol vystríhal Chamberlaina, nevylučujem možnosť nehorázneho mieru s Hitlerom. Medzi politickými elitami bolo viac porazenectva, než je všeobecne známe. Okrem tojo boli vo Veľkej Británii kandidáti na britských Péainov, Lavalov a iných. Nebyť Churchilla boli by určite zdvihli hlavy.“
Churchill bol známy aj svojou neodmysliteľnou cigarou, gestom „V“ (Viktory), obľúbeným psom Rufusom a vtipnými, ale často drsnými bonmotmi.

Keď ho na chodbe Dolnej snemovne stretla obávaná labouristická poslankyňa Bessie Braddocková a vyčítala mu: „Winston vy ste opitý!“, Churchill údajne odpovedal: „Áno, ale vy ste škaredá a ja budem zajtra triezvy.“
Začiatkom januára 1965 sa Churchill nachladil a zostal v posteli. 15. januára nastalo krvácanie do mozgu a stratil vedomie. V bezvedomí bol potom viac než týždeň. Dňa 24. januára Lord Moran oznámil, že Winston Churchill vo veku 90 rokov zomrel.

Zdroje:

Historická Revue -