Tridsaťročná vojna

Tridsaťročná vojna bola jednou z najničivejších v európskych dejinách. Vyžiadala si milióny ľudských životov a bola prvým celoeurópskym konfliktom. Priamo či nepriamo sa do nej zapojili skoro všetky štáty vtedajšej Európy. Boje však prebiehali hlavne v strednej Európe a v nemeckých krajinách, dotkli sa aj územia dnešného Slovenska. Vojna sa skončila mierovými zmluvami známymi pod menom Vestfálsky mier. Podpísali ich 24. októbra 1648, zajtra to bude presne 355 rokov.

Tridsaťročná vojna sa tradične radila medzi náboženské konflikty, ale to nie je presné. Katolícke Francúzsko, ktoré sa doma kruto vyrovnalo s vlastnými protestantmi - hugenotmi, podporovalo počas konfliktu zväčša protestantskú koalíciu proti tiež katolíckym Habsburgovcom.

Hoci náboženské dôvody nemožno vynechať, bola tridsaťročná vojna skôr bojom o to, kto bude vládnuť Európe: či to bude univerzálna monarchia rakúskych a španielskych Habsburgovcov, alebo Francúzsko a čiastočne Švédsko, ktoré boli akýmisi predchodcami národných štátov.

Vojna sa začala povstaním českých stavov proti centralizačnej a protireformačnej politike Habsburgovcov, ktoré sa skončilo ich porážkou v bitke na Bielej hore pri Prahe. Dlho mali potom navrch cisárske vojská a jednotky katolíckych nemeckých štátov, ktoré porážali vojská nemeckých protestantov a ich dánskych spojencov.

V roku 1630 sa však „lev severu“ a najschopnejší vojvodca celého konfliktu, švédsky kráľ Gustáv II. Adolf vylodil v severnom Nemecku, aby pomohol tamojším protestantom. Ovládol veľkú časť Nemecka, ale už v roku 1632 sám padol v bitke pri Lützene. Najznámejším cisárskym generálom bol Albrecht z Valdštejna, pôvodom drobný moravský šľachtic, ktorý urobil vďaka svojim vojenským a hlavne podnikateľským schopnostiam závratnú kariéru. Príliš ambiciózny generál bol nakoniec v roku 1634 na príkaz cisára zavraždený. Posledná fáza konfliktu sa začala v roku 1635, keď do neho po boku Švédov a proti Habsburgovcom otvorene vojensky vstúpilo Francúzsko.

Zlé skúsenosti so žoldnierskymi vojskami si vyžiadali vznik prvých stálych armád.

Ruka v ruke s tým vznikal moderný absolutistický štát s centralizovanou a výkonnou byrokraciou.

Územia dnešného Slovenska sa vojna dotkla najmä vďaka stavovským povstaniam sedmohradských kniežat Gabriela Bethlena a Juraja Rákocziho I., ktorí sa so striedavým úspechom zapájali do koalícií proti Habsburgovcom.

Horšie skončilo susedné Česko, ktoré bolo jedným z hlavných bojísk vojny a po jej konci patrilo medzi najzničenejšie krajiny. Na Čechov po potlačení ich povstania najtvrdšie dopadla habsburská odplata, symbolizovaná popravou 27 českých pánov v Prahe na Staromestskom námestí. Dôsledkom porážky bola aj emigrácia veľkej časti starej českej šľachty a vzdelaných vrstiev (najznámejším bol Ján Ámos Komenský) a násilná rekatolizácia krajiny.

Rokovania o mieri, ktorý by skončil neúnosné vojnové pustošenie, sa konali v mestách Münster a Osnabrück od roku 1644. O ich úspechu nakoniec rozhodla vyčerpanosť bojujúcich strán, všeobecná nespokojnosť a víťazstvo švédskych vojsk v Nemecku a v Čechách.

Mierové dohody boli v daných pomeroch celkom rozumným kompromisom, ktorý na určitý čas zabezpečil rovnováhu síl v Európe.

Priniesli však aj niekoľko dôležitých zmien. Potvrdili postavenie Francúzska a ríše rakúskych Habsburgovcov ako dvoch hlavných mocností kontinentálnej Európy. Súperenie týchto dvoch štátov určovalo ďalších sto rokov európsky vývoj. Treťou veľmocou sa na niekoľko desaťročí stalo Švédsko, ktoré ovládlo Baltské more a územia na severe Nemecka a Poľska. Súčasťou zmlúv bolo definitívne uznanie nezávislosti Holandska a Švajčiarska.

Habsburgovci posilnili moc vo väčšine svojho súštátia, kde potlačili stavovský odpor a odstredivé tendencie. Ich vplyv v nemeckej ríši, naopak, oslabol. Mier im síce potvrdil cisársku korunu, ich moc sa však stala v mnohých ohľadoch formálnou a jej výkon závisel od ríšskeho snemu.

Rôzne nemecké štátiky sa stali fakticky nezávislými štátmi, mali vlastnú menu a armády.

Náboženské pomery v nemeckej ríši boli ustanovené podľa skoršieho augsburského náboženského mieru, podľa princípu „koho zem, toho viera“. Toto usporiadanie vydržalo až do napoleonských vojen.

Z hľadiska slovenskej histórie bolo najpodstatnejšie, že sa mocenské centrum a záujmy Habsburgovcov stále väčšmi presúvali smerom na Východ, a to im umožnilo koncentrovať sily na vyhnanie Turkov z Uhorska.