Účastníci mníchovskej konferencie zľava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a taliansky minister zahraničia Ciano.

„V prípade neprijatia by sme síce urobili čestnú vojnu, ale stratili samostatnosť a národ by bol vyvraždený.“ Takto vysvetlil 30. septembra 1938 predpoludním na mimoriadnom zasadaní vlády československý prezident Edvard Beneš svoj postoj k ultimatívnemu dokumentu, ktorý mu nadránom predložili britský a francúzsky veľvyslanec. Išlo o zmluvu, na základe ktorej malo Československo do desiatich dní odstúpiť tretej ríši väčšinu územia obývaného po nemecky hovoriacim obyvateľstvom. Okrem toho sa v ňom zaväzovalo, že do troch mesiacov vyrieši problém maďarskej a poľskej menšiny. Dohodu podpísali o deň skôr v Mníchove zástupcovia štyroch európskych mocností: Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Nemecka. Odvtedy uplynulo 65 rokov.

Vláda pod tlakom ťaživej atmosféry dokument prijala. „Podriaďujeme sa rozhodnutiu, ktoré bolo urobené bez nás a proti nám,“ tlmočil diplomatom stanovisko kabinetu minister zahraničných vecí Kamil Krofta.

Ešte v ten deň vláda premiéra Syrového odstúpila a onedlho jeho krok nasledoval i Beneš. Do popredných miest sa dostali ľudia naklonení nemeckému vodcovi Adolfovi Hitlerovi.

Pre krajinu to bol začiatok konca. Nielenže zo dňa na deň stratila takmer tretinu územia a 34 percent obyvateľov, Mníchov odštartoval jej úplné rozbitie. Po Hitlerovej prefíkanej „šachovej partii“ k nemu došlo v marci nasledujúceho roku.

Udalosti z prelomu septembra a októbra 1938 však boli len zavŕšením viac ako rok sa ťahajúceho sporu. Jeho kľúčovým bodom boli Sudety. Politicky síce patrili k Československu, no podľa Hitlera historicky k Nemecku. Žila na ňom podstatná väčšina československých Nemcov, ktorých bolo podľa sčítania z roku 1930 takmer tri a pol milióna.

K ich prvému prejavu nespokojnosti došlo v októbri 1937. Dva dni po krajskom zjazde Sudetonemeckej strany (SdP) jej predseda Konrad Henlein v liste určenom führerovi vyhlasoval, že „po ničom tak vrelo a zo srdca netúži ako po včlenení Sudet, ale i celých Čiech, Moravy a Sliezska do nemeckej ríše“.

Svoju „túžbu“ začal výraznejšie presadzovať až od jari nasledujúceho roku. Koncom marca totiž Hitler inštruoval Henleina, aby SdP kládla domácej vláde také požiadavky, ktoré sú pre ňu neprijateľné. Henlein sľúbil „žiadať toľko, aby nikdy neboli spokojní“.

Neklamal, k dohode medzi oboma stranami nikdy nedošlo.