– 395/476 nl.) Od roku 235 Rímska ríša upadala do obdobia vojenskej anarchie, keď uchádzači o žezlo bojovali v občianskych vojnách a na hraniciach s barbarmi. V druhej polovici storočia začínal Gallienus a potom Aurelianus posilnovať cisársku moc. Dioklecián sa v roku 284 snažil upevniť moc natrvalo. Postupne zaviedol tetrarchiu, cisárske kolégium. Roku 286 menoval druhého augusta Maximiana. Potom roku 293 každý august určil svojho nástupcu, caesara. Úlohy boli rozdelené, rovnako aj ich oblasti. Za jeho vlády sa najviac prenasledujú kresťania, ktorí sa musia skrývať v katakombách. Vládou Diokleciána „zaniká“ cisárstvo a vzniká dominát - cisár prestal byť chápaný ako prví občan štátu a stal sa všeobecne uznávaným pánom (dominus) všetkých obyvateľov ríše. Tak predstavovalo impérium nedeliteľné dedičstvo. Systém však neodolal novým nástupcom. V rokoch 313 –324 si Rímsku ríšu delili Licinius a Konštantín. Nakoniec obnovili dynastickú dedičnosť. Kríza a zánik cisárstva Všetko sa začalo tým, že Rimania sa báli prekročiť Dunaj a začali sa opevňovať a viedli obranné vojny. Za Konštantína bolo vybudované nové hlavné mesto ríše na východe Konštantinopolis – východná časť získava prevahu. Útoky germánov však pokračujú – kompromis z Rímskej strany – cudzinci do úradov – depresia rímskych obyvateľov - domáca politická kríza. Roku 395 sa Rímska ríša delí na Západnú a Východnú. Roku 375 vpadli Húni do Európy a v roku 451 sa v bitke na Katalúnskych poliach pri Marne stretli s Rimanmi. Bitka sa končí remízou, Húni sa sťahujú a zanikajú. Na západe pokračujú boje s Kvádmi, Gótmi, Húnmi a Markomanmi. V roku 476 vrchný veliteľ rímskych vojsk Germán Odoaker zosadzuje posledného cisára Augusta Romula a stáva sa kráľom – zánik Západorímskej ríše. Výchdná prežila v podobe Byzantskej ríše a vydrží ešte daľších 1000 rokov. Rímska kultúra Rimania stavali toalety, kúpele. Kopírovali grécke umenie. Rímske právo je základom práva štátov teraz v Európe. A spomeňme si takto na záver zopár významných rímskych ľudí : Cicero – rečník, Seneca – filozof, básnici – Catulus, Horácius, Ovidius, Vergilius.