Rím

Rím v období cisárstva Osnova: 2.triumvirát, juliánsko – claudiovská dynastia, dynastia Fláviovcov (územný rozmach), kolonát, kríza rímskeho cisárstva, kresťanstvo, rozdelenie ríše (západná, východná), zánik západorímskej ríše Úvod: Obdobie cisárstva je posledná epocha rímskych starovekých dejín. Jeho začiatok sa datuje od viacerých rokov: 31pnl. - keď Oktaviánus porazil Antónia 27pnl. - keď došlo k ustanoveniu principátu (most medzi republikou a cisárstvom) 14nl. – keď zomrel Oktaviánus. A končí dvoma rokmi: 395nl. - keď sa ríša rozdelila 476nl. – keď zanikla západná ríša Cisárstvo rozdeľujeme na - rané cisárstvo - principát (31/27/14 pnl. - 284nl.) - neskoré cisárstvo – dominát (284 nl. - 395/476 nl.) Most medzi republikou a cisárstvom V roku 31 pnl. Agrippa, Octavianov veliteľ, porazil Antoniovu a Kleopatrinu flotilu pri Actiu, na gréckom pobreží Jadranského mora. Toto rozhodujúce víťazstvo otvorilo jeho pánovi cestu k ovládnutiu sveta. V tento deň skončil boj, ktorý sa začal pred trinástimi rokmi. V tom istom čase Rím dostal nového panovníka, ktorý onedlho prijal meno Augustus a zaviedol nový poriadok – principát. Začiatok konca : Caesarova vražda Antonius a Kleopatra držali v rukách opraty Ríma a celej ríše od 44 pnl. V tomto roku, bol Caesar, doživotný diktátor, obvinený z monarchistických úmyslov a zavraždený počas zasadania senátu. Vrahmi boli členovia koalície, vedenej republikánmi, medzi ktorích patril aj Cassius a Brutus, Caesarov chránenec. Nastalo bezvládie a sprisahanci nemali vlastný politický program. Caesar neustanovil svojho nástupcu a ľud sa obával opätovného prepuknutia občianskych vojen. Nebolo jednoduché nastúpiť na miesto toho, ktorý sa vyhlásil za imperiátora, sústredoval vo svojich rukách absolútnu moc a bol rovnocenný s bohmi. Antonius, výkonný konzul a jeden z tých, ktorí ako bývalí Caesarovi dôverníci túžili stať sa jeho nástupcami, pochopil, že nesmie dopustiť, aby smrť jeho pána ohrozila koncepciu vlády, ktorú zaviedol. Opieral sa o početné Caesarove oddiely v meste a v okolí Ríma. Senát ( po smrti Caesara ) predložil návrh : vrahovia nebudú potrestaní, ak senát ratifikuje listiny zavraždeného diktátora. Potom využil pohreb Caesara na procaesarovskú manifestáciu a štval davy občanov proti zabijakom. Zdalo sa, ze v tejto chvíli Antonius dobíja Rím. Triumvirát : Antonius, Octavianus, Lepidus Senátori stále nestrácali nádej na prevzatie riadenia republiky.

Pobádaní veľkým rečníkom Cicerom, ktorý prednášal svoje Filipky, sériu prejavov, namierené proti Antoniovím ambíciam, zvolili si za svojho “šampióna” Octaviana. Devätnásť ročný Caesarov synovec a adoptívny syn sa zdal byť najvhodnejšou a ľahko manipulovateľnou osobou. Od roku 43 pnl. však Octavianus viedol vlastnú politiku : zblížil sa s Antoniovim a jeho stúpencom Lepidom a vytvoril triumvirát, ktorý dal republike ústavu a podľa zaužívaného postupu senát a ľud rímsky legalizoval novú ústavu. Moc sa dostala do rúk členov triumvirátu. Rozdelili si ríšu na mocenské oblasti, Itália zostala v ich spoločnosti, a len východ prenechali vrahom , ktorí sa sem utiahli. Všetci protivníci novej vlády boli vypovedaní alebo zavraždení. Triumvirátu nebolo dopriate dlhé trvanie a Rímsky svet sa znovu rozdelil : Západ Octavianovi a Východ Antoniovi. Otavianus sa stal absolutistickým vládcom západu, redukoval moc senátu. Antonius na východe prevzal typ vlády helenistických monarchií. Viedol výpravy proti partskému kráľvstvu a dúfal, že úspech mu vyslúži bohatstvo a slávu, ktoré mu prihrajú víťazstvo v Ríme. Najprv si chcel preveriť lojalitu chránencov Ríma a povolal egyptskú kráľovnú Kleopatru a zamiloval sa. Ich vojenskú pasivitu využili Parti a posunuli výboje až k Herodesovmu kráľovstvu. Vojenské neúspechy zosilnili závislosť Antonia na Egypte. Triumvirát padol roku 33 pnl., keď Octavianus označil potomka Keopatri a Antonia za neoprávneného dediča Egyptského trónu. A bitkou pri Actiu, ktorú vyhral, senát roku 27 pnl. udelil imperiátorovi Caesarovi Octavianovi titul Augustus. Vznikla Caesarova monarchia v podobe Augustovho principátu, ktorý si zachoval republikánske inštitúcie. Rané cisárstvo (31/27/14 nl. – 284 nl.) Oktaviánus prijal meno Augustus = vznešený. Vytvoril pretoriánsku gardu – osbná stráž cisára. Na základe Augustovej reformy z roku 28 pnl. mal senát už 600 členov a dostal súdnu a zákonodarnú moc. Po Augustovej smrti roku 14 nl. si jeho nástupcovia pri mene ponechávali titul „caesar“ – cisár. Žoldnierska armáda sa stále viac doplňovala dobrovoľníkmi z provincií a mala často vplyv i na voľbu cisára. Po Augustovi nastúpili na trón: Tibérius, Caligula, Claudius, Nero – členovia juliánsko – claudiovskej dynastie. Ako žiadny z cisárov čiže ani Tibérius sa nevyhol nutnosti riešiť vzťah medzi císarskou mocou a senátom. Bolo celkom samozrejmé, že tento problém bol fakticky rozhodnutý v prospech cisára. Avšak nielen senát, ale aj rímsky ľud bol zbavený svojho tieňového politického vplyvu, ktorý mu ešte ostával. Svoju činnosť Caligula zameral na upevnenie cisárskej moci voči senátu.

Ten sa za jeho vlády stal bezvýznamnou inštitúciou. Z vnútropolitického hľadiska má Claudiova vláda význam v tom, že cisár povolil, aby mestské úrady v Ríme mohli zastávať aj rímsky občania pochádzajúci z provincií. Spočiatku bola vláda Nera pokojná a harmonická. Potom sa všat uňho prejavila krutosť, nedôvera k okoliu. Ľud a senát ho nenávideli a tak v roku 68 nl. spáchal samovraždu. Vymrela tak juliánsko – claudiovská dynastia. Po Nerovej smrti nasledovala krátka doba zmätku. Od leta 68 nl. do jari 69 nl. vystriedali sa traja cisári. Všetci traja boli zavraždení. Tento rok síce Rímom neotriasol, ale ukázal neschopnosť senátu, ktorý sa nedokázal prejaviť ako riadiaci orgán ríše. Čiže sa rozhodovacia moc o novom cisárovi preniesla na armádu, ktorá sa v roku 69 nl. postavila v boji o cisársku moc na stranu skúseného veliteľa Flavia Vespasiána, ktorý založil novú dynastiu Fláviovcov. Prísnou daňovou politikou a dôslednou kontrolou štátnych výdajov sa mu podarilo obnoviť hospodársku stabilitu ríše. Po ňom nastupuje jeho syn Titus (79-81 nl.), ktorý bol predposledným panovníkom tejto dynastie (ešte Domitianus – tvrdá politika, prenasledovanie odporcov), ktorá vymrela v roku 96 nl. Obdobie, ktoré následovalo po Domitianovej smrti možno označiť ako vrcholnú fázu cisárstva. Ríša bola v tej dobe natoľko hospodársky a politicky natoľko upevnená, že v nej nedochádzalo k hlbším vnútorným otrasom, ktoré mali negatívne dôsledky pre celkový stav či pre cisársku moc. Výrazom tejto situácie bol rozkvet provincií aj vrcholný územný rozmach impéria. Rímska ríša dosiahla najväčšiu rozlohu za Marca Ulpia Trajana. Rieky Rýn a Dunaj sa stali prirodzenou hranicou pre Rimanov. Za riekami žili barbari – Kvádi, Góti, Húni, Markomani. Rimania stavajú limes romanus – sieť pohraničných pevností - veľké pevnosti (Casteli), mešie pevnosti (Castrunus).Trajanus rešpektoval senát, upevnil poriadok v štátnych financiách. Zakladal kolónie, staval prístavy. V roku 161 nl. nastúpil na trón Marcus Aurélius. Už za jeho vlády sa objavujú povstania v provnciách. Provincie začali odmietať nadvládu Ríma, a preto sa búrili. Rím viedol obranné vojny proti Germánom. V roku 167 nl. napadli Rímsku ríšu germánske kmene Markomanov a Quádov. Rimania nápor zastavili až v roku 171 nl. Po vláde Marca Aurélia nastúpil na trón jeho syn Comodus, a potom prišla opäť doba, keď sa cisári veľmi rýchlo striedali a kríza ríše bola už veľmi badateľná. Najvýraznejšie sa to prejavilo v poľnohospodárstve. Kríza Rímskeho cisárstva Príčiny: 1.

Vytvoril sa kolonát – veľké kusy pôdy, kde pracovali kolóni (slobodný občania). Kolóni sa však zadĺžili a stali sa z nich otroci. Ľud bol nespokojný, utekali z pôdy preč, čo malo za následok nedostatok potravín. Riešenie malo priniesť vytvorenie domén (tiež veľkostatok), ale nepomohlo to. Toto všetko malo za následok pokles hodnoty peňazí (peniaze sa čoraz viac falšovali), zdraženie tovaru => dopad na chudobných (kríza prepukla naplno). 2. Rím viedol obranné vojny proti Germánom (na tieto vojny sa vynakladalo veľa financií). 3. Prichádza nové náboženstvo z východu – kresťanstvo, ktoré sa v Ríme uchytí medzi chudobnými. Kresťanstvo - vernosť k svojmu Bohu, len jediný Boh (panovníkovi to vadilo, lebo on mal byť považovaný za boha). - mravnosť (panovník – prostitúcia, obženstvo) Roku 235 nastala v ríši vojenská anarchia, ktorá trvala až do roku 268. Možno to charakterizovať ako vrchol krízy impéria. Až Aurelianus obnovil jednotu ríše a do istej miery upevnil rozvrátené hospodárstvo. Kresťanstvo Herodes, od roku 37 pnl. kráľ Judska, zomrel roku 4 pnl. Nerozriešená otázka panovníckeho následníctva nútila cisára Augusta vyjasniť situáciu : roku 6 nl. sa judsko stalo rímskou provinciou spravovanou prokurátorom. Skutočný dátum narodenia Ježiša je bez pochýb o niekoľko rokov skorší, než sa konvenčne stanovuje. Napriek protirečeniam evanjelií sa Ježiš musel narodiť koncom Herodesovej vlády, čiže v rozmedzí rokov 6 – 4 pnl. Svoje učenie začal šíriť okolo tridsiatky, v čase prokuratúry Piláta Ponského (26 - 36). Proces a ukrižovanie sa teda museli odohrať okolu roku 30. Kresťanstvo a Rím Nový problém. Pokým kresťanské spoločenstvá jestovali v lone judaizmu (až do roku 49, ktorým kresťania zanechali obriezku ) nepredstavovali pre Rím problém. Evanielické posolstvo však hovorilo o platnosti božieho slova, obracalo sa na novú vieru a ohrozovalo aj rímskych bohov. Prenasledovanie kresťanov začalo na prelome 3. a 4. storočia. Od roku 306 začal Konštantín, či už z pragmatizmu alebo z viery viesť voči kresťanstvu ústretovú politiku. V roku 313 vydal Milánsky edikt kde prvý krát povolil kresťanstvo. Táto politika vedená počas celého 4. storočia (okrem Juliana v 361 – 363) vyvrcholila za Teodosia roku 380 triumfom kresťanstva, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom. Tak nastal stret impéria a cirkvi. Rímska ríša vyhlásila, že má svoju moc od boha a tak je vlastne jeho svetským ramenom. Neskoré cisárstvo (284 nl.

– 395/476 nl.) Od roku 235 Rímska ríša upadala do obdobia vojenskej anarchie, keď uchádzači o žezlo bojovali v občianskych vojnách a na hraniciach s barbarmi. V druhej polovici storočia začínal Gallienus a potom Aurelianus posilnovať cisársku moc. Dioklecián sa v roku 284 snažil upevniť moc natrvalo. Postupne zaviedol tetrarchiu, cisárske kolégium. Roku 286 menoval druhého augusta Maximiana. Potom roku 293 každý august určil svojho nástupcu, caesara. Úlohy boli rozdelené, rovnako aj ich oblasti. Za jeho vlády sa najviac prenasledujú kresťania, ktorí sa musia skrývať v katakombách. Vládou Diokleciána „zaniká“ cisárstvo a vzniká dominát - cisár prestal byť chápaný ako prví občan štátu a stal sa všeobecne uznávaným pánom (dominus) všetkých obyvateľov ríše. Tak predstavovalo impérium nedeliteľné dedičstvo. Systém však neodolal novým nástupcom. V rokoch 313 –324 si Rímsku ríšu delili Licinius a Konštantín. Nakoniec obnovili dynastickú dedičnosť. Kríza a zánik cisárstva Všetko sa začalo tým, že Rimania sa báli prekročiť Dunaj a začali sa opevňovať a viedli obranné vojny. Za Konštantína bolo vybudované nové hlavné mesto ríše na východe Konštantinopolis – východná časť získava prevahu. Útoky germánov však pokračujú – kompromis z Rímskej strany – cudzinci do úradov – depresia rímskych obyvateľov - domáca politická kríza. Roku 395 sa Rímska ríša delí na Západnú a Východnú. Roku 375 vpadli Húni do Európy a v roku 451 sa v bitke na Katalúnskych poliach pri Marne stretli s Rimanmi. Bitka sa končí remízou, Húni sa sťahujú a zanikajú. Na západe pokračujú boje s Kvádmi, Gótmi, Húnmi a Markomanmi. V roku 476 vrchný veliteľ rímskych vojsk Germán Odoaker zosadzuje posledného cisára Augusta Romula a stáva sa kráľom – zánik Západorímskej ríše. Výchdná prežila v podobe Byzantskej ríše a vydrží ešte daľších 1000 rokov. Rímska kultúra Rimania stavali toalety, kúpele. Kopírovali grécke umenie. Rímske právo je základom práva štátov teraz v Európe. A spomeňme si takto na záver zopár významných rímskych ľudí : Cicero – rečník, Seneca – filozof, básnici – Catulus, Horácius, Ovidius, Vergilius.