Križiacke výpravy

Do 11. storočia prečkala kresťanská Europa veľa ťažkých kríz a jej územie sa konečne začalo rozširovať. Medzi nepriateľov, ktorí boli nútený vzdať sa svojho územia, patrili napríklad moslimskí Arabi v Španielsku a na Sicílií. Z nejakého mimoriadneho popudu potom Európania rýchlo vytiahli do vzdialených, moslimmi ovládaných východných oblastí Stredozemného mora, v ktorých srdci ležala „Svätá zem“, ktorú kresťania uctievali ako miesto, kde žil a zomrel Ježiš Nazaretsky. Jednalo sa o svätú vojnu, ktorej účastníci museli „prijať kríž“, s stali sa tak križiakmi. Prosba o pomoc
Jedným z dôvodov prvej križiackej výpravy bola žiadosť o pomoc zaslaná pápežovi byzantským cisárom Alexijom I. Po storočia slúžila byzantská ríša ako kresťanská hrádza proti militantnému islamu. V roku 1071 však porážka kresťanov pri Manzikertu viedla k strate väčšej časti Malej Ázie (dnešné Turecko), ktorá pre byzantskú ríšu vždy predstavovala životne dôležitý zdroj pracovných síl a peňazí. Vzhľadom na smrteľné ohrozenie boli hrdí Byzantínci nútený požiadať o pomoc. Pri Manzikerte však nezvíťazili Arabi, ale Turci, neľútostní nomádi, ktorí prestúpili na islam a stali sa hlavnou hybnou silou na Strednom východe. Zatiaľ čo Arabi boli pomerne tolerantní, títo noví sa zakrátko začali stretávať s potulníkmi z Európy, ktorí v stále väčšom pocte navštevovali sväté miesta. To bol ďalší dôvod, prečo v roku 1095 vyhlásil pápež Urban II. v Clermontu krížovú výpravu. Pomoc Byzantíncom bola menej dôležitá než opätovné získanie Svätej zeme pre kresťanstvo a ako Urban II. poznamenal, vraždenie, drancovanie a získavanie nových území bolo v tomto prípade úplne prípustné, lebo obetami boli aj tak iba neveriaci, ktorí si nič iného nezaslúžilí. Pápežove naliehanie a zatienene kázania fanatikov, ako bol Peter Pustovník sa stretli s obrovskou vlnou nadšenia. V rôznych častiach Francúzka, Nemecka a Talianska sa začali organizovať vojenské výpravy a ďalšie tisíce ľudí sa zjednocovali do ohromných, narýchlo sformovaných útvarov, ktoré pri svojom ťažení vraždili Židov, drancovali a všade, kam vstúpili, spôsobovali značný nepokoj.
Zničenie
Kde sa ľudia z celej Európy zjednotili pod vedením Petra Pustovníka a rytiera známeho pod menom Walter Chudobný, došli až do hlavného mesta byzantskej ríše, Konštantínopolu. Odtiaľ ich vyľakaný cisár Alexijus rýchlo vyslal do Malej Ázie, kde ich však zničili Turci.

Podobná a ešte žalostnejšia davová hystéria prepukla tiež o viac než sto rokov neskôr, kedy mladí kazatelia vo Francúzku a Nemecku zahájili „detskú krížovú výpravu“. bez toho aby sa hocikto k Svätej zemi vôbec priblížil, vyžiadala si táto výprava životy veľa detí.
Križiacke panstvá
V roku 1098 padlo veľké mesto Antiochia do rúk križiakov, ktorí porazili silnú tureckú jednotku ponáhľajúcu sa mestu na pomoc. O rok neskôr padol aj samotný Jeruzalem. Tento veľký úspech oslávili kresťania hromadným vraždením. Ciel výpravy bol teraz splnený a veľa križiakov sa vrátilo domov. Ti, ktorí zostali, však pokračovali v boji a postupovali podial severného pobrežia Stredozemného mora. Nakoniec došlo k založeniu štyroch „križiackych“ panstiev: Tripoliského, Antiochjskeho a Edesskeho kniežatstva a Jeruzalemského kráľovstva. Prvým panovníkom Jeruzalemského kráľovstva bol zvolený Godefroy z Bouillonu a jeho panstvo siahalo v dobách naj väčšieho rozmachu až po mesto Akaba na pobreží Červeného mora. Godefroy bol tiež fanatickým vládcom nad ostatnými kniežatstvami, aj kde mu ich usporiadanie podľa prísnych pravidiel dávalo iba obmedzene právomoci. Pozícia križiackych panstiev nebola nikdy bezpečná. Ani v dobe najväčšieho rozmachu nepresiahlo ich územie prirodzene hranice púšte, ktorá by uľahčila ich obranu. Naopak ich neustále ohrozovali Turci, ktorí ovládali veľké mesta, ako Aleppo či Damasek. Taktiež vnútri vlastných území, zostavali križiaci malo početnou skupinou, ktorá feudálnym spôsobom ovládala čiastočne moslimské obyvateľstvo, o ktorého oddanosti sa dalo pochybovať. Ich vláda by zrejme dlho neprežila, keby nebolo pomoci dvoch zvlášť vytvorených vojenských radov – tzv. rytierov chrámu alebo templárov a johanitov. Ich spoločenstvá boli organizovane kláštorným spôsobom, ale tvorili ich bojovníci, ktorých úlohou bolo strážiť svätú zem b bojovať proti neveriacim. Na konci dvadsiatych rokov 12. storočia sa Turci za vlády Zangího z Mausilu do istej miery zjednotili a križiacku expanziu zastavili. V roku 1144 potom znovu dobili Edessu. Nebolo na tom nič prekvapivého, lebo edesske kniežatstvo bolo zo všetkých križiackych panstiev najodľahlejšie a Turkom najľahšie prístupné, ale Európanov to nahnevalo na toľko, že usporiadali ďalšiu výpravu. Druhu križiacku výpravu viedol Francúzky kráľ Ludvik VII. a nemecky cisár Konrad III., ale výprava stroskotala na neschopnosti križiakov spolupracovať. 1095-Papez Urban II.

povoláva križiacku výpravu, ktorá ma späť dobyť Svätú zem
1096-99-Prva križiacka výprava, dobytie Jeruzalema(1099) a založenie križiackych panstiev
1144-Moslimovia dobývajú späť Edessu
1147-49-Druha križiacka výprava do Svätej zeme stroskotáva
1187-Saladin dobýva späť Jeruzalem
1189-92-Tretia križiacka výprava
1202-04-Stvrta križiacka výprava; dobytie kresťanských miest Zary a Konštantínopolu
1212-Detska križiacka výprava
1218-29-Siesta križiacka výprava
1244-Moslimovia dobývajú späť Jeruzalem
1248-54-Siedma križiacka výprava do Egypta s katastrofálnym výsledkom
1261-Byzantinci dobývajú späť Konštantínopol
1270-Osma križiacka výprava; križiaci prepadávajú Tunis, ale nedobývajú ho
1291-Moslimovia dobývajú poslednú kresťanskú pevnosť v Akre a fakticky ukončujú križiacke výpravy
1453-Osmansky Turci dobývajú Konštantínopol.

Zdroje:

Svet poznania -