PROTIFAŠISTICKÝ ODBOJ NA SLOVENSKU
A SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE

Na Slovensku postupne narastala nespokojnosť s režimom a s kolaboráciou Nemeckom. Výrazne k tomu prispel aj vývoj na frontoch svetovej vojny. Aj keď životná úroveň na Slovensku bola na vojnové pomery veľmi dobrá, vyššia ako
v susedných krajinách, obyvateľstvo nebolo s vládou spokojné. Nespokojnosť postupne prerastala do organizovaného odboja. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) dôsledne uplatňovala zásadu " jeden národ - jedna strana ", čím zbavovala opozíciu v Slovenskej republike akejkoľvek základne. Opozičná tlač bola zastavená, zostávajúce noviny cenzúrované, informácie usmerňované úradom propagandy. V ústave bol zakotvený zákaz štrajkov a nesúhlas s vládnou politikou bol kriminalizovaný.
Organizovaný odboj začali skupiny zložené z bývalých politikov, ktorých strany boli pod nátlakom zlúčené s HSĽS. Tomuto zoskupeniu sa hovorilo občiansky blok. Patrili tam aj sociálni demokrati. Veľa prívržencov bolo medzi evanjelikmi, ktorí boli nespokojní s privilegovaným postavením katolíckej cirkvi a s politickým klerikalizmom, ktorý zaujal dominantné postavenie. Občiansky blok sa štátoprávne orientoval na obnovu Československa, pričom bola sporná jeho budúca podoba. Prívrženci jednoduchej reštitúcie predmníchovských pomerov boli v menšine, zatiaľ čo väčšina sa prikláňala k nejakému variantu demokratickej slovenskej autonómie. Občianske skupiny sa orientovali na spoluprácu s emigračnou Česko– slovenskou vládou v Londýne.
Komunisti začali takmer od začiatku existencie Slovenska aktívny organizovaný odboj. Komunistická strana bola zakázaná a organizovala sa ilegálne. V štátoprávnej oblasti bola medzi ňou a občianskym blokom neprekonateľná bariéra, lebo neuznávala ani predvojnové Československo, ani jeho demokratický systém a presadzovala projekt "sovietskeho " Slovenska, čo znamenalo pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu. Komunisti vydávali početné letáky, ilegálne noviny, zorganizovali niekoľko štrajkov, a tiež rozsiahlu spravodajskú službu pre zahraničie.
Vláda za pomoci rozsiahleho policajného aparátu sledovala všetkých podozrivých. Už v júni 1939 odhalila napr. odbojovú organizáciu Revolučná mládež Slovenska, ktorá združovala predovšetkým mladých študentov a robotníkov.

Postupne pozatýkali vedúcich funkcionárov ilegálnej Komunistickej strany a pod neustálym policajným dozorom boli všetci bývalí politici - odporcovia HSĽS.
V prvých rokoch neboli v slovenskej spoločnosti priaznivejšie podmienky na rozvinutie širšieho odboja. V tom čase sa odbojová činnosť prejavovala najmä v zahraničí. Mnoho Slovákov vstúpilo do aktívneho boja
na strane protihitlerovskej koalície. V Poľsku Slováci vytvorili slovenskú jednotku, ktorá tvorila značnú časť 1. česko-slovenského armádneho zboru, ktorý pod vedením Ľudovíta Slobodu bojoval po boku Červenej armády. Generál Rudolf Viest velil Prvej česko-slovenskej divízii vo Francúzsku. Slováci bojovali aj v partizánskych jednotkách na Ukrajine, Bielorusku a v Taliansku. Celkovo ich počet bol vyšší ako počet slovenských vojakov, ktorí bojovali na strane Nemecka.
Aktívny slovenský odboj mal aj svoju politickú organizáciu. Prezident Eduard Beneš po Mníchove emigroval do Londýna a usiloval sa, aby túto vládu uznali štáty protihitlerovskej koalície. Najvýznamnejší slovenskí politici v zahraničnom odboji boli Milan Hodža a Štefan Osuský. Oni sa hlásili k obnove Československej republiky, ale na rozdiel od Beneša presadzovali väčšiu samosprávu Slovenska, kvôli čomu došlo k vážnym nezhodám s Benešom a nakoniec k úplnému rozchodu.
K aktivizácii domáceho odboja prispeli najmä tri skutočnosti : vstup Slovenska do vojny proti ZSSR, ktorý medzi Slovákmi narazil na odpor, brutálne protižidovské opatrenia vlády a napokon obrat vo vývoji vojny, ktorý nastal po bitke pri Stalingrade.
Utvorenie protihitlerovskej koalície roku 1941 umožnili zblíženie dvoch odborových táborov na Slovensku. Komunisti opustili aspoň formálne heslo
„ Sovietske Slovensko”, okrem iného na pokyn z Moskvy. Zblíženie komunistov a občianskeho odboja uľahčila skutočnosť, že na rozdiel od Poľska alebo Juhoslávie nikdy nedošlo medzi nimi ku krvavým zrážkam. Pozície Beneša i celého Česko-slovenského odboja posilnilo podpísanie Česko – slovensko – sovietskej spojeneckej zmluvy 13. decembra 1943. Koncom roka 1943 predstavitelia občianskeho bloku a komunisti uzavreli tzv. Vianočnú dohodu a vytvorili ústredný odbojový orgán – Slovenskú národnú radu ( SNR ). Občiansky blok v SNR zastupovali Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko, komunistov Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský. SNR sa neskôr ešte menila a dopĺňala o nových členov.
Najdôležitejším bodom Vianočnej dohody bola príprava ozbrojeného povstania a zvrhnutie diktatúry HSĽS.

Vianočná dohoda vytyčovala tiež úlohy SNR a to nasledovne: viesť boj Slovenského národa za odstránenie nacisticko-nemeckého diktátu, prevziať všetku moc a vykonávať ju, až kým ju nebudú môcť prevziať slobodne zvolení zástupcovia ľudu. SNR má postupovať v dorozumení s Česko–slovenskou vládou a celým zahraničným odbojom. Okrem demokratizačných a antifašistických zásad sa vyhlásila aj zásada „ rovný s rovným “ podľa ktorej sa mal usporiadať vzťah Čechov a Slovákov v obnovenej Česko–slovenskej republike.
Prípravy povstania malo v rukách vojenské ústredie na čele s podplukovníkom Jánom Golianom, veliteľom štábu pozemného vojska v Banskej Bystrici. Vojenské ústredie malo poverenie od prezidenta Eduarda Beneša a spolupracovalo so SNR. Povstanie sa pripravovalo v nadväznosti na postup Červenej armády. V čase priblíženia sa Červenej armády k hrebeňom Karpát, jej mali dve východoslovenské divízie uvolniť vstup na Slovensko a súčasne posádky na západe a juhu mali brániť postupu nemeckých vojsk na Slovensko. Podmienkou úspechu týchto plánov bola koordinácia akcie so sovietskym velením. 4. augusta 1944 odletel Karol Šmidke do Moskvy, kde sa začalo rokovanie so sovietskym velením. Vojenské ústredie však bolo prinútené vydať rozkaz k povstaniu ešte pred dokončením príprav. Príčinou bola činnosť partizánskych skupín a miestnych ilegálnych organizácií, ktoré ani vojenské ústredie, ani SNR neboli schopné napriek všetkému úsiliu kontrolovať a usmerniť.
Partizánske skupiny vyvíjali aktívnu záškodnícku činnosť, vyhadzovali
do vzduchu mosty, zatarasovali komunikácie, prepadávali vlaky vezúce muníciu
na front a tým komplikovali prípravy povstania a provokovali otvorený nemecký zásah. Zámienku na priamy vojenský zásah dalo Nemecku postrieľanie nemeckej vojenskej misie, ktorá sa vracala z Rumunska, na dvore Martinských kasární
28. augusta. Nemecká armáda začala obsadzovať Slovensko 29.8.1944. Nato vojenské ústredie v Banskej Bystrici odpovedalo večer vydaním dohovoreného hesla posádkam na zaujatie obranného postavenia : "Začnite s vysťahovaním ! “ Povstanie sa začalo.
Povstanie verejne oznámil banskobystrický Slobodný rozhlasový vysielač 30.8. 1944, ktorý zohral pri mobilizácii Slovákov do povstania významnú úlohu. Povstalci udržiavali proti útokom nemeckej armády súvislé územie na strednom Slovensku po celé dva mesiace, od 29.8.1944 do konca októbra. Jadrom vojenských síl bola Prvá Československá armáda, ktorá vzrástla na 60 000 mužov a jej veliteľom bol najprv podplukovník Ján Golian a od 7.10. generál Rudolf Viest. V partizánskych oddieloch bojovalo asi 18 000 mužov.

V SNP však bojovali aj príslušníci iných národov – Česi, Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Francúzi ale aj Maďari a Nemci. Armáda mala málo protitankových zbraní, diel, tankov a lietadiel. Veľa ťažkej výzbroje i munície padlo hneď v prvých dňoch do rúk Nemcov na západnom Slovensku, kde organizácia povstania zlyhávala. Veľkou stratou bola aj strata dvoch dobre vyzbrojených divízií na východnom Slovensku.
Povstalecké vojsko posilnil 1. československý stíhací pluk, ktorý priletel zo Sovietskeho zväzu, a tiež 2. československá paradesantná brigáda. Na povstaleckom letisku Sliač pristávali aj americké lietadlá zo základne v južnom Taliansku s výzbrojou a muníciou. Boje v horách a horských priesmykoch boli veľmi tvrdé. Nemci s takým tvrdým odporom nerátali a museli posilňovať svoje vojenské sily na Slovensku. Povstanie tak viazalo značné nemecké vojenské sily a spolu s prevratom v Rumunsku oslabilo pozíciu Nemecka v stredoeurópskom priestore.
Urputné boje boli zo strany povstalcov väčšinou bojmi obrannými. Prebiehali pri Strečne, Vrútkach, Martine, v priestore Zvolen – Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica, pri Sv. Kríži nad Hronom, na Hornej Nitre a pri Telgárte. Odpor vojakov a partizánov nemohol zadržať postup nemeckej armády. Mohutná ofenzíva proti povstalcom sa začala 17.10. z Maďarska. 27.10 padlo centrum povstania Banská Bystrica. Časť povstaleckých vojsk sa dostala do zajatia, medzi nimi aj Ján Golian a generál Rudolf Viest, ktorí boli popravení v Nemecku. Časť armády sa pridala k partizánom, ktorí vytvorili 17 brigád a 22 oddielov, spolu asi 13 500 bojovníkov.
Na povstaleckom území sa ujala moci SNR. 1. 9. 1944 vydala deklaráciu, v ktorej vyhlásila obnovenie Česko–slovenskej republiky, ako demokratického štátu s novým, spravodlivým národnostným a sociálnym usporiadaním. Deklarácia odsúdila ľudácky režim a prihlásila sa k protifašistickej koalícii. Popri SNR sa vytvoril ako výkonný orgán Zbor povereníkov, ktorý prakticky predstavoval povstaleckú vládu. Podľa Deklarácie SNR malo byť Česko–Slovensko obnovené ako federatívny štát. Toto musela rešpektovať aj vládna delegácia vyslaná z Londýna do Banskej Bystrice a hoci nerád, aspoň dočasne aj prezident Eduard Beneš. Náročnosť rokovaní dávala tušiť, že otázka sa ešte bude riešiť. Beneš sa spoliehal, že sa mu napokon podarí presadiť nový variant obnovy Česko–Slovenska.
Po potlačení povstania nastalo na Slovensku obdobie nebývalého teroru. Všetci čo sa zapojili do povstania a nepodarilo sa im ukryť, boli vystavení teroru jednotiek SS a Pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy.

Mnohé dediny a horské osady boli vypálené, muži odvlečení do koncentračných táborov, či priamo na mieste popravení. Počet popravených podľa obetí nájdených v masových hroboch, presiahol 5 000 osôb. Opäť sa začali zhromažďovať a posielať do vyhladzovacích táborov Židia. Bratislavská vláda už stratila kontrolu nad krajinou. Všetko bolo v rukách okupačnej nemeckej armády. Nová vláda na čele so Štefanom Tisom, ktorú prezident Jozef Tiso vymenoval 5.9., sa iba prizerala akciám nemeckých jednotiek.
Koniec vojny sa nezadržateľne blížil. Červená armáda a 1. československý armádny zbor prekročili 6.10. 1944 Dukliansky priesmyk a vstúpili na územie Slovenska. Prvý ukrajinský front a 1. československý armádny zbor postupovali od severovýchodu, 4. ukrajinský front od východu a 2. ukrajinský front spolu s rumunskou armádou od juhovýchodu. Postup spojencov sťažoval hornatý terén, napokon však vytlačením nemeckých vojsk z Bratislavy 4. 4. 1945 bola väčšina slovenského územia oslobodená. Vojna sa na slovenskom území definitívne skončila začiatkom mája. Prezident Jozef Tiso emigroval do Rakúska. Eduard Beneš
3. apríla priletel z Moskvy do Košíc a 5. apríla nová vláda, menovaná Benešom, vyhlásila program známy ako Košický vládny program.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Slovenské národné povstanie