V Maďarsku žili židia do roku 1944 v relatívnom bezpečí. Dôležitú úlohu zohrávala skutočnosť, že hranice neboli spočiatku dôsledne strážené. Frekvencia útekov vzrástla predovšetkým potom, keď v marci 1942 začali deportácie. Podľa dostupných zdrojov ilegálne opustilo krajinu asi 7 000 osôb. Ilegálna emigrácia by bola bez aktívnej pomoci (alebo aspoň mlčanlivého súhlasu) majoritného obyvateľstva odsúdená
na neúspech. Objavili sa však aj prípady udavačstva či už zo strany miestnych obyvateľov alebo samotných prevádzačov. Najmä príslušníci mladej generácie hľadali záchranu v Palestíne. Toto riešenie bolo podstatne zložitejšie. Spájali sa
s ním jazykové problémy, ťažkosti so získaním víz a potreba pripraviť sa na rozdielne podmienky spôsobu života. Východiskom sa stali tzv. hakšary. Tu sa mládež učila reč, poľnohospodárske práce a remeslá, ale aj prvky ideológie sionizmu.
Pokusom o záchranu bez toho, aby židia museli opustiť svoje domovy, bolo prijajie krstu. Slovenská republika sa deklarovala ako kresťanský štát. Vládnuca strana sa oficiálne stotožnila s osobnosťou katolíckeho kňaza A. Hlinka (Hlinkova slovenská ľudová strana). Prezident Slovenskej republiky bol ďalší katolícky kňaz
J. Tiso. Za takýchto okolností niet divu, že mnohí žiada považovali krst (chápaný ako formalitu) za dôležitý krok k záchrane nielen holého života, ale aj k zaisteniu slušnej existencie. Takéto pokusy o záchranu nesplnili vždy nádeje, ktoré sa s nimi spájali. Niekedy krst nerešpektovali úradné miesta, v iných príapadoch vyjadrili negatívne postoje spoluobčania.
Na dno utrpenia sa židovská komunita dostala až v čase, kedy začali deportácie do koncentračných táborov. Bolo to v marci 1942. Ohrození ľudia rýchlo pochopili, že deportácie pre nich znamenajú vážne nebezpečenstvo. Pri pokusoch
o únik opúšťali neraz nielen svoje domovy, ale aj zdanlivo nemenné židovské náboženské tradície. Právne zdôvodnenie dostali transportácie až dodatočne, keď parlament schválil "Ústavný zákon" zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní židov. Štastie v nešťastí mali tí, ktorí sa z rôznych príčin dostali v roku 1942 do väzenia a tí, ktorí boli povolaní do armády a zaradení do pracovných jednotiek, takto sa vyhli transportom.
Dôležitým fenoménom pre pochopenie holokaustu sú zberné a pracovné tábory na Slovensku. Predovšetkým počas deportácií patrili k miestam, kde sa rozhodovalo o osudoch tisícov zaistených.