V zberných táboroch (Žilina, Poprad, Patrónka) ostávali väzni len krátko, spája sa však s nimi mnoho dramtických a bolestných situácií. Predstavovali totiž akúsi prestupnú stanicu medzi Slovenskom a vyhladzovacími koncentračnými tábormi v Poľsku či Nemecku.
Pracovné tábory v Novákoch, Seredi a Vyhniach začali fungovať na jar 1942. Podmienky v nich boli v porovnaní s provizóriom zberných táborov odlišné. V období, keď už transporty nešli, sa tam nachádzalo spolu 2 938 osôb. Každodenný život
v táboroch sa sústreďoval v prvom rade na pracovnú produkciu. Hoci pomery boli stiesnené, po zamestnaní predsa existoval priestor pre kultúru, šport, vzdelanie. osobitným fenoménom boli táborové školy. Podľa predpsiov v nich deti do 10 rokov denne trávili deväť hodín, staršie sedem, pričom ďalšie dve vykonávali práce
v dielňach. Dospelí museli ťažko pracovať : muži 55 hodín do týždňa, ženy 48 hodín. Pracovné tábory nepredstavovali idylu. Kultúrne podujatia či návšteva školy tvorili len pozadie každodennej krutej reality. Podľa spomienok svedkov patrilo bytie a násilie gardistov k všednému životu.

3. MEDZI SNP A OSLOBODENÍM
Mnoho dramatických zvratov v živote zdecimovanej židovskej komunity prinieslo obdobie medzi vypuknutím SNP 29. augusta 1944 a oslobodením Slovenska na jar 1945. V čase, keď každý očakával rýchly koniec holokaustu, vyhrotili sa postoje všetkých zúčastnených strán. Príchod nemeckej armády a stupňujúca sa aktivita jej slovenských pomáhačov spôsobili situáciu zvýšeného nebezpečenstva. Obnovili sa transporty, znovu sa otvorili pracovné tábory. Ohrození židia však teraz reagovali aktívne. Zapojili sa do povstania, hľadali úkryty v mestách aj dedinách. Dôležitú úlohu zohrala skutočnosť, že stúpal aj počet tých, ktorí boli ochotní riskovať a pomôcť.
V pracovných táboroch prebiehali prípravy na ozbrojený odboj už skôr. Keď vypuklo SNP, otvorili sa tábory a mnohí z bývalých väzňov sa bez váhania vydali
na povstalecké územie. Častá zmena situácie, ale aj rôznorodé postoje obyvateľstva vytvárali neraz neprehľadné a dramatické situácie. Mnohí ľudia boli ochotní poskytnúť pomoc ohrozeným, ale nechýbali ani udavači.
Atmosféra sa opäť obnovila po potlačení SNP a príchodu nemeckej armády, keď opäť začali transporty. Postavenie židov bolo neisté až do posledného dňa vojny, teda aj v období, keď jej výsledok bol už jasný. Mnohým ohrozeným zachránil život "bunker", teda vopred pripravený úkryt. "Bunkrovanie" malo množstvo podôb: mohlo byť v horách, v dediskom prostredí, ale aj v meste. Spoločným znakom bola pomoc okolitého obyvateľstva.