Križiackymi výpravami nazývame vojenské výpravy podnikané v 11. až 13. storočí, ktorých pôvodným cieľom bolo vyhnať moslimov zo svätých miest v Palestíne a zviesť tu kresťanskú vládu. Neskôr sa však tieto výpravy stali len zámienkou na drancovanie a lúpenie.

Kľúčový význam pre vývin udalostí tejto doby malo náboženstvo. Kresťanstvo u križiakov a Byzantíncov a islam u Turkov a Arabov. Toto obdobie je charakteristické aj vnútorným rozkolom v týchto náboženstvách. Kresťanstvo sa rozdelilo na západné a východné (ortodoxné) a islam na sunnitskú a šítsku vetvu. Všetky tieto okolnosti sa premietli do vzájomných vzťahov aktérov výprav a stali sa dôvodom na obrovské krviprelievanie a na vzájomnú nenávisť, ktorá pretrváva dodnes.

Palestína a Jeruzalem držali dlhší čas v rukách moslimovia. Našťastie ho vďaka Karolovi Veľkému sprístupnili veriacim, ktorí putovali na Sväté miesto po tisíckach. Cieľom bolo odpustenie hriechov. Situácia sa skomplikovala, keď fátimovský kalif al-Hákim označil kresťanov za nepriateľov a zamedzil tým prístup ku Kristovmu hrobu. Ak k tomu prirátame ešte neustále turecké výboje, prvý dôvod križiackej výpravy sa stáva jasným.
Pretože mnohým chudobným sedliakom a drobnej šľachte sa nepáčil ťažký život a túžili po blahobyte, kypela západná Európa neblahými živlami, drancujúcimi a lúpežiacimi a tento stav si žiadal nápravu. Križiacka výprava by odčerpala dobrodružstva chtivých jedincov a nespokojencov, čiže kriminalita by poklesla.
Keď z Byzancie prišla alarmujúca správa o rozpínavosti Turkov, videla západná katolícka cirkev možnosť pomôcť Byzancii, podrobiť si jej cirkev a zaručiť pápežskú svetovládu. Katolíkom sa totiž vôbec nepáčil cézaropapizmus, zvrchovanosť svetského panovníka nad cirkevným.
Cieľom križiackej výpravy bolo oslobodiť Kristov hrob. Pod týmto vznešeným pozlátkom však varilo mnoho politických cieľov. Vyskytla sa otázka: Čo s dobytým územím? Pôvodný zámer, vrátiť pôdu Byzancii, sa nepozdával a tak sa z neho upustilo.

Prvú križiacku výpravu (1095-1099) vyhlásil na koncile v Clermonte 27. novembra 1095 pápež Urban II. Bolo to v čase, keď boje medzi seldžuckými Turkami a Byzantíncami znemožnili akékoľvek púte do Palestíny. Križiakom sľúbil odpustenie ich hriechov. V roku 1099 dobyli Jeruzalem, povraždili jeho obyvateľov a založili tu kresťanskú ríšu, ktorej vládcom sa stal Gottfried z Bouillonu.