Križiacke výpravy

Križiackymi výpravami nazývame vojenské výpravy podnikané v 11. až 13. storočí, ktorých pôvodným cieľom bolo vyhnať moslimov zo svätých miest v Palestíne a zviesť tu kresťanskú vládu. Neskôr sa však tieto výpravy stali len zámienkou na drancovanie a lúpenie.

Kľúčový význam pre vývin udalostí tejto doby malo náboženstvo. Kresťanstvo u križiakov a Byzantíncov a islam u Turkov a Arabov. Toto obdobie je charakteristické aj vnútorným rozkolom v týchto náboženstvách. Kresťanstvo sa rozdelilo na západné a východné (ortodoxné) a islam na sunnitskú a šítsku vetvu. Všetky tieto okolnosti sa premietli do vzájomných vzťahov aktérov výprav a stali sa dôvodom na obrovské krviprelievanie a na vzájomnú nenávisť, ktorá pretrváva dodnes.

Palestína a Jeruzalem držali dlhší čas v rukách moslimovia. Našťastie ho vďaka Karolovi Veľkému sprístupnili veriacim, ktorí putovali na Sväté miesto po tisíckach. Cieľom bolo odpustenie hriechov. Situácia sa skomplikovala, keď fátimovský kalif al-Hákim označil kresťanov za nepriateľov a zamedzil tým prístup ku Kristovmu hrobu. Ak k tomu prirátame ešte neustále turecké výboje, prvý dôvod križiackej výpravy sa stáva jasným.
Pretože mnohým chudobným sedliakom a drobnej šľachte sa nepáčil ťažký život a túžili po blahobyte, kypela západná Európa neblahými živlami, drancujúcimi a lúpežiacimi a tento stav si žiadal nápravu. Križiacka výprava by odčerpala dobrodružstva chtivých jedincov a nespokojencov, čiže kriminalita by poklesla.
Keď z Byzancie prišla alarmujúca správa o rozpínavosti Turkov, videla západná katolícka cirkev možnosť pomôcť Byzancii, podrobiť si jej cirkev a zaručiť pápežskú svetovládu. Katolíkom sa totiž vôbec nepáčil cézaropapizmus, zvrchovanosť svetského panovníka nad cirkevným.
Cieľom križiackej výpravy bolo oslobodiť Kristov hrob. Pod týmto vznešeným pozlátkom však varilo mnoho politických cieľov. Vyskytla sa otázka: Čo s dobytým územím? Pôvodný zámer, vrátiť pôdu Byzancii, sa nepozdával a tak sa z neho upustilo.

Prvú križiacku výpravu (1095-1099) vyhlásil na koncile v Clermonte 27. novembra 1095 pápež Urban II. Bolo to v čase, keď boje medzi seldžuckými Turkami a Byzantíncami znemožnili akékoľvek púte do Palestíny. Križiakom sľúbil odpustenie ich hriechov. V roku 1099 dobyli Jeruzalem, povraždili jeho obyvateľov a založili tu kresťanskú ríšu, ktorej vládcom sa stal Gottfried z Bouillonu.

V tomto období začal pomaly vznikať aj známy templársky rád.

Druhá križiacka výprava (1147-1149) priniesla len zhoršenie vzťahov medzi existujúcim križiackym kráľovstvom, jeho susedmi Byzantíncami a moslimskými vládcami. Opätovné dobytie Jeruzalema Saladinom v roku 1187 urýchlilo vyslanie tretej križiackej výpravy (1189-1192), ale výsledkom bolo iba dobytie Akky. Napriek tomu, že Jeruzalem nebol dobytý naspäť, nedá sa tvrdiť, že toto ťaženie bolo neúspešné, ako sa uvádza v mnohých historických archívoch. Je síce pravda, že výprava sčasti obnovila Jeruzalemské kráľovstvo, i keď len vo veľmi obmedzenom zmysle slova. To, že bol Jeruzalem prístupný kresťanom i moslimom, prispelo k ich vzájomnej komunikácii a rozvíjaniu vzťahov medzi nimi.

Štvrtá križiacka výprava o desať rokov neskôr (1202-1204) na Svätú zem ani nedosiahla. Loďstvo, prilákané benátskymi prísľubmi bohatstva, zamierilo najskôr k dalmatínskemu pobrežiu a potom ku kresťanskému mestu Konštantinopol, ktoré v roku 1204 Križiaci vydrancovali. Byzantské územia, ktorých sa zmocnili, mali vo vlastníctve takmer šesťdesiat rokov, až cisár Michal VIII. dobyl mesto späť. Neskoršie výpravy do severnej Afriky priniesli iba minimálne výsledky, pád Akky v roku 1291 znamenal koniec prítomnosti križiakov v Levante.

Podnet pre vznik a uskutočnenie Detskej výpravy (1212) vznikol
v krajinách, kde existoval takzvaný "kult detí" (severné Francúzsko, Lotrinsko a Porýnie) sa zrodil nápad, že by mravne čisté deti mohli azda mať viac úspechov v ťažení proti neveriacim pohanom na Východe. Tak sa v Nemecku zhromaždili masy malých detí a pod vedením chlapca Mikuláša z Kolína sa vydali na juh. I keď cirkev neschvaľovala túto výpravu a niektorí panovníci nedovolili sfanatizovanému detskému davu opustiť krajinu, húfy mladých odvážlivcov dorazilo až k brehom Stredozemného mora, ktoré sa malo pred nimi malo otvoriť, aby mohli po dne prejsť do Palestíny. Voda sa však nerozostúpila, ako sa podľa Biblie očakávalo, a tak sa časť mladých bojovníkov musela preplaviť loďami z Talianska do Palestíny.
Drvivá väčšina však skončila kariéru buď v samotnom Taliansku alebo na ceste domov. Niektorí nešťastlivci boli dokonca predaní do otroctva v Egypte, keď sa nechali obalamutiť špekulantskými dopravcami. Táto epizóda dokazuje, že náboženstvo vo feudalizme často víťazilo nad zdravým rozumom a triezvymi úvahami.

Piata križiacka výprava (1217-1221) sa skončila jasným fiaskom a vojenským neúspechom križiakov. Tých preľstili moslimovia a neostávalo im nič iné, ako uzavrieť s "neveriacimi" dohodu.

Počas križiackych výprav nebolo pápežstvo schopné kontrolovať sily neustále smerujúce na Východ a ozbrojené bandy, hlásajúce kresťanstvo ohňom a mečom, sa valili hore-dole Európou. Na svojej púti do Svätej zeme masakrovali všetkých židov a kresťanov, ktorí im prišli do cesty.

Iba šiestu križiacku výpravu (1228-1229) nepoznamenala chamtivosť a brutalita. Na jej konci sa stal Fridrich II. sicílskym a jeruzalemským kráľom.

Siedma križiacka výprava (1248-1254) bola predposlednou. Ľudovít IX. sa stal posledným európskym panovníkom, ktorý chcel získať titul osloboditeľa Svätej zeme. Jeho nezdar a takisto neúspech jeho predchodcov spôsobil zamyslenie sa, či Boh chce, aby cirkev bránila Jeruzalem naďalej so zbraňou v ruke.

Ôsma križiacka výprava (1270) bola záverečnou výpravou.

Napriek uvedeným negatívam priťahovali križiacke výpravy aj takých vodcov, akými boli napríklad Fridrich II., Filip II. August, Richard I.("Levie srdce"), či Ľudovít IX. Na oplátku takisto výrazne ovplyvnili aj európske rytierstvo a literatúru. Križiacke výpravy viedli k nárastu nepriateľstva medzi kresťanstvom a islamom, ale aj podnietili kontakty, ktoré umožnili spoznávanie výsledkov arabskej vedy a architektúry v Európe.

Význam križiackych výprav:
Výpravy proti "neveriacim" znamenali veľké hospodárske vypätie najmä západnej Európy (hlavne Nemecka a Francúzska), avšak prispeli k vzájomnému poznávaniu sa medzi moslimským a kresťanským svetom, výmene technológií, obchodu atd. Na križiackych ťaženiach najviac zarobili a získali stredomorské prístavné mestá (najmä talianske a francúzske). Štáty s prevažujúcou kresťanskou vierou, vzniknuté po prvej výprave, postupne zanikajú a tak po ôsmom ťažení zostáva len nepatrná časť kresťanského panstva na Východe.

Môj záver:
Križiacke výpravy pomohli objasniť význam náboženstva v stredoveku. Viera v Boha, túžba po spasení, skombinovaná s vidinou bohatej koristi, dokázala sfanatizovať tisíce prostých ľudí, aby položili život v boji proti neveriacim. Dôvodom k podnikaniu takýchto výprav však nebola len oddanosť Bohu. Zisk novej pôdy, základ moci vo feudalizme, politické prevraty, intrigy a hrozba exkomunikácie pápežom zohrali v cieľoch výprav rozhodujúcu úlohu. Paradoxom je, že v skutočnosti sa o Boží hrob bojovalo len zriedka. Ale ako zámienka to slúžilo spoľahlivo.