V prvom rade šlo samozrejme o zvýšenie spoľahlivosti lodí pri poškodení lodnej skrutky a o zlepšenie manévrovacích možností, ale nezanedbateľnú rolu tu hralo i konštrukčné zjednodušenie prevodového ústrojenstva pohonného systému pri použití dvoch alebo viac parných strojov. Prvé veľké lode tohto druhu, City of Paris a City of Vien spustili na vodu v roku 1888 v Glasgowských lodeniciach. City of Paris tak potom získala Modrú stuhu o rok neskôr za najrýchlejšiu preplavbu Atlantiku západným a východným smerom. Prvá loď skrátila smer za 5 dní a 23 hodín a druhá za 6 dní.

1.4 Nemecký vplyv

Od polovice sedemdesiatych rokov 19. storočia sa však situácia začínala dramaticky meniť a na scénu sa vyšvihli dve dravé nemecké dielne - Hamburg Amerikanische Packetfahrt Aktien Gesellschaft (skrátene HAPAG) a Norddeutscher Lloyd (NDL). Cestu na oceány im pomáhala otvárať ambiciózna cisárska politika vilhelmovského Nemecka a nové veľké a rýchle parníky z domácich lodeníc v Štetíne, Brémách či Hamburgu.
Prvý z nich, dvojskrutkový parník Kaiser Wilhelm der Grosse, postavený nákladom 10,5 miliónov Mariek, sa vydal na svoju prvú cestu cez Atlantik 19. septembra 1897. Ihneď pri nej získal Modrú stuhu od Cunardovej Lucanie, rovnako ako pri spiatočnej ceste východným smerom v novembri toho roku. O tri roky neskôr od nej prevzala Modrú stuhu ďalšia nemecká loď HAPAG-u. Ani to však nebolo posledné slovo a v rokoch 1902 a 1907 spustili Nemci na vodu trio podobných obrých lodí Kronprinz Wilhelm, Kaiser Wilhelm II. a Kronprinzessin Cecilie určených pre NDL.

1.5 Prevrat v pohone veľkých námorných lodí

Ten, kto to mal takpovediac na svedomí bol inžinier Chales Algernon Parsons, nadaný matematik a vynálezca parnej turbíny. Pre svoj epochálny stroj však nemohol dlho nájsť pochopenie a uplatnenie. Preto si postavil malú loď, pomenoval ju symbolicky Turbinia , a v roku 1897 s ňou 30 uzlovou rýchlosťou doslova vtrhol do zátoky Sitehead medzi slávnostne defilujúce loďstvo Royal Navy. Ani jedná vojnová loď tejto doby ho nemohla dohnať, ale zo začiatku vzpierajúca admiralita po tomto kúsku sa dala presvedčiť a dala v roku 1899 postaviť torpédoborce Viper a Cobra pracujúce na tomto princípe. Pomocou týchto turbín sa podarilo spoločnosti Cunard Line postaviť tri lode Carmania, Lusitania a Mauretania. Neskôr loď Lusitania opäť získala Modrú stuhu a prelomila nemeckú nadvládu.

1.6 Záchrana v pravej chvíli pre White Star Line

Dielne White Star Line vtedy zostali v tomto prípade akoby v tieni, a namiesto výslnia, ktoré očakávalo muselo zostať v tieni. S o to väčšou usilovnosťou sa snažili získať si späť svoje ohrozené renomé. Cestu k výšinám im mal zaistiť opäť belfastská lodenica.