Matica slovenská

Kultúrna ustanovizeň, pôvodne celonárodný kultúrny celok. Nadväzovala na demokratické tradície slovenského národného hnutiam a činnosť spolku Tatrín. Vznikla 4. 8. 1863 v Martine, kde má doteraz sídlo. Prvý predseda bol biskup Štefan Moyzes. Podpredseda evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Financie získavala z vlastnej vydavateľskej činnosti, darov inteligencie a menej majetných Slovákov. Matica slovenská bola prvá slovenská inštitúcia, na ktorej sa systematickejšie pestovali vlastivedné vedy, zakladalo sa múzejníctvo a archívnictvo, podnecovala sa literárna tvorba. Usilovala sa zlepšiť postavenie a hospodársku prosperitu robotných vrstiev. Spolupracovala so spolkami iných národov. Maďarským politickým kruhom prekážalo to, že počas jej pôsobenia vzrástli slovenské kultúrne aktivity a národné uvedomenie slovenskej verejnosti. A preto ju stále napádali až sa im ju roku 1875 podarilo zakázať. Za Uhorska sa jej činnosť neobnovila. Jej majetok pripadol spolkom, ktoré presadzovali maďarizačné úsilia. Činnosť obnovila až po vzniku Československa 5. augusta 1919. Jej funkcionármi boli predstavitelia slovenského národného života: J. Cincík, M. Dula, M. Bláho, J. C. Hronský, F. Hrušovský, P. O. Hviezdoslav, Š. Krčméry, J. Országh, J. Škultéty a iní. Hlásila sa k demokratickému odkazu prvej Matice slovenskej. Jej členská základňa bola veľká, po dedinách a mestách pracovali početné miestne odbory, ktoré zohrali pozitívnu úlohu pri kultivácii života. Vrstvy Slovákov mohli slobodne diskutovať o dejinách, kultúre, jazyku. Matica slovenská organizovala i vedecký život na Slovensku. Združovala vedeckých pracovníkov, pracovníkov prírodných a technických vied. Popri Univerzite Komenského bola jedinou vedeckou ustanovizňou na Slovensku. Pritom viedli tvrdý zápas s hlásateľmi česko – slovanskej národnej jednoty i so snahami približovať slovenčinu češtine. Výskumnou prácou podopierali koncepciu národnej svojbytnosti Slovákov. Matica slovenská zachovávala humánne tradície aj počas vojny. Väčšina funkcionárov považovala vytvorenie vlastnej štátnosti za prirodzený jav, mala výhrady voči jemu režimu a odmietala fašizmus. Po vojne mala 100 000 členov. Obnovila styky so Slovákmi v zahraničí, na juhu obnovovala knižnice. Vydávala vedecké zborníky a 16 osvetových časopisov. Rok 1948 zasiahol ostro proti odborom Matice slovenskej. Stalinský režim zakázal spolkovú činnosť a jej nadšencov prenasledoval. Kolektívy sa premiestnili do novoutvorenej Slovenskej akadémie vied.

Zakázal styk Matice slovenskej so zahraničnými Slovákmi. Zákon z roku 1954 zmenil Maticu slovenskú na štátnu kultúrnu ustanovizeň, vymedzil jej iba vlastivedné a dokumentačné poslanie. K istému oživeniu Matice slovenskej došlo v 60. rokoch. Jej práca sa znova naplno rozbehla v roku 1968. Opäť sa obnovila jej členská základňa, vlastivedná, umelecká a osvetová činnosť. Pracoviská a miestne odbory bezvýhradne podporovali demokratizačný proces a. Dubčeka a federatívne usporiadanie Česko – Slovenska. Normalizačný proces Maticu opäť tvrdo postihol. Podobne ako v 50. rokoch zamedzil jej spolkovú činnosť, mnohých stúpencov matičného hnutia občiansky a ľudsky ponižoval. Napriek tomu sa jej pracoviská pričiňovali o zachovávanie a kultivovanie národnej kultúry. Spracovávali archívne fondy, národnú bibliografiu, vydávali Biografický slovník, usporadúvali výstavy a konferencie s vlastivedným zameraním udržiavali aspoň v obmedzenej miere kontakty s krajinami vo svete. November 1981 otvoril novú kapitolu dejín Matice slovenskej. V krátkom čase sa obnovili jej miestne odbory, zmenili vnútorný poriadok. V roku 1991 bol schválený zákon Slovenskej národnej rady o Matici slovenskej, ktorý jej zakotvil také miesto v našej kultúre a národe, aké jej podľa tradície patrí.