Reformácia na Slovensku

Počiatok reformácie na Liptove
Keď Dr. Martin Luther pribil 95 výpovedí na dvere chrámu vo Wittenbergu dňa 31. októbra 1517, začalo sa reformačné hnutie rýchlo šíriť i k nám.
U nás bola známa už predtým česká reformácia, ktorá sa šírila husitskými vojskami. V 15. st. pod vodcovstvom Jána Jiskru z Brandýsa sa u nás pričinením vzdelaných obyvateľov banských miest zo Spiša, ktorí mali styky s rodnou nemeckou zemou, šírili reformačné myšlienky.
K ním sa skoro pripojili aj mnohí kňazi, tiež aj kráľovský dvor, hlavne kráľovná Mária Habsburská, manželka kráľa Ľudovíta II. Kráľovná už pred moháčskou pohromou v r. 1526, v ktorej zahynul jej manžel, chránila kňazov evanjelického zmýšľania.
Luther jej poslal do nemčiny preložené 4 žalmy. S jej nábožnou piesňou (Zp. 602) sa stretáme : "Mám-li predce kríž svúj míti, svetu býti v nevážnosti pro Krista, však že plynou mé těžkosti, z Tvé milosti, múj Bože , jest věc jistá. Tys vždy pri nás a jen na čas skrývaš tvár svou, dávaš Slovu prúchod, zhubíš zlé do čista."
V Liptove takým význačným reformátorom bol Ondrej Jakobei a Stanislav Mokassinus.
To, že sa reformácia dostala rýchle do našej vlasti, vidíme i z listov z roku 1521, keď istý nemecký opát posiela štiavnickému farárovi niekoľko Lutherových spisov.
V tomto roku ostrihomský biskup Szakmáry vydal rozkaz, aby sa vo všetkých chrámoch kázalo proti evanjelikom. To znamená, že evanjelici už tu boli a ich počet rýchlo narastal.
V r. 1523 bol vydaný rozkaz s klauzulou, že všetkých "luteránov" treba pozbaviť majetku i života. Ich ochrancov treba nemilosrdne trestať. Podobný zákon bol vydaný aj na sneme v Rákoši v r.1525, a to s tým poriadkom, že kedykoľvek chytia evanjelikov, treba ich upáliť.
Ako obeť týchto zákonov padlo len veľmi málo ľudí, lebo do Uhorska sa valili turecké hordy, ktoré zvíťazili pri Moháči v r.1526. Po porážke, keď bola krajina rozdelená na dve časti, jedna pripadla Turkom a druhá Habsburgovcom. Nepriatelia Reformácie sa neodvážili siahať na život evanjelikov. Ich počet stále rástol zvlášť na Liptove.
Podľa historických záznamov aj tam, kde bolo veľa evanjelikov, do ich držby prešli aj kostoly. Tak bolo v Ružomberku aj v Mikuláši. Kto bol v našom predtolerančnom zbore kňazom, to sme sa dozvedeli zo Schulekových "Memorabilií".
V Mikuláši sa začína kňazom Jánom Malýkom, ktorý pôsobil v zbore v r. 1581. Po ňom nasledoval Imrich Aegid Kokavinus, senior, ktorý zomrel v r.1602.

Potom tu bol Ján Fabrícius - Fábry 1611 a Tobiáš Benedikty, ktorého spomína i kronika Mikulášskeho cirkevného zboru. Bol predchodcom Juraja Tranovského.
V predtolerančnej dobe v našom cirkevnom zbore sa vystriedalo 9 farárov, 26 diakonov - kaplánov a asi od r.1575 - 26 rektorov, 22 kantorov a 4 samostatní organisti.
Počiatkom 17. stor. musel cirkevný zbor prekvitať, keď si mohol pozvať za svojho duchovného pastiera v roku 1631 exulanta - kňaza Juraja Tranovského, narodeného v Tešíne 9.4.1591.

Juraj Tranovský
Pričinením rodiny Illésházyovskej sa dostal najprv na Oravský Podzámok, kde pobudol tri roky (1628 - 1631). Do Mikuláša bol povolaný v r. 1631 a tu slovo Božie kázal šesť rokov v terajšom rímsko - katolíckom kostole. Úradoval v prízemí rím. kat. fary.
O jeho účinkovaní vieme veľmi málo, ale pamätným zostáva Advent v roku 1636, keď tu dokončil svoje obsiahle dielo Kancionál "Cithara sanctorum", (Tranoscius) - vydaný v Levoči (1636). Toto dielo malo veľký význam v dejinách našej cirkvi.
Po šesťročnom blahodárnom tunajšom účinkovaní zomrel 29.5. 1637. Podľa tradície bol pochovaný pod oltárom tunajšieho rím. kat. chrámu. Pohrebnú počestnosť pred farským príbytkom vykonal Melichar Smrtník, farár z Bodíc. V chráme zase Ján Lochman, farár z Nem. Ľupče.
Nástupcom v zbore po Jurajovi Tranovskom bol Melichar Smrtník , ktorý tu účinkoval do svojej smrti 20.7.1649.
Po ňom nastúpil Ondrej Huorecius, ktorý zomrel 31.7.1654. Huorecius si povolal za kaplána Samuela Tranovského, syna Juraja Tranovského.Samuel Tranovský bol hodným nasledovateľom svojho otca. Zastihlo ho 10 ročné prenasledovanie (szelepcsényovské) za cisára Leopolda I.
V roku 1672 katolíci násilne odňali evanjelikom mikulášsky chrám a Samuel Tranovský bol jezuitmi z fary vyhnaný a v roku 1673 predvolaný pred mimoriadny prešporský súd, ktorý bol zostavený z úhlavných nepriateľov evanjelickej cirkvi. Tranovský musel podpísať reverz, že sa zrieka kňazského povolania. Zbor tak zostal bez duchovného pastiera.
Jezuiti Radecius a Podhoráni v Mikuláši začali násilím nútiť evanjelikov aby vstúpili do katolíckej cirkvi. Spisovateľ Ján Búrius spomína, že keď v kostole kázali jezuiti, kostol bol takmer prázdny. Preto často používali aj násilie. Vojakom prikázali hnať ľud násilím. Ani to nepomáhalo.
V krajine bola nespokojnosť a na čelo nespokojencov sa postavil r. 1678 mladý gróf Imrich Tököly. Pred povstalcami "kurucmi" museli jezuiti ustúpiť. Na mnohých miestach odobraté chrámy boli vrátené. Tak to bolo aj v Mikuláši, kde sa Samuel Tranovský vrátil. Stal sa seniorom Liptovského bratstva.

Zomrel v roku 1684.
Za jeho nástupcu Jána Mathesiusa bol zbor pripojený ku artikulárnemu zboru v Paludzi.