„Európa a Ázia, dve sestry ľudskej civilizácie, sa na dlhú dobu stratili navzájom z dohľadu. Až križiacke výpravy im poskytli príležitosť znova sa stretnúť a pozrieť si do tváre. Bol to však pohľad hrôzy.“ Takto charakterizoval istý francúzsky historik križiacke výpravy v 11. a 12. stor.

Križiacke výpravy predstavujú zvláštnu kapitolu cirkevných dejín. Aby sme ju mohli pochopiť, musíme sa vžiť do myslenia stredovekého človeka, ktorý mal úprimnú lásku k Spasiteľovi. Náboženstvo zohrávalo v jeho živote prvoradú úlohu. Prejavom zbožnosti boli aj púte na sväté miesta, čo boli obyčajne mestá, kde pôsobil nejaký svätec. Tieto miesta mali určitú hierarchiu a najvyššie postavenie mal Jeruzalem. Púť do tohto mesta v očiach stredovekého človeka prinášala v deň posledného súdu obrovské zásluhy. Každý túžil aspoň raz v živote navštíviť miesta, kde Ježiš Kristus žil, kázal, uzdravoval, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych.

Myšlienka na vojnu
Dobytie Jeruzalema Arabmi, ktorí v r. 638 zvíťazili nad byzantskými vojskami, znamenalo pre kresťanov obrovský šok. Moslimovia sa však voči kresťanským pútnikom zachovali zhovievavo a pútnikov podporovali a chránili. Tento pokojný stav skončil v r. 1071, keď kočovné kmene Turkov, ktoré prijali islam, porazili Byzantíncov. Cesta do Jeruzalema bola uzavretá a navyše, Turci zďaleka neboli tolerantní voči iným náboženstvám a kresťanom prechod cez svoje územie nepovolili. Pre kresťanských pútnikov nastali ťažké časy. Turci ich prepadávali, v lepšom prípade predali do otroctva, v horšom ich týrali a vraždili.
Preto sa pápež Gregor VII. zaoberal myšlienkou vyhlásiť vojnu tureckému sultánovi, ale tá stroskotala. Myšlienka ozbrojenej ochrany pútnikov vo Svätej Zemi ožila znova koncom 11. stor., keď sa byzantský cisár obrátil na pápeža Urbana II. o pomoc, pretože jeho ríša najviac trpela nájazdmi výbojných Turkov.

Osudné rozhodnutie
Koncom novembra 1095 sa vo francúzskom Clermonte konalo verejné zasadanie, ktorého účastníci boli oboznámení so sťažnosťami Byzantíncov. Pápež Urban II. vystúpil s odvážnou rečou, ktorá fakticky odštartovala krížové výpravy: „Bezbožný ľud Saracénov už dlhý čas kruto utláča sväté miesta, po ktorých kráčali nohy Pánove a drží veriacich v otroctve a porobe.