Postupimska konferencia

Po víťazstve nad Nemeckom bola v druhej polovici júla a začiatkom augusta 1945 usporiadaná konferencia Veľkej trojky, najvyšších predstaviteľov ZSSR, USA a Veľkej Británie, aby tak rozhodli o povojnovom usporiadaní Európy, najmä však Nemecka.
Postupimská konferencia sa konala vo veľkej sále zámku Cecilienhof. Začala 17. júla po 17. hod. a skončila 2. augusta o 00:30 hod. roku 1945.
Pri veľkom okrúhlom stole sedela napravo sovietská delegácia na čele s predsedom rady ľudových komisárov ZSSR J. V. Stalinom a ľudovým komisárom pre zahraničné záležitosti Molotovom.
Vpredu sedela americká delegácia na čele s prezidentom Trumanom, ktorý nastúpil do prezidentského kresla po nečakanej smrti prezidenta Roosvelta, a ministrom zahraničných vecí J. F. Byrnesom. Vľavo zasadala britská delegácia, ktorú až do 25. júla viedol britský ministerský predseda W. Churchill a minister zahr. vecí Anthony Eden. Neskôr však museli odísť do veľkej Británie, aby tam počkali na vyhlásenie výsledkov britských parlamentných volieb. Preto sa v dňoch 26. – 27. 7. plenárne schôdze šéfov vlád nekonali. Výsledky volieb však boli pre Churchilla veľkým sklamaním. Jeho konzervatívci prehrali a vysoko zvíťazila Labour Party. Preto prevzal vedenie 28. júna nový ministerský predseda, vodca labouristov Clement Attlee so svojím novým ministrom zahraničných vecí Ernestom Bevinom. To bolo pre priebeh konferencia dosť dôležité, hoci Churchill zaradil Attleeho do delegácie už od začiatku, aby v prípade víťazstva jeho politickej strany bol dostatočne informovaný. Predsa len obaja noví vedúci britskej delegácie nemali také znalosti problémov a skúsenosti, aké nabral Churchill počas pôsobenia vo svojej funkcii a počas jednaní so šéfmi vlád USA a ZSSR. Aj prezident Truman bol vlastne v podobnej situácii ako Attlee s Bevinom. Okrem toho, žiadny z nich nechcel spôsobiť neúspech prvej medzinárodnej konferencie v podobe nezhody so Stalinom, a ten si tak vďaka tomu presadil väčšinu svojich požiadaviek, pretože „nedokázali dostatočne čeliť skúsenému a tvrdému politikovi...“.
Francúzsko bolo v súlade s uzneseniami jaltskej konferencie povolané ako štvrtá veľmoc k okupácii Nemecka a kontrole jeho demokratizácie. Konferencie sa zúčastnil pracovník ministerstva zahraničných vecí Maurice Dejean avšak len ako pozorovateľ. Prečo teda Francúzsko nemalo riadne zastúpenie? Odpoveď nájdeme u Churchilla a Stalina. Keď sa v Jalte 6.

februára 1945 hovorilo o možnej účasti Francúzska na konferencii šéfov vlád, Churchill povedal: „Konferencia troch mocnosí je veľmi privilegovaný klub. Vstupné do tohto klubu činí 5 miliónov vojakov alebo príslušný ekvivalent.“ Stalin dodal: „aspoň 3 milióny vojakov.“ Roosvelt nedodal nič.
Dočasne bolo v konferenčnej sále prítomných 50 zahraničných novinárov, medzi nimi aj neskorší americký prezident John F. Kennedy.
Churchill dal konferencii krycie meno Terminal. Jrj oficálny názov bol Konferencia v Berlíne, keďže sa však konala v zámočku Cecilienhof v Postupime pri Berlíne, vžilo sa pre ňu pomenovanie Postupimská konferencia. Pri jej organizácii boli využité skúsenosti z Jalty a Teheránu. Priebeh konferencie

Celkovo sa konalo 13 plenárnych zasadnutí, predsedníctva sa na návrh Stalina ujal americký prezident Truman.
Program sa vždy určoval priebežne na mieste, žiaden vopred prepracovaný plán neexistoval.

Prijaté dohody

· Bola prijatá dohoda o politických a ekonomických zásadách koordinovanej politiky spojencov voči porazenému Nemecku. Vlastne tým potvrdili dohody prijaté v Jalte a zhodli sa na tom, že je nutné obnoviť Nemecko ako celok i napriek Trumanovej snahe presadiť ďalší americký plán rozdelenia Nemecka. Po niekoľkohodinovej výmene názorov však bol Truman nútený ho odvolať.
· Spoločná spojenecká politika voči Nemecku býva tiež označovaná ako program štyroch D – demilitarizácia, denacifikácia, demokratizácia a demonopolizácia.
· Vznikla Spojenecká kontrolná komisia, zložená zo štyroch vrchných veliteľov okupačných vojsk, pričom každý z nich bol vykonávateľom najvyššej moci vo vlastnom pásme.
· Reparácie malo Nemecko platiť najmä vo forme výrobkov a surovín a každá veľmoc mala právo uplatňovať svoje nároky vo svojej okupačnej zóne.
· Prejednaná bola aj otázka potrestania vojnových zločincov.
· Do záverečného protokolu bolo tiež zahrnuté rozhodnutie o prevedení odsunu nemeckého obyvateľstva z územia Poľska, Československa a Maďarska. Týmto problémom sa zaoberal podvýbor špeciálne vytvorený za týmto účelom. Toto riešenie však z dnešného pohľadu obsahovalo uplatnenie princípu kolektívnej viny. · Bola vydaná deklarácia vyzývajúca Japonsko, aby prijalo bezpodmienečnú kapituláciu.

Odpoveď japonského premiéra Suzukiho – odmietnutie uvažovať o zásadách deklarácie – bola bezprostredným podnetom k rozkazu bombardovať Japonsko jadrovými zbraňami, o vývoji ktorých informoval Truman Stalina.
· Ďalšou úlohou delegácií bolo pripraviť mierovú zmluvu s Talianskom a jeho následné prijatie za člena OSN, pretože Taliansko ako prvá veľmoc prerušila styky s Nemeckom.
Plnenie výsledkov konferencie a pripraviť konečnú mierovú zmluvu s Nemeckom a ďalšími porazenými štátmi dostala za úlohu Rada ministrov zahraničných vecí, ktorú tvorili zástupcovia Číny, Francúzska, ZSSR, USA a Veľkej Británie.

Záver

Len málo z toho, na čom sa dohodli členovia „Veľkej trojky“ sa aj uskutočnilo:
· Rada ministrov zahraničných vecí sa od roku 1947 prestala schádzať.
· Mierová konferencia s Nemeckom sa nikdy nekonala
· Nemecko, ktoré malo byť okupačnými pásmami spravované ako celok, nikdy tak spravované nebolo a už 4 roky po konferencii vznikli na jeho mieste 2 štáty.
· Spoločný spojenecký kontrolný mechanizmus zanikol už v roku 1948.
· Rozsiahla demokratizácia života bola uskutočnená len v západných okupačných zónach.