„Kým duch v národe, národ žije“
(výrok Ľ. Štúra vytesaný na Súsoší v Modre)

Vodca slovenského národného hnutia, politik, básnik, novinár, filozof a jazykovedec Ľudovít Štúr sa narodil 29. októbra 1815 v Uhrovci. Bol druhorodeným synom z piatich súrodencov. Detstvo prežil v krásnom hornatom kraji pod Rokošom, Čiernym vrchom a Kňazovým stolom. Prvé vedomosti získal doma i v škole od otca, ktorý bol učiteľom. Ako 12-ročný študoval na Gymnáziu v Rábe (dnešný Györ v Maďarsku), aby sa naučil dobre nemecky a maďarsky. Tu na hodinách profesora Leopolda Petza, pôvodom Slováka zo Skalice si prvý raz uvedomil slovanskú spolupatričnosť a národnú príslušnosť. Už ako 14-ročný sa nad týmito otázkami vážne zamýšľal. V roku 1829 začal študovať na evanjelickom lýceu v Bratislave.

On zobudil zo sna národ svoj
a zoral úhor neúrodný,
ku cti priviedol jazyk rodný
a šiel za rodu spásu v boj.
On padol – ale zvíťazil.
On zomrel – aby večne žil.

To je citát z pamätnej tabule na rodnom dome Štúra v Uhrovci. Ľudovít Štúr prebudil slovenský národ a predstavil nás svetu vlastnou rečou a rečou činov. V jeho rodnom dome je dnes literárne múzeum, ktoré približuje jeho život a dielo.
Začiatkom roku 1834 prerušil štúdium a pracoval u grófa Zaya ako pisár a dozorca, aby si zarobil peniaze a mohol ďalej študovať. Ešte v septembri toho roku sa opäť vrátil na lýceum k čomu dopomohol aj list od Sama Chalupku, v ktorom ho žiadal, aby sa za každú cenu vrátil na ďalšie štúdiá.
V rokoch 1835-1836 sa stal vedúcou osobnosťou študentov, bol podpredsedom slovenského krúžku, vydal prvý básnický almanach. Vznikla tu Spoločnosť česko-slovanská a spolok Vzájomnosť ( ich členovia - štúrovci zakladali nedeľné školy, knižnice, spolky miernosti, pestovali národné umenie, propagovali vzdelanie, rovnosť národov, ústavnosť, boli proti maďarizácii, feudalizmu a absolutizmu). Študenti, ktorí hlásali jeho idey sa nazývali štúrovci a boli to:
Janko Kráľ – najrevolučnejší básnik,
Samo Chalupka – v básniach vyjadruje vlastenecké cítenie, lásku k domovine, odpor k násiliu, hrdinstvo slovenského ľudu,
Ján Botto – vyjadruje v básniach obetavosť za ciele slobody a sociálnej spravodlivosti a ľudovosť,
Andrej Sládkovič – v básniach vyjadruje svoju lásku k slovenskému národu, romantický ideál slovenskej dievčiny a morálne sily uvedomelého ľudového hrdinu.
24.

apríla 1836 sa konala vychádzka študentov bratislavského lýcea na hrad Devín, kde zaviazal mládež k slávnostným sľubom k vernosti národu a Slovanstvu. V tom čase Štúr prednášal na lýceu dejiny slovanstva a ruskú literatúru ako zástupca profesora Palkoviča. Po dvojročnom štúdiu na univerzite v Halle (1840) pokračoval v písaní spisov, v ktorých poukazoval na zlú situáciu Slovákov ( Starý i nový vek Slovákov, Bratislava 1841, Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov, Lipsko 1843). Na lýceu pôsobil do roku 1843, kedy bol odvolaný z Katedry reči a literatúry česko-slovenskej a Ústav reči a literatúry česko-slovenskej bol rozpustený. Štúr bol obvinený z panslavizmu a vlastizrady. Študenti na protest proti tomuto činu odišli študovať do Levoče. Keď odchádzali, znela Bratislavou pieseň:

„ Nad Tatrou sa blýska,
hromy divo bijú.
Zastavme ich, bratia,
veď sa ony stratia -
Slováci ožijú!“

11. – 16.7.1843 Štúr navštívil s Jozefom Miloslavom Hurbanom a s Michal Miloslavom Hodžom básnika Jána Hollého v Hlbokom. Po porade s ním sa dohodli zjednotiť Slovákov na zásade jednotného spisovného jazyka, čím sa zapísali do dejín modernej slovenskej jazykovedy.
Dovtedy sa totiž písali katolíci bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou, okrem toho sa používala maďarčina, nemčina a latinčina. Potrebu jednotného spisovného jazyka odôvodnil v spise Nárečie slovenské, alebo potreba písania v tomto nárečí („Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“ -1846) v tom istom roku ho doplnil aj gramatikou Náuka reči slovenskej. Tak vypracoval pevné základy reči, ktorú chápal ako prostriedok na uskutočnenie „túžob, myšlienok a ideí“ národného hnutia. Súčasne tak vytvoril základné podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry ako osobitého národného prejavu, esteticky rovnoprávneho so slovenskými celkami iných národov. Základné princípy novej tvorby stanovil v Prednáškach o slovenskej poézii, ktoré potom prepracoval v diele „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ – Praha 1853)
Štúr ako novinár a politik chápal silu hospodárskeho vývinu a vyzýval Slovákov, aby v tomto rozvoji nezaostávali, pretože bolo treba odborníkov -Slovákov v priemysle, v poľnohospodárstve i v obchode. Vyzýval slovenskú mládež k vzdelanosti a proti slovenskej biede bojoval v spolku Tatrín (1844 – Liptovký Mikuláš) a najmä v Slovenských národných novinách s literárnou prílohou Orol tatranský („Sloveskje národňje novini“ príloha „Orol tatránský“ – od 1.8.1845), ktoré vydával v Bratislave dvakrát do týždňa.

Boli to slovenské politické noviny, ktoré zanikli 9.6.1848 pod nátlakom košútovskej moci.
V rokoch 1847-1848 pôsobil Štúr ako poslanec v uhorskom sneme za mesto Zvolen. Tu presadzoval zrušenie poddanstva, postavil sa na stranu revolúcie 1848.
10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši zasadalo 28 najstatočnejších národovcov, aby sa poradili, ako dosiahnuť rovnoprávnosť v Uhorsku. Výsledkom ich porady boli známe „Ziadosti slovenského národa“ – bol to revolučný program, ktorý mal štrnásť bodov. Slováci sa v ňom hlásili za rovnoprávny národ v Uhorsku, chceli mať svojich zástupcov v sneme, národnú reč slovenčinu, slovenské školy, národnú zástavu čierno-bielu, slobodu tlače a zhromažďovania sa, zákon o zrušení poddanstva. Štúrovci boli za tieto žiadosti prenasledovaní a na Štúra bol vydaný zatykač. Ukrýval sa u horára Martina Veštíka v Harmónii a potom u farára Jána Galbavého v Jabloňovom. Odtiaľ odišiel aj s Hodžom na Slovanský zjazd do Prahy, kde sa malo rozhodnúť o politických a národných právach všetkých Slovanov v rakúskej monarchii.
Po zjazde odišli Štúr a Hurban do Viedne aby tu politicky pripravili povstanie, ustanovila sa Slovenská národná rada a Štúr, Hurban a Hodža boli jej politickými vodcami. 19. septembra 1848 zasadala v Myjave prvá Slovenská národná rada.
Po revolúcii 1848-1849 sa vrátil Štúr do Modry, kde žil pod policajným dozorom. Od roku 1853 pripravoval dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vyšlo po jeho smrti v Rusku (Moskva 1867, Petrohrad 1909) a v Bratislave (1931).
Životnou láskou Ľudovíta Štúra bola Adela Ostrolúcka. Bola to veľmi vzdelaná šľachtičná. S Ľudovítom sa stretávala u strýka v Zemianskom Podhradí. Cez ňu a ich vzťah je vidieť Štúrova mravná sila. V mene práce pre národ, v mene lásky k slovenskému ľudu priniesol obete najvyššie, ich vzťah nebol nikdy naplnený rodinným životom. Adela Ostrolúcka chápala Ľudovíta, vedela, že trpí ako ona a obdivovala jeho silu, ktorá mu umožňovala vzdorovať neprajnému osudu. Zomrela na týfus v marci 1853. „Cez tento hrob sa už neprenesiem“, povedal nad jej hrobom Ľudovít a boli to prvé i posledné slová, ktorými nahlas vyjadril svoj vzťah k tejto žene. Kaštieľ šľachtickej rodiny Ostrolúckych stojí dodnes v Ostrej Lúke.
Ľudovít Štúr zomrel 12.1.1856 v Modre na následky zranenia na poľovačke. Je pochovaný na modranskom cintoríne.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ľudovít Štúr: životopis