Až teraz si v Ríme uvedomili, že tu nejde o „akýsi nájazd zbojníckej bandy“, ako sa o tom podľa Appiana vyjadrovali, ale o „jednu z najväčších a najťažších vojen“ (Plutarchos).
Saprtakovým cieľom bolo, všetkých ktorí sa k nemu pripojili odviesť do ich domoviny. Niektorí jeho vodcovia chceli po počiatočných víťazstvách udrieť rovno na Rím, ale Spartakus si vynútil „pochod za slobodu“. Spartakus nakoniec rozhodol, najmä s ohľadom na Galov a Germánov, že sa prebijú cez Itáliu až k Alpám, prekročia ich, a krytí ich štítmi sa potom rozídu do svojich domovov.
Na jar roku 72 pred n.l. vyrazil Spartakus z južnej Itálie na sever. Jeho vojsko malo niekoľko desaťtisíc mužov, aj keď v ňom chýbali pastieri a roľnici z Kampánie, ktorí nechceli opustiť svoj kraj. Keď sa dostal k hraniciam Samnia, oddelil sa od neho Krixos s 3000 mužmi. Zdá sa že sa chcel preplaviť do Ilýrie, pri Gargamskom pohorí ho však jeden z konzulov prekvapil a v boji zabil. Spartakus postupoval rýchlym pochodom k Alpám; cestou porazil druhého konzula a dostal sa až k Mutine, dnešnej Modene. Tam sa mu však postavil do cesty miestodržiteľ Predalpskej Galie s 10 000 vojakmi. Spartakus aj jeho porazil a otvoril si tak cestu k alpským priesmykom. Tu sa však stalo niečo, čo dosiaľ nikto nevysvetlil: obrátil svoje vojsko a zamieril na juh.
V Ríme nastalo zdesenie, ako keď sa Hannibal blížil pred jeho brány. Senát pozbavil obidvoch konzulov velenia, čo predtým ešte nikdy neurobil, a udelil plnú moc Marcovi Liciniovi Crassovi, jednému z úspešných veliteľov Sullovej armády. Bol to nesmierny boháč (jeho majetok sa odhadoval na 200 miliónov sesterciov, t.j. zhruba na desať násobok celoročného príjmu zo Sicílie), a tak si z vlastných prostriedkov postavil šesť žoldnierskych légií; k nim potom pripojil obidve légie konzulov. Aby obnovil ich bojového ducha, dal ich zdecimovať, čiže za strašných obradov každého desiateho muža popraviť. Podľa inej verzie potrestal ich týmto starodávnym a už dávno nepouýívaným trestom za zbabelosť až potom, keď aj pod jeho velením utrpeli porážku. „Nech to však bolo tak či onak,“ poznamenáva Appianos, „stal sa pre svojich vojakov väčším postrachom ako nepriateľ.“ Spartakus sa však pred rímskymi bránami neobjavoval.
Nevieme presne, čo sa vtedy v tábore povstalcov odohralo. Jem ožné, že Trákom sa zdala cesta do vlasti cez Alpy pridlhá. Je však tiež možné, že Spartakus váhal tiahnuť krajom, kde neboli latifundiá s veľkým počtom otrokov, o pomoc ktorých sa vždy opieral. Skutočnosťou však je, že sa Rímu veľkým oblúkom vyhol a postupoval pozdĺž pobrežia stále na juh. Vojsko, ktoré za ním Crassus poslal, v bitke pri Picene Spartakus porazil, apotom sa už bez prekážok dostal až do Bruttia.