Tam sa dohodol s kilickými pirátmi, že ho prevezú s celou armádou na Sicíliu. Piráti vzali peniaze a viac sa neukázali. Povstalci sa teda pokúsili prejsť cez Messinskú úžinu na pltiach, no na rozbúrenom mori sa im to nepodarilo. Keď sa o tom dozvedel Crassus, dal v bezpečnej vzdialenosti od ich tábora vykopať hlbokú priekopu od mora k moru cez celý bruttijský polostrov (bezmála 50 kilometrov!), aby ich doslova odrezal od ostatnej Itálie. Povstalcom sa však podarilo priekopu v za zimnej búrky sčasti zasypať a asi s tretinou vojska z pasce vyviaznuť. Crassus sa zasa obával, že spartakus potiahne na Rím, a požiadal o posily z celej ríše. Nebolo však už treba. Stalo sa, čo sa tak často stáva v tábore bojovníkov za slobodu: pre vnútorné nezhody sa rozdelili. Galovia a Germáni sa rozhodli tiahnuť na vlastnú päsť do Lukánie; Crassus ich znenazdajky napadol a v krvavej bitke takmer do jedného pobil. Potom sa vypravil proti Saprtakovi, ktorého hlavný voj posilnili noví utečenci. K rozhodujúcej bitke došlo na jar roku 71 pred n.l. v Apúlii, na dnes už neznámom mieste. Podľa Lívia v nej padlo šesťdesiattisíc povstalcov, medzi nimi aj Spartakus. Ranených a zajatýcj dal Crassus pribiť na kríž. Šesťtisíc takýchto krížov lemovalo potom Appiovu cestu z Capuy do Ríma...