Sedem divov sveta

Cesta za siedmimi divmi sveta vedie totiž nielen do ďalekých krajín, ale hlavne do ďalekých čias. Nie je to len vyšliapaná turistická trasa, ale je to aj úžasná cesta, ktorou nás sprevádzajú knihy. Sedem divov sveta sa považuje, takmer doslovne vo všetkých náučných slovníkoch, za diela, ktoré svojou technikou alebo umeleckou veľkoleposťou budili obdiv staroveku. Sú to:

- egyptské pyramídy
- visuté záhrady Semiramidine v Babylone
- Artemidin chrám v Efeze
- Diova socha v Olympii
- Mauzóleum v Halakarnasse
- Rhodský Kolos
- maják na ostrove Faros

V dôkladnejších knihách býva ešte poznámka, že tieto diela takto zoradil a podrobne opopísal Filón. Celým menom sa volal Filón Byzantský. Narodil sa v Byzante. Jeho presný dátum narodenia a úmrtia zostane záhadou aj v dnešnej dobe. Vie sa, že žil pred vládou Konštantína Veľkého (306 – 337 n. l.) a teda pred prenesením cisárskeho sídla z Ríma do Byzancie. So stopercentnou istotou vieme len to, že sa pod jeho menom zachovala asi dvanásťstránková knižka O siedmich divoch sveta. Z tejto malej knižky sa dočítame, že ani jedno z popísaných siedmich divov na vlastné oči nevidel. Písal len to čo mu druhí rozprávali. Mnohí si ho mýlia s iným Filónom, taktiež Byzantským, ktorý žil v 2.storočí pred n. l. Bol to matematik a konštruktér vojnových strojov. Jasno do toho vniesol až v 19. storočí Švajčiar J. C. Orelli, ktorý prvý raz vydal Filónovu knižku tlačou (1816). Filón Byzanský, teda ten pravý, vo svojej knihe skôr zveličuje a vychvaľuje, než verne opisuje. Preto sa treba obrátiť na presné spisy, ktoré tu zanechali“ Hérodotes, Strabónus, Diodórus, Plinius st., Pausanus a niektorí iní antickí autori.


Pyramídy v Egypte

Práve pyramídy sú jediným zo siedmich divov sveta, ktoré nezničila príroda, ani čas. Dnes ich ľudia môžu vidieť a v srdciach sa vrátiť do slávnych čias Egypta, do čias faraónov. Ich vznik sa datuje v období od r. 2700 do 2500 pred naším letopočtom. V Gize sa nachádza niekoľko pyramíd. Najväčšou z nich je Chufevova pyramída. Je vysoká 137,3 metra, hoci pôvodne mala o desať metrov viac. Šírka jej základne meria 230,4 metra. Základňa merala v čase vzniku o dva metre viac. Pri jej stavbe sa použili kvádre s priemerným objemom jeden meter kubický. Odhaduje sa, že 10 tisíc robotníkov použilo na stavbu pyramídy približne 2,3 milióna kvádrov.
Dôvod stavby pyramíd spočíval vo viere v posmrtný život.

Egyptské náboženstvo hlásalo: aby mohol staroveký Egypťan po smrti žiť, muselo jeho telo ostať neporušené a jeho duša musela dostať výbavu na druhý svet ako napríklad potraviny, nápoje, zbrane, nábytok, služobníctvo.
Pyramídy fascinujú ľudí. To dáva možnosť fantastom vytvárať rôzne asociáce. Jedným z najznámejších autorov, ktorí písali o pyramídach, bol Däniken. Jeho Spomienky na budúcnosť sú už klasickým čítaním. Niektorí autori kombináciami mier a umiestnením pyramíd dokladujú matematickú a astronomickú znalosť Egypťanov. Ako príklad možno uviesť P. Smytha, ktorý tvrdil, že Egypťania poznali Ludolfovho číslo, presnú dĺžku roku, obvod našej planéty a jej vzdialenosť od Slnka. Zlatý rez pomocou pyramíd uvádzal A. Jarolímek. Nakoniec spomeňme L. Součka, ktorý modely pyramíd používal na brúsenie žiletiek.
Napriek všetkým neovereným skutočnostiam sú pyramídy stavbou, ktorá sa výrazne odlišuje od ostatných stavieb starovekého sveta. Ich nadčasovosť je obdivuhodná.


Visuté záhrady Semiramidine v Babylone

Babylon je známy svojou vežou, o ktorej sa vraví, že mala byť vežou do neba. Podľa antických opisov mal byť Babylon obkolesený ohromnými hradbami s mnohými bránami. Babylon bol postavený za vlády Nabukadnesara II. v období Novobabylonskej ríše (625-539 pred n. l.). Nabukadnesarovi sa pripisuje dostavanie Babylonskej veže. Nikto však nevie, kto je autorom visutých záhrad.
Aj keď sa visuté záhrady volajú Semiramidinými, do dnešných čias sa nepotvrdilo, či ich dala postaviť kráľovná Semiramis. Táto úloha ostáva orieškom pre archeológov a historikov.
Dobrou správou je, že Robert Koldewey (archeológ, ktorý takmer dve desaťročia vykopával Babylon) našiel pravdepodobne časti visutých záhrad v Babylone. Išlo o klenby, ktoré by inak boli súčasťou pivnice, ibaže tu sa žiadne pivnice nenašli. A tak je možné, že práve tieto klenby tvorili súčasť visutých záhrad. Chrám Artemis v Efeze

Kto navštívi Efez, ten si vie predstaviť krásu antického sveta. Efez sa nachádza na území Turecka. V časoch svojej najväčšej slávy bol Efez hlavným mestom gréckej Iónie a rímskej Ázie. Narodil sa tu Homér - prvý epický básnik. Efez je rodiskom aj ďalších slávnych ľudí: Hippónax - satirik a Zénodos - literárny kritik, Herakleitos – antický filozof.
Artemidin chrám mal unikátne stĺpy v iónskom slohu. 26 stĺpov stálo na podstavcoch s takmer dvojmetrovými reliéfmi umelcov. Chrám bohyne Artemis sa staval sto dvadsať rokov. Keďže bol tento nádherne zdobený chrám zaradený medzi sedem divov sveta, je veľká škoda, že sa nezachoval, hoci v jeho blízkosti je veľa zachovaných pamiatok. Dôvodom jeho skazy bol požiar v r. 356 pred naším letopočtom. Následne bol chrám zrekonštruovaný.

Na rekonštrukcii sa podieľal Alexander Veľký. Okolo r. 262 bol chrám zničený Gótmi. Poslednou pohromou bol nájazd tureckej armády. V tom čase tu totiž žili Gréci. Ako každá antická pamiatka, aj táto mala svojho novodobého objaviteľa. Bol ním Angličan J. T. Wood, ktorý koncom 19. storočia objavil miesto, kde kedysi stál Artemidin chrám.



Diova socha v Olympii

Na rozdiel od ostatných divov sveta je tento výtvorom jediného človeka. Podľa písomných zdrojov išlo o sochára Feidia. Feidias pochádzal z Atén. Žil v piatom storočí pred naším letopočtom a patril k najväčším umelcom. Pocta, ktorá sa mu dostala, je pre dnešného človeka nepochopiteľná. Jeho úlohou bolo vytvoriť sochu boha Dia.
Socha Dia bola taká krásna, až vznikol mýtus, že Zeus vraj zostúpil z Olympu, lebo iba tak mohol verne Feidias zobraziť boha Dia.
Feidius vytvoril aj množstvo ďalších sôch, ale do dnešných čias sa nezachovala ani jedna. Div sveta - socha boha Dia v Olympii bola neuveriteľne veľká. Samotný podstavec mal výšku jedného metra a šírku šesť a pol metra. Diov trón dosahoval výšku asi desiatich metrov. Socha Dia merala dvanásť a pol metra. Keďže Zeus na tróne sedel, budila socha dojem, že keby Zeus vstal, musel by nadvihnúť strechu chrámu.
Socha vraj vynikala okrem umeleckého spracovania aj materiálom. Trón bol zdobený ebenom a drahokamami. Telo boha Dia bolo zo slonoviny, vlasy a šatstvo zo zlata.
Ani tento div sveta už neexistuje, nepremohol čas. Podľa historických prameňov bola socha Dia odvezená do Konštantínopolu. Tu sa pramene rozchádzajú. Podľa jedných bola socha zničená pri požiari v r. 462, podľa iných zmizla bez toho, že by sa vedelo kam.

Mauzóleum v Halikarnase

Aj keď výraz mauzóleum nie je celkom neznámy výraz, je vhodné povedať, že v antickom svete bol prvýkrát použitý až pri stavbe náhrobku manželky kráľa Satrapa Mausolea. Táto z veľkého smútku a z veľkej lásky k svojmu zosnulému manželovi dala postaviť nebývalý náhrobok v podobe mauzólea. Architektonicky bolo mauzóleum spojením kamenného masívu orientálnych hrobiek, stĺpového poriadku gréckych chrámov a staroegyptskej pyramídy. Inými slovami - použili sa všetky známe monumentálne prvky.
Základom celej stavby bol masívny kváder z nepálených tehál, ktorý bol obložený mramorom. Presné rozmery nie sú známe, ale pravdepodobne meral 40 metrov na šírku a 20 metrov na výšku.
Na podstavci stál veľkolepý náhrobný chrám obkolesený až 36 iónskymi stĺpmi, ktoré niesli 24-stupňovú pyramídu.

Pyramída sa končila plošinou a na nej bolo trojmetrové súsošie Masuola a Artemisie vo voze so štvorzáprahom. Bohužiaľ ani Mauzóleum v Halikarnase ako jeden zo siedmich divov sveta sa nezachovalo celé. Najväčšiu pohromu pre mauzóleum znamenalo zemetrasenie. Ďalším problémom boli nájazdy rytierov. Časť mauzólea sa však zachovala v Tureckom Bodrume, ktoré leží na mieste niekdajšieho Halikarnasu.


Rhodský kolos

Možno ste nikdy nevideli kresbu tohto divu sveta. Ale keď ju raz uvidíte, možno sa vám bude zdať, že sa podobá na Sochu slobody. Na rozdiel od Sochy slobody bol Rhodský kolos zobrazením muža. Hlavným tvorcom sochy bol Charés z Lindu, Lysippov žiak. Kolos bol z medi a železa. Meral cca 33 metrov. V zdvihnutej ruke mal fakľu. Vďaka tomu slúžil aj ako maják. Pravdepodobne stál na konci Svätomikulášskeho móla.
Tento monumentálny sochársky výtvor stál v prístave 56 rokov. V roku 225 pred naším letopočtom bol zničený zemetrasením. Socha nejaký čas ležala na zemi a aj napriek tejto netypickej polohe ju považovali za úžasnú. Záhadou je, že z takejto veľkej sochy sa nezachovali aspoň zvyšky. Maják na ostrove Faros

Maják na ostrove Faros neďaleko Alexandrie bol najvyšším majákom v histórii. Jeho vrchol čnel do výšky 180 metrov. Vďaka svojej výške a stenám z bieleho mramoru bol viditeľný na mori zo vzdialenosti 50 kilometrov. Podľa Plinia mal maják štvorcový pôdorys s 180-190 metrovými stranami. Maják mal tvar paláca s vežou v každom zo štyroch rohov. Z jeho stredu vystupovala 70-80 metrov vysoká veža, ktorá sa v vrcholu zužovala. Zo stredu tejto prvej veže vystupovala veža druhá, rovnako vysoká a s kamennou plošinou na vrchole. Na nej stála okrúhla stĺpová sieň, kde sa v noci udržiaval oheň. Na pyramídovej veži bola umiestnená socha jedného z prvých dvoch Ptolemaiovcov.
Maják utrpel za Caesara (r. 48 pred n. l.) veľké škody a zvyšok zničilo zemetrasenie. Dnes je Faros už len polostrovom. Alexandria stále leží v Egypte.
Časti alexandrijského majáku sa našli v r. 1962. Zaslúženú publicitu si získal objav potápača, ktorý pri tureckej pevnosti našiel mramorové stĺpy.