Francúzska revolúcia

V roku 1789 bolo Francúzsko najmocnejším štátom na európskom kontinente. Túto pozíciu si držalo takmer 150 rokov a to vďaka úrodnej pôde, početnosti obyvateľstva a množstvom prírodných zdrojov. V 18. storočí sa rozrástol francúzsky priemysel, vytvorila sa mocná stredná trieda a umenie s vedou rozkvitali.
Avšak francúzsky pokrok a prosperita boli nebezpečne nestále a neisté. V mnoho ohľadoch zostavalo Francúzsko stredovekou spoločnosťou, kde rad rôznych regionálnych praktik, právnych predpisov a obmedzení brzdil ekonomický rozvoj. Stále tu prevládali feudálne privilégia, takže napríklad roľník mal právo mlieť svoje obilie len v mlyne svojho pána, alebo musel vykonávať nútené práce pri údržbe miestnych ciest. Šľachta pôsobila ako nadradená kasta. V situácii moci a korupcie nemala nádej ani vláda, ani právo. Postavenie si mohli kúpiť všetci, čo na to mali financie. Túto skutočnosť si obyčajní obyvatelia uvedomovali, hlavne vďaka spisovateľom, ako boli napríklad Voltaire a Didelot. Snažili sa presvedčovať ľudí, že zmena je nevyhnutná.
Zvlášť kritické boli roky 1788-1789. Boli to roky keď štát bol zmietaný neustálymi politickými aférami a na krajinu doľahol hladomor. Ale ani táto situácia nemusela rozpútať revolúciu. Udalosti nakoniec vyvrcholili po bankrote kráľovskej vlády. Francúzsky králi totiž živili rozsiahlu armádu a námorníctvo. V tomto období si to králi nemohli dovoliť, rástli im dlhy a tak za vlády Ludvíka XVI. (1774-1793) sa situácia stala neudržateľnou. Niekoľko členov vlády sa snažilo kráľovské finančné hospodárstvo zreformovať, ale bolo im to znemožnené šľachtou.
Nakoniec, keď sa chýlilo k najkritickejšiemu obdobiu, Ludvík XVI. pristúpil k neobvyklému kroku a dal zvolať Generálne stavy. Bolo to takmer zapomenuté volené zhromaždenie, ktoré bolo najviac podobné parlamentu. Ľudia boli rozdelení do troch stavov. Prvé dva stavy tvorila šľachta a duchovenstvo. Tretí stav zahrňoval zbytok obyvateľstva.

Generálne stavy sa stretli 5. Mája 1789 v kráľovskom paláci vo Versailles, 18 kilometrov od Paríža. Kráľ Ludvík dúfal, že akékoľvek hlasovanie skrachuje, pretože šľachta s duchovenstvom určite prehlasuje tretí stav, dvoch proti jednému. Tretí stav zložení z prevažne strednej vzdelanej triedy trval na tom, že hlasovanie v Generálnych stavoch by sa malo robiť tak, že sa stretnú všetky stavy spoločne a budú hlasovať podľa počtu hláv. To znamená prostou väčšinou všetkých členov.

V tretom stave totiž bolo takmer dva krát toľko členov ako v prvom a druhom stave a malo by prísť k mnohým radikálnym zmenám. Po zamietnutí všetkých návrhov tretieho stavu sa premenoval na Národné zhromaždenie. Po niekoľkých napätých týždňoch dal kráľ príkaz prvým dvom stavom, aby sa pripojili k Národnému zhromaždeniu. Nato si kráľ uvedomil, že sa mu situácia vymkla s rúk a tak dal povolať štyri pluky na ochranu Paríža. Spôsobilo to, že masy Parížanov začali hromadne skladovať zbrane a strelný prach. Hneď jak sa obyčajní ľudia dozvedeli, že sa obrovské množstvo strelného prachu preváža do pevnostného väzenia Bastily, zaútočili naň a dobili. Výročie 14. Júla 1789 sa dodnes uctieva ako štátny sviatok.

Nadšenie z dosiahnutia zjednotenia národa a z politickej zmeny teraz nabralo nové rozmery. Kráľ sa už nemohol spoliehať na silu svojich jednotiek a tak prijal rolu konštitučného panovníka, donúteného k spolupráci na dobu, kým Zhromaždenie vytvorí nový politický a sociálny rád. Ďalšie udalosti to len urýchľovali. Medzi ľudom začali vznikať obrovské nepokoje a panika, známe ako „Veľký strach“. 4. Augusta 1789 vydalo Národné zhromaždenie zákon, ktorý zrušil všetky feudálne práva, čím prvý krát v dejinách oslobodil roľnícke obyvateľstvo. Štát dostal modernú podobu. Národné zhromaždenie vydalo Deklaráciu základných práv človeka a občana. Tým sformovalo základné myšlienky revolúcie. Každý človek sa stal občanom , ktorý je oprávnený podieľať sa na riadení spoločnosti. Mnoho urodzených, ktorý nesúhlasili s novým smerom odišli po páde Bastily do vyhnanstva, pričom pôsobenie týchto „émigrés“ posilnilo rastúce obavy európskych vládcov, ktorí sa obávali revolúcie. Báli sa totiž, že by mohla revolúcia preniknúť aj do ich zemí a prinútiť poddaných aby sympatizovali s Ludvíkom XVI.
Ludvíkov pravý postoj k revolúcii bol odhalení vtedy, keď bol odhalený, ako sa spolu s rodinou snaží dostať za hranice. Bol zastavený u Varennes a poslaný späť do Paríža, ale jeho akcia osudne podkopala konštitučnú monarchiu. V tomto okamžiku sa začali udalosti rýchlo odvíjať. V Apríly 1792 vypukla vojna medzi Francúzskom, Rakúskom a Pruskom. V Auguste zaútočil dav Parížanov na palác Tuilerie a kráľ bol zajatý. V Septembri vyvolali úspechy nepriateľských vojsk paniku medzi parížskym ľudom, ktorý v zápalu hľadania zradcov znovu otvoril väzenie a mnoho ľudí pozabíjal. Fanatizmus spolu s podozrením začal vytvárať veľmi dusnú atmosféru v krajine. Ľud sa začal búriť a zabíjal stále viac „zradcov“ a bol vynájdený nový vynález- gilotína.

Hrozbu pruskej invázie sa konečne podarilo odvrátiť bitkou u Valmy, ktorá bola symbolickým víťazstvom, lebo Francúzsko dokázalo, že stále disponuje nebezpečnou vojenskou silou. Ďalší deň, 21. Septembra 1792, sa zišlo novo zvolené zhromaždenie, ktoré sa nazvalo Konvert, a prehlásilo Francúzsko republikou. Francúzsko víťazilo kde sa dalo a tak vysielalo revolucionárov všade tam, kde bol o nich záujem. A tak sa do roku 1793 ocitlo Francúzsko vo vojne skoro s každým, vrátane s Britániou. Navzdory tomu nechal Konvert popraviť Ludvíka XVI. Tým jak revolúcia rástla, si Francúzsko získavalo stále viac nepriateľov. Vo Vendée (v západnom Francúzsku) otvorene prepuklo royalistické povstanie. Vznikol konflikt dvoch opozičných strán v Konverte, girondistov a jakobínov, ktorý skončil porážkou girondistov.

Do Augustu 1793 bolo Francúzsko porazené na všetkých frontoch a Briti im dobili dôležitý prístav Toulon. Republikánske papierové peniaze (asignanti) rýchlo strácali na hodnote a väčšinu zeme zmietala občianska vojna. Nastala doba skutočnej krízy.
Republika pod vedením jakobínov na túto situáciu energicky zareagovala. Moc bola sústredená do dvoch výborov, z ktorých bol významnejší Výbor pre národnú bezpečnosť. Výbory zaviedli povinnú vojenskú službu, vďaka ktorej bola postavená nová armáda. Výsledky týchto krokov boli dramatické: do konca roku 1793 bola väčšina nepriateľov porazená a Francúzsko sa vrátilo pod republikánsku kontrolu. Behom týchto výbojov však padal tieň strašných masakrov a teroru. „Veľký teror“ silil v Paríži, kde stovky podozrivých končili pod gilotínou, pod stále povrchnejšími obvineniami.
Rub „Veľkého teroru“ predstavoval politický boj medzi jakobínskymi frakciami, ktorý vyvrcholil popravou Georga Dantona, jakobínskeho vodcu a jeho prívržencov. Rada Konvertu mala už dosť tohto masakrovania a tak ukončila všetky popravovy.

Konvert bol nahradený novou formou republikánskej vlády, Direktoriom, pod ktorým vedením sa zmenil charakter francúzskej spoločnosti. Atmosféra sa spríjemnila a upokojila. Európa však potemnela vtedy, keď francúzske vojská priniesli vojnu do Holandska, Nemecka, Švajčiarska a Talianska, kde na všetkých okupovaných územiach nastolila republiku. Najúžasnejšie výťazstvo vybojoval v Taliansku mladý generál Napoleon Bonaparte, ktorý nakoniec francúzskej republike a revolúcii udelil nový smer.