6.-–V období prechodu od staroveku k stredoveku zostala škandinávska oblasť stranou veľkého sťahovania národov v 4.-6. storočí. Názor stredovekých autorov, že Škandinávia bola východiskom barbarských migrácií, „kolískou národov“, nebol historickými výskumami preukázaní. Nesporný je však germánsky pôvod geografických názvov v Škandinávií, ako napr. ostrova Gotlandu, tak názvov kmeňov Gótov, Vandalov a Burgundov apod. Archeologické nálezy z tohoto obdobia dokladajú značný rast obyvateľstva a rozširovanie opracovanej pôdy na úkor lesa, teda vnútorná kolonizácia. Objavil sa ľahký pluh s odhrňovačkou pre orbu ťažkých pôd. Prekvapujúce v tomto období sú úspechy hutníctva a s ním súvisiacich umeleckých remesiel. O hromadení bohatstva svedčia poklady rímskych mincí, o prehlbovaní majetkovej a sociálnej nerovnosti mohyly a pochovávanie mŕtvych v člnoch; zvýšenie počtu kamenných hradíšť svedčí o posilnení vplyvu vojenskej (družinovej) šľachty. Už od 8. storočia stavali Severania mnohoveslice o dĺžke 20 i viac metrov, opatrené plachtami a schopné i pojať objemný náklad, mali ostrý kýl a paluby dovedna zbité z pružných brvie V 9. storočí vznikajú na škandinávskom pobreží početné obchodné strediská. Najväčšie z nich mali mestský charakter, napr. Birka, ležiaca pri vyústení jazera Mälaren do Baltského mora, Hedeby na juhovýchode Jutského polostrova a Kaupang v Oslofjorde. Dôležitým obchodným strediskom v Baltskom mori sa stal aj ostrov Gotland. Mince a ďalšie importované predmety, nájdené v týchto sídlach a tunajších pohrebiskách svedčia o rozsiahlych obchodných stykoch Severanov. Archeologické nálezy a písomné pramene anglosaského a neskôr tiež islandského pôvodu dokladajú už od 6. storočia vznik prvých kráľovstiev, a to v najúrodnejších a najhustejšie osídlených územiach. Ich názvy poznal aj gótsky historik Jordanes. Z týchto kráľovstiev pochádzali legendárne škandinávske dynastie Ynglingov v strednom Švédsku a Nórsku a Skjoldungerov v Dánsku. Staroseverskí králi sa opierali nielen o vojenské moc družín, ale aj svoje vlastníctvo pôdy. Dosadzovali miestodržiteľov, vyberali dane, prijímali dary, razili asi od prelomu 10. a 11. storočia jednoduché mince, vyberali dane a vyhlasovali vojny. Ich moc nad jednotlivými kmeňmi, zvlášť na ohromnom území Švédska a Nórska, nebola však trvalá, územia, kt. ovládali, nemali ešte stálu správu. Postavenie kmeňovej šľachty bolo veľmi silné. Až do 10.