Pohľad na bojisko bol otrasný. Na ploche 2x2 kilometre ležalo asi 47 000 mŕtvych, z toho asi 25 000 Francúzov, 15 000 z anglo-batávskej armády a 7000 Prusov. Planinu opanovali ľudia, ktorí sa snažili pomôcť raneným, ale aj okrádači mŕtvol, ktorých hliadkujúci Angličania bez súdu strielali. Niektorí ranení si sami krátili utrpenie a páchali samovraždy. Lekári museli so zbieraním ranených počkať až do rána. V noci sa mala príroda postarať o prvú selekciu.2 Tri dni trvalo, kým sa všetky telá zhromaždili na kopy, aby sa mohli spáliť (pochovať toľkých ľudí nebolo možné).

Hranice potom horeli osem dní.

Správa o Napoleonovej porážke sa najprv dostala do pochybňosťami zmietaného Bruselu. Odtiaľ ju posol odniesol do Gentu Ľudovítovi XIII. Kráľ nedal najavo svoje pocity. Najprv rozhodol o návrate do Francúzska a potom išiel spať. Správa bola okamžite poslaná do Londýna. Dostala sa tam 21. júna. Poslovia boli vyslaní aj do Heildelbergu, kde sídlil cár Alexander a rakúsky kancelár Metternich.

Napoleonov odchod z bojiska
Spolu so svojimi vojakmi ustupoval aj Napoleon, sprevádzal ho maršál Soult, Druot a skupina granátnikov a jazdcov, ktorý chránili cisára pred prenasledovateľmi. Ako sa blížili Prusi, Napoleonov odchod sa stále viac podobal na útek. Keď Napoleon prišiel ku Quatre-Bras, vraj tam dlho stál a po tvári mu tiekli slzy. Okolo neho prechádzali zbytky jeho armády, niektoré jednotky sa pridali k cisárovi. Objavil sa aj maršál Ney. Bol zúfalý, pri Gennapes zorganizoval skupinku vojakov a pokúsil sa ich viesť do samovražedného útoku, no "nepodarilo" sa mu padnúť v boji. Pre maršála znamenal ten deň psychický zlom, z ktorého sa už nespamätal. Hneď ako si získal koňa odišiel, o nič sa nestarajúc, do Paríža. Cez Charleroi Napoleon prešiel okolo piatej ráno 19. júna a snáď rozmýšľal o tom, že by organizoval evakuáciu ale spanikárených vojakov sa nedalo zastaviť. Cisár svoj pokus vzdal a okolo desiatej prekročil francúzsku hranicu. S ním boli generáli Druot, Flahaut a Bertrand, maršál Soult a zbytky zboru generála Reilleho. Generál Reille dostal príkaz, aby sa pokúsil zhromaždiť utekajúcich a vojakov z pevností. V Charleroi sa na mostoch odohrali podobné scény ako v Genappe. Francúzsky veliteľ nebol pripravený na prijatie toľkých ľudí, vojaci tu vyrabovali zásobovacie vozy a armádnu pokladňu. Napoleon musel oznámiť katastrofu do Paríža. Napísal dva dopisy.

 Jeden, mierny a ukľudňujúci poslal štátnej rade, druhý otvorene hovoriaci o katastrofe poslal svojmu bratovi Jozefovi. Napriek tomu si Napoleon nepripúštal totálnu porážku. "Stalo sa nešťastie. Už o tom nemusím viac hovoriť3", povedal pred svojimi pobočníkmi. Vkladal nádeje do postojov ľudu a podpory snemovní. Armáde a verejnosti bol určený buletin z 20. júna. Aj tu bol rozsah porážky popísaný veľmi mierne. Skutočnosť sa Paríž a Francúzi dozvedeli až od utečencov od Waterloo. V čase keď Napoleon písal svoje dopisy, vydali Angličania v Bruseli oficiálne komuniké potvrdzujúce víťazstvo koaličných vojsk nad Napoleonom.

Ústup Grouchyho zboru

Jedna časť francúzskej armády nemala ani poňatia o udalostiach pri Waterloo.
30 000-ový zbor maršála Grouchyho stále podľa Napoleonových príkazov prenasledoval Prusov, ktorý ustupovali po prehratej bitke pri Ligny. V skutočnosti sa hlavná pruská armáda dostala až k Waterloo, kde už dávno masakrovala francúzskych vojakov a Grouchy bojoval len s pruským zadným vojom, ktorý mal za úlohu zadržiavať postup Francúzov.

Grouchyho zbor ešte deň po Waterloo nemal žiadne správy o zbytku Napoleonovho vojska. Francúzi stále bojovali s Prusmi, konkrétne s Thielmanovým zborom pri Wavre. Grouchy dokonca prinútil Prusov ustúpiť a nariadil ich prenasledovanie.