Podľa Tarleho, s Napoleonom sa v tomto čase udiala zmena. V 1814 o trón bojoval. Po Waterloo sa do Paríža prišiel vzdať všetkých svojich pozícii.12 Nebol taký zúfalý ako rok predtým, keď sa pokúsil o samovraždu. Napoleon roku 1815 stratil záujem o dianie okolo seba, správal sa pasívne a podriaďoval sa udalostiam.

Napriek tomu, že to nebola úplná pravda, Napoleonovo správanie bolo skutočne netypické. Snáď je pravdivé Tarleho tvrdenie, že Napoleon cítil, že svoju úlohu už dohral.

Otázka Bourbonovcov

Pruské vojská v tomto čase už prekročili francúzske hranice a začali obsadzovať pevnosti. Wellington vydal proklamáciu k Francúzom. Oznamoval, že prichádza ako osloboditeľ spod Napoleonovho jarma. Zároveň vyzval Ľudovíta XIII. aby prekročil hranice, pretože "jeho prítomnosť je vo Francúzsku dôležitá".

O budúcej situácii vo Francúzsku zatial jednali predstavitelia koalície v Heidelbergu. Dali jasne najavo, že jedinou prekážkou mieru je Napoleon. Najmä Metternich a Wellington by na tróne najradšej videli Ľudovíta, svoj názor však nepresadzovali nátlakom na Francúzsko. Priali si, aby Francúzi prijali Bourbonovcov dobrovoľne. Talleyrandovi odkázali, že rojalistickí komisári majú prekročiť hranice inou cestou ako koaličné vojská. Keď spojencov, ktorý sa medzitým presunuli do Mannheimu, dostihla správa o abdikácii a nasledujúcich udalostiach, Metternich túto správu konzultoval s Alexandrom. Potom obaja oznámili Wellingtonovi, že abdikáciu neuznajú, pretože by zároveň museli uznať nástupníctvo Napoleona II. Alexander zároveň vyzval vrchného veliteľa spojeneckých armád Schwarzemberga k zrýchlenému presunu do Francúzska, aby všetko nevybavili len Prusi a Angličania.

V Paríži ďalej v prospech Bourbonovcov pracoval Fouché Keď sa správa o abdikácii Napoleona dostala do ulíc, medzi ľudmi zavládlo sklamanie. Večer sa ale davy rozišli. Fouché bol jediný kto pochopil realitu situácie a nevyhnutnosť prijatia Ľudovíta XIII. Nedokázal ale zabrániť snemovniam aby Napoleona II. uznali za následníka. Problém bol, že Ľudovíta za kráľa nikto nechcel. Podpora Napoleona a jeho syna bola napriek porážke oveľa väčšia ako v roku 1814. V tom čase bol návrat kráľa považovaný za návrat pokoja. Väčšina ľudí tej generácie už monarchiu na vlastnej koži nezažila a tak nemala predstavu čo to zmanená. Po roku sa Francúzom monarchia zhnusila. To bol jeden z dôvodov ľahkého návratu Napoleona. Ľudia mali pocit, že každý režim je lepší ako návrat kráľa. Ani v zúfalej situácii si preto takmer nikto návrat Ľudovíta neželal. Fouché musel dosiahnuť aby sa Bourbon dostal na trón mierovou a pokojnou cestou. Jeho poslovia nadviazali kontakty so spojencami a s rojalistami. Vznešenými funkciami odstránil La Fayetta aj Constanta a fakticky sa stal pánom situácie. Vznikla 5 - členná dočasná vláda a Fouché sa stal jej predsedom. Jediným problémom ostával Napoleon a jeho vplyv na ľudí.