30. júna začala obrana Paríža. Francúzi sa počtom vyrovnali obráncom a prevyšovali ich v počte diel. Paríž sa bez väčších problémov bránila. Súčastne sa Davout neprestával snažiť o prímerie. Maršál si uvedomoval, že aj keď obliehateľov odrazí, prídu ďalšie a väčšie armády. Problémom boli ostatní generáli, ktorí sa chceli biť až do posledného dychu. Všetkým týmto ľuďom bolo jasné, že s nástupom Bourbonovcov sa ocitnú v ohrození života.

Vojna prestávala byť populárna aj medzi Parížanmi, podporovala ju len armáda a robotníci.
Davout sa pokúsil uzavrieť prímerie, keď sa dozvedel, že Suchet v Alpách uzavrel prímerie s Rakúšamni. Maršál vyslal poslov k Wellingtonovi a Blucherovi a navrhol podobné prímerie, ale zbytočne.

Kapitulácia
Večer Fouché zvolal všetkých generálov, aby sa dohodlo čo ďalej. Diskusia sa niesla smerom, či je obrana Paŕíža vôbec nutná a čo sa ňou dosiahne. Soult sa prihováral za povolanie Bourbonovcov, Vandamme a väčšina generálov bol tvrdo proti, Davout sa nevyjadroval. Bolo mu jasné, že by bol schopný Paríž zachrániť, ale úspech by bol len dočasný. V tom čase došli dopisy od spojencov. Wellington odmietal prímerie ale dúfal, že sa nájde riešenie bez krviprelievania, čím myslel návrat Bouronovcov. Blucher arogantne oznamoval, že bude jednať až keď Paríž obsadí.

2. júla Fouché vyslal k Wellingtonovi poslov, ktorý mali poverenie jednať o kapitulácii, podmienkou bolo, že spojenci do mesta nevstúpia, alebo tak urobia len symbolickými jednotkami. Fouché poslal aj dôverný dopis, kde v záujme kráľa žiadal Wellingtona aby spojenci vydali jasné prehlásenie, že nebudú akceptovať Napoleona II. a po kapitulácii neobsadia hneď Paríž, aby mala snemovňa pocit, že rozhoduje sama. Fouchého jednanie mohlo pôsobiť odpudivo a zradcovsky. Castelot píše: "Veľmi rýchlo by sa nám zdvihol žalúdok, keby sme sledovali krok za krokom tohoto odporného človeka v jeho podvratnej činnosti ...14". Pravdou ale ostáva, že jeho plány boli v danej chvíli najrealistickejšie. Tým, že sa snažil presadil ukončenie bojov a nástup Ľudovíta XIII. na trón, pravdepobodne zachránil Paríž pred bombardovaním a Francúzsko pred občianskou vojnou.

Wellington, ktorý vedel, že vojenská situácia pred Parížom dáva viac výhod skôr Francúzom, poslal Blucherovi odkaz, aby sa snažil byť trochu diplomatickejší. Zatial vládna komisia čakala na odpoveď spojencov a boje sa znova rozhoreli. Fouché navrhol, nech do prvej línie pošlú Prusom návrh na kapituláciu. Davout to schválil. Návrh sa dostal k pruskému generálovi von Zietenovi. Ten odpovedal, že na taký krok nemá právomoci, ale keď mu vyslanci vlády zaručia, že Paríž bude vydaná v ten deň, na vlastnú zodpovednoť dá zastaviť palbu. Parlamentár, generál Bignon, mu túto záruku dal.

Davout potom so situáciou oboznámil svoju armádu. Jediný Druot uznal nutnosť kapitulácie. V zbytku armády toto gesto vyvolalo odpor. Okolo ôsmej ráno dorazil pruský parlamentár a pozval Davouta do pruského hlavného stanu. O pár hodín sa zišli zástupcovia armády s Blucherom a Wellingtonom. Spojenci z rokovania vylúčili politické otázky.
Dohodli sa, že Paríž bude vydaný za tri dni (6. júla). Ešte ten večer snemovne návrh kapitulácie bez pripomienok schválili. 4. júla sa obsah kapitulácie dostal do ulíc. Parížania správu prijali kľudne. Armáda ale zúrila a hrozilo, že Davout nad ňou stratí kontrolu. Exelmans spolu s ďalšími generálmi išli za Vandammom aby ich viedol do boja bez ohľadu na prímerie. Ten ale odmietol.