1. Úvod
Touto prácou by som chcela objasniť stredovekú inkvizíciu v románsky hovoriacich krajinách Európy Talianska, Francúzska a Španielska. Základom mojej práce bola monografia Hrocha a Skýbovej – Králové, kacíři a inkvizítoři. Jedná sa o knihu krátkych esejí, ktoré pojednávajú o inkvizícii.
Odborná literatúra venovaná dejinám inkvizície je v súčasnosti natoľko rozsiahla, že jej bol venovaná samostatná bibliografia. No väčšina týchto publikácií je u nás nedostupná. Problematiku som rozdelila do piatich kapitol. V prvej rozoberám predovšetkým problémy z obdobia rannej inkvizície. Druhá kapitola je venovaná Španielskej inkvizícií, tretia Rímskej inkvizícii. Štvrtá kapitola sa zaoberá osudmi Giordana Bruna a Galilea Galileiho, ktorý bol obžalovaný z kacírstva a posledná je venovaná poznatkom o inkvizičných súdoch.

2. Počiatky inkvizície
2.1. Valdénski a katari
,, Túžba prispieť k náprave cirkevného života “ po tom, prahla duša biskupa z kastílskej Osmy Diega, ktorý vystupoval vo svojej dobe ako akýsi reformátor. Preto sa rozhodol, spolu s mladším Domingom de Guzmán ponúknuť svoje služby pápežovi Inocentovi III. Ten usmernil kroky oboch Španielov do Provence. Najvýznamnejšou heretickou oblasťou bola oblasť Languedoc. Jej centrum sa nachádzalo v grófstve Touluse, kde tamojšia šľachta ako autor píše ,, bojovná a amorálna, žijúca podľa východného vzoru v dostatku, na pomerne vysokej životnej úrovni, využívala katarov vo svojich privátnych vojnách proti touluským grófom. Z rôznych príčin sa herézou „nakazila“ aj aristokratická hierarchia a „nevzdelaný“ klérus. Prísny spôsob života, konanie dobrých skutkov, život v spoločenstve a vzájomná pomoc, to všetko spôsobovalo vzrast počtu katarov.

Za rôzne príčiny môžeme pokladať antickú minulosť a vplyv neďalekého iberského sveta kde žili Arabi. Tým sa Provence odlišovala od ostatných častí Európy. Katari sa šírili v strednom Francúzsku hrozivo. Pridávali sa k nim mocní miestni páni, ktorí ochotne zaberali cirkevné majetky. Menšia časť katarov sa nazývala dokonalými, tvorili akési duchovenstvo. Od počiatku 13. storočia sú juhofrancúzsky katari známi viac ako albigenskí, podľa svojho pôsobiska v Albe. Na Balkáne ich nazývali bogomilmi, v Nemecku runkelmi, v Taliansku speronistami a patarénmi a v Anglicku publikánmi. Podstata ich učenia vychádzala z gnosticizmu – uznáva gnózu, ktorá je v opozícií voči kresťanskej viere.
Hlásali teologický dualizmus dobra a zla, zavrhovali pravdu o zmŕtvychvstaní, reálnosť sviatostí...a pod. Iný katari, umiernený vyznávali len jedného boha stvoriteľa. Katari zavrhovali cirkevnú organizáciu. Situácia sa stala ešte vážnejšou, keď tu vedľa katarov začali pôsobiť aj valdénski, pre cirkev ešte nebezpečnejší. Hnutie založil bohatý lyonský kupec Peter Valdens. Vraj okolo roku 1170 skonal pri dverách jeho starý priateľ, čo Peter pochopil ako znamenie. Pri čítaní Matúšovho evanjelia objavil ideál chudoby. Rozdal svoj majetok a oddal sa apoštolátu chudoby a hlásania pokánia. Jeho stúpenci sa nazývali „Kristovi chudobní“ alebo „lyonskí chudobní“. Ich kázanie skrývalo v sebe nebezpečenstvo pre vieru. Nakoniec ich pápež Lucius III vyobcoval. Učenie sa šírilo ďalej a prenikalo hlavne do Lombardie. Katari a valdénski si vzájomne nerozumeli, avšak mali spoločného nepriateľa, rímsku cirkev, a to ich spojovalo.

Až po zavraždení pápežského legáta sa rozhodol Inocent III., nariadiť proti nim križiacku výpravu. Výsledkom bolo krviprelievanie a pustošenie, ktoré vrhá tieň na jeho vládu. Jeho nasledovník Honorius III. požiadal Ľudovíta VIII. Francúzskeho, aby viedol výpravu. Kráľ postavil do čela výpravy Šimona z Monfortu. S pápežovým súhlasom vydali v roku 1220 Fridrich a Ľudovít veľmi významné nariadenia pre rozvoj inkvizície, ktoré uvalili na heretikov kruté tresty. O správaní sa križiakov v južnom Francúzsku píše Shannon:.. „ Bola to krutá doba a v križiackej armáde nebolo nazvyš disciplíny a poriadku.. a preto, keď títo vojaci vtrhli zo severu do Languedockých miest, vedľa kacírov umierali veľmi často aj pravoverný. Hoci za takýchto podmienok boli pochopiteľné osobné alebo dokonca skupinové tragédie, útlak, lúpeže a zabíjanie pravoverných.“ 20 rokov trvalo nekresťanské vraždenie. Celé mestá boli vyľudnené a celé kraje spustošené. Navonok sa mohlo považovať bludárstvo za vykorenené, ale inkvizícia mala ešte plno práce kým ovládla situáciu. 2.2. Inocent III.

V roku 1198 bol za pápeža zvolený Lothar Conti, ktorý ako pápež prijal meno Inocent III. Mal vznešený pôvod. Študoval právo a teológiu na Boloňskej a Parížskej univerzite. Inocent bol rodený vládca, ktorý v sebe spájal intelekt s rozhodnosťou a vzácnou ľudskosťou. Mal o svojom postavení zvláštnu predstavu ako o Kristovom vikárovi, ktorý je „menej ako Boh a viac ako človek“ a má vládnuť nielen všeobecnej cirkvi, ale celému svetu“. Ako pápež podnikol kroky, aby zlepšil kvalitu a morálne správanie kléru a aby sa zachovávali morálne predpisy v kláštoroch.
Keďže podporoval evanjelickú chudobu, ktorú hlásali určité heretické skupiny, podarilo sa mu niektoré z nich získať na svoju stranu (napr. humiliátov z Lombardska). Proti kacírstvu podnikal inak rázne kroky a vyhlásil ho za najvyššiu zradu boha. V roku 1215 zahájil IV. lateránsky koncil, ktorým položil základy inkvizičným súdom. Nachádzali sa tu zástupcovia krajín, ktoré nikdy predtým svojich zástupcov nevyslali. Z kráľovstiev poľského, českého a uhorského. Veľká časť z uznesení tohto koncilu sa stala platnou súčasťou cirkevného zákonodarstva. Jeho nástupcovia na pápežskom stolci predovšetkým Gregor IX. ho potom len rozširovali a nadväzovali na základy, ktoré položil Inocenet III. a jeho koncil. 2.3. Žobravé rády

Vlastné meno zakladateľa rádu kazateľov bolo Domingo de Guzman, tohto muža som už spomenula v súvislosti s udalosťami v Provence. Narodil sa pravdepodobne v roku 1175 v Kastílii v hlboko náboženskej rodine. Študoval teológiu a filozofiu. Neskôr sa stal zástupcom priora v Osme. Stal sa obľúbencom svojho nadriadeného Diega de Azebes. Na ceste pre nevestu kastílskeho princa, sa zoznámil s albigéncami a valdénskymi. Tu spoznal ich učenie. Neskôr to bol pápež Inocent III, ktorý ho spolu s Diegom De Azebes vyslal na misiu práve k nim. Stali sa chudobnými kazateľmi, ktorí chodili pešo. Ovplyvnili mnohých duchovných a ich výsledok nadchol i Inocenta, ktorý im schválil túto formu šírenia viery. Dominik následne založil komunitu rehoľníčok, ktoré podporovali prácu misionárov aj z materiálnej hodnoty. V roku 1207 biskup Diego zomrel. Konfrontácie s albigénskymi heretikmi vzrastali.

Dominika akékoľvek násilie desilo. Útočisko našiel v kláštore Prouville a odtiaľ vychádzal kázať aspoň do blízkeho okolia. Po víťazstve katolíckej strany Dominik pochopil, že je potrebné vytvoriť stále centra založené na pevnom základe v duchu evanjelickej dokonalosti. Túto ideu uskutočnil v Touluse, kde sa začala budovať sieť kláštorov. Teologická výučba sa spájala s dobrovoľnou materiálnou skromnosťou rehoľníkov. Ich príjmami bola len almužna. Odtiaľ pramení aj pejoratívny názov žobravá rehola. IV. lateránsky koncil však zakazoval vznik nových rádov, požadoval, aby sa rehoľa riadila poriadkom niektorého už existujúceho rádu. Dominik si vybral regulu sv. Augustína, ale aplikoval ju na vlastné ciele a cirkevné potreby. Pápež Honorius III. napokon jeho reholu schválil. Oficiálny názov znie rád bratov kazateľov. Cieľ sv. Dominika sa splnil, jeho rád sa rozšíril po celej Európe. Zomrel v roku 1221 v Bologni a v roku 1234 ho Gregor IX. vyhlásil za svätého.
V roku 1181 sa v rodine obchodníka s plátnom narodil chlapec. Matka mu dala meno Ján, otec ho volal František. V roku 1202 sa mestá Assisi a Perugia dostali do vojenského sporu. František bol zajatý a keď sa vrátil mal videnie Krista, ktorý ho žiadal o opravu kostolíka. Metaforickú žiadosť mladík pochopil doslovne a dal sa do opravy opusteného kostola, čo sa mu aj podarilo. Stal sa z neho sociálne cítiaci človek. Zvolil si cestu absolútnej chudoby a stal sa potulným kazateľom. Staral sa o chudobných, chorých a udržiaval kostoly v okolí. Ľud mu dal prívlastok povorello – chudáčik. V roku 1208 začal kázať v Assisi. Založil komunitu dvanástich spolubratov a vyslal ich na apoštolské misie. To boli začiatky vzniku rádu menších bratov - minoritov.

Keď pustovnícky žijúci František predstúpil pred vznešeného Inocenta III., pápež ho vyhodil s tým, aby odišiel medzi prasce. František tak urobil, ale potom sa vrátil. Pápež zmenil svoje rozhodnutie, a povolil novú reholu. Obe reholy sú známe tým, že páve im boli zverené novo zriadené inkvizičné tribunáli, založené Inocentom III. a rozvíjané k väčšej dokonalosti Gregorom IX. Nevraživosť medzi obidvoma reholami zašla však až tak ďaleko, že sa vzájomne obviňovali z kacírstva. U dominikánov sa objavili heretici len zriedkavo, zato minoriti mali už od počiatku väčší sklon k nedodržiavaniu cirkevných predpisov. 2.4. Zrušenie templárov
Francúzsko bolo prvou krajinou kde sa prenasledovanie kacírov stalo vecou verejnou.

Na konci 13. storočia boli templári exkluzívny rytiersky rád, ktorý si svoju slávu získal v dobe križiackych výprav do Svätej zeme. Boli založený francúzskymi šľachticmi a svoje meno odvodzovali od sídla neďaleko Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme. Pri dobytí Akky egyptským sultánom, padol templársky veľmajster a rád stratil svojho vodcu a trvalé sídlo. Nemali sa kde usídliť a žiaden z európskych panovníkov nemal záujem usadiť vojensky organizovaný rád na svojom území. Preto sa začali vracať do Francúzska. A bol to Filip IV. s pomocou Viliama Nogerta, jeden z jeho radcov, kto vyvolal inkvizičný proces s templármi. Na začiatku 14. storočia mal ich rád 3 až 4 tisíc rytierov, z toho ich bolo v dobe obvinenia rádu z kacírstva asi 2 tisíc vo Francúzsku. Ich základnou chybou však nebolo ich kacírstvo, ale bohatstvo a podnikanie. Ich členovia boli bankári francúzskeho kráľa, ktorý im dĺžil v roku 1305 viac ako pol milióna zlatých.
Keď sa templári vrátili zo Svätej zeme, stali sa bankármi a vlastníkmi rôznych majetkov a šírili sa reči o ich heretických názoroch, bezbožných obradoch a nemorálnych praktikách. Filip, ktorý zrejme bažil po ich bohatstve, dal všetkých templárov v roku 1307 uväzniť, priznania, ktoré z nich dal vytiahnuť učením, odovzdal pápežovi a žiadal o odsúdenie ich reholy. Klement, ktorý spočiatku váhal sa zlomil
pod paľbou hrozieb a sľúbil zvolať všeobecný snem do Vienne. Snem nakoniec rozpustil reholu a majetok prepísal na johanitov, v praxi mal v rukách majetok až do svojej smrti Filip. 3. Španielska inkvizícia

3.1. Suprema
Na Pyrenejský polostrov prenikla inkvizícia už v 13. storočí. Zložité politické a etnické pomery vymedzili jej možnosti. V severných oblastiach susediacich s Francúzskom sa ľahko objavovala stredoveká heréza. V druhej polovice 14 .storočia sa v Aragónii svojou činnosťou „preslávil“ inkvizítor, dominikán Nicolas Eymerich. I keď jeho činnosť bola horlivá, napokon bol zo zeme vypovedaný. V Kastílii sa v tejto dobe inkvizícia výrazne nepresadila. Iná situácia nastala v polovici 15. storočia. Začala rysovať možnosť vytlačenia islamského obyvateľstva a zjednotenie polostrova pod jedinú kresťanskú vládu. Izabela Kastílska a Ferdinand Aragónsky, kráľovský manželský pár, položil základy štátnej moci nadriadenej nad cirkvou. Využili oslabené postavenie rímskej kúrie po reformných konciloch 15. storočia a presvedčili cirkev tým, že proti neveriacim bojujú hlavne v cirkevnom záujme, nie vo vlastnom. Tak ich donútili k významnému ústupku slúžiacemu jedine ich vlastným potrebám. V roku 1482 vymohli na pápežovi dohodu, podľa ktorej všetky cirkevné miesta na ich území budú obsadzované len ich poddanými. Podarilo sa im dokonca presadiť výsadu o zneužívaní cirkevných súdov a možnom zásahu svetskej moci proti nim.

Na počiatku vlády Izabely a Ferdinanda boli na ich území veľmi zložité pomery. Španielska štátna inkvizícia presadzovala jednotu náboženstva ako štátnu nutnosť. Nedôvera k nekresťanskému obyvateľstvu, ktoré prestúpilo ku kresťanstvu bola od začiatku značne viditeľná. Po stáročia na Pyrenejskom polostrove žili stovky tisíc Židov, ich spolužitie s ostatným obyvateľstvom bolo veľmi vyrovnané. V oboch kráľovstvách sa však náboženské prenasledovanie obrátilo proti nim. Židia začali byť väznení, označovaný a separovaný. „Maranos“, teda tí Židia, ktorí sa dali pokrstiť, boli podriadený priamej štátnej kontrole. Mnohí boli zámožní a tak prechádzalo k tajným presunom majetku. To poslúžilo ako zámienka na konfiškáciu majetkov, ktorý prepadal korune.
Manželia menovali prvých dvoch inkvizítorov, dominikánov Michaela Morilla a Juana de S. Martin. Činnosť mali vymedzenú pre mesto a diecézu Sevillu. Všetci čo boli len podozrivý z kacírstva boli bez milosti odsúdený a upálený. Do Ríma prišla rada protestov. Sixtus IV. dal najavo kráľovským manželom svoju nevôľu. S ohľadom na kráľa síce oboch dominikánov ponechal v ich úrade, chcel však, aby v budúcnosti inkvizičné súdy riadili spolu s miestnymi biskupmi. Ďalším krokom španielskej inkvizície bolo menovanie generálneho inkvizítora. Stal sa ním predstavený dominikánskeho konventu Santa Cruz Tomas Torquemad, ktorého právomoc sa vzťahovala na celé územie oboch panovníkov. Bol priamym zástupcom pápeža, menoval ho kráľ a cirkevné právomoci dostal od pápeža. Španielska inkvizícia bola ustanovená ako spoločný svetský súd.

Tento tvrdý súdny tribunál, ktorého španielsky názov je Suprémo Tribunal de la Santa Inquisicion je spojením trónu a oltáru. Suprema ako sa skrátene tribunál nazýval, bola už od svojho počiatku veľmi obávaná, pretože pred jej mocou nebol nikto chránení. A to nielen v Európe, ale aj v novo objavenej Amerike. Suprema sa vymykala priamemu vplyvu kurie rímskej a neskôr, v mnohých smeroch i z moci španielskych kráľov. Inkvizičné metódy neboli bez výhrad prímané ani španielskym duchovenstvom, ktoré bolo hneď po nových kresťanoch najviac ohrozované. Verejné upaľovania, španielsky „auto da fé“ sa stali odstrašujúcim historickým pojmom. No v tej dobe boli verejné upaľovanie obľúbeným a strašidelným divadlom, kam si ženy brávali najlepší spoločenský odev a vôbec neomdlievali. 3.2. Ximens a Torquemada alebo údel Židov a Maurov

V roku 1492 keď kráľovský manželia vynaložili značné množstvo peňazí na dobytie Granady, podľa svojich zvyklostí sa chceli obrátiť na židovské obyvateľstvo, aby im poskytlo 30 tisíc dukátov. Rozhnevaný Torqemada vraj predstúpil pred kráľa s krížom v ruke a vykríkol: „Judáš predal svojho pána za 30 strieborných, vaša Výsosť po druhý raz chcete za 30 tisíc predať Pána“. Tento výrok pomohol kráľovi spamätať sa. Uvedomil si, že ak vypovie z krajiny všetkých Židov, ktorí odmietnu prijať krst získa omnoho viac. Jedna časť židovského obyvateľstva volila cestu emigrácie. Za predaný dom získali napr. osla a za vinicu prestieradlo. Utekajúcich Židov na cestách prepadávali lupiči, aby im vzali ešte aj to čo sa im podarilo zo svojho majetku zachrániť. Iba hŕstke sa podarilo újsť. Usádzali sa v tolerantnejších častiach Európy, napríklad v Holandsku.
Časť zúbožených utečencov sa vracala domov, kde prímala krst. Ako „nový kresťania“ priamo podliehali inkvizičnému dohľadu a súdom. Sledovali ich tajný a verejný udavači. Torquemadovým nástupcom sa stal nemenej fanatický Diego Deza spolu so svojím pomocníkom inkvizítorom kordóbskym Lucerom. Obaja sa preslávili temnou inkvizičnou činnosťou. Dokonca sám Ferdinand Aragónsky bol nútený v úrade ich vymeniť. Dezovým nástupcom, v poradí tretím najvyšším inkvizítorom, sa stal Francisco Gonzales Ximens de Cisneros. Od smrti Ferdinanda v roku 1516 do roku 1517, keď sa krajina predávala dedičovi Karlovi Habsburskému, bol najmocnejším mužom Španielska. Mal veľké nadanie a značný politický talent, ktorý vložil do základov novodobého Španielska. Celý život zasvätil kresťanskej pokore a chudobe. Torquemada sa zaslúžil o zničenie pyrenejských Židov, Ximens vyprovokoval prvé nešťastné povstanie pyrenejských Maurov. Otec španielskeho kardinála patril len k nízkej kastílskej šľachte. Pri krste dostal meno Gonzales.

Rodina nebola zámožná, synovi však chcela zaistiť lepšiu budúcnosť, preto mu vybrali kňažstvo. Základné vzdelanie získal v neďalekej Alcate a neskôr študoval na univerzite v Salamanche. Skúšal životné šťastie na pápežskom dvore v Ríme. Neskôr si ho všimol Pedro Gonzalez de Mendoza, muž významný a schopný, ktorý bol menovaný kardinálom a arcibiskupom v Seville. Na svoje predchádzajúce miesto ustanovil práve Ximensa. Keď Ximens vstúpil do rádu františkánov – observantov prijal meno Francisco. Neskôr bol menovaný kráľovniným spovedníkom. Kráľovná ho za jeho služby odmenila vysokými svetskými a duchovnými hodnosťami. Ako 60 ročný sa stal Toledským arcibiskupom a arcibiskupský prepychový palác premenil na observantský kláštor. Chcel byť nielen dobrým kresťanom, ale i vzorným biskupom. Svoje ušetrené peniaze venoval na založenie druhej španielskej univerzity v Alcale.

Údel, ktorý postihol Židov čoskoro postihol aj, mohamedánov, ktorí zostali po páde Granady na území Španielska a obrátili sa na kresťanstvo iba navonok. Mauri sa stali etnicko-náboženskou menšinou v kresťanskom štáte. Preto sa Ximens snažil nájsť metódy, ktorými by Maurov prinútil, aby prijali kresťanstvo. Prvý granadský arcibiskup Fernando de Talavera, pokrstený Žid, začal s evanjelizáciou. Chcel použiť mierne spôsoby pretože mal skúsenosti s Maurami zo svojich misijných činností medzi nimi. Bránil sa nariadeniam Ximensa. Nepokoje však viedli k nekompromisnému riešeniu: krst alebo vyhnanstvo. Celé 16. storočie
je sériou povstaní moriskov ( pokrstený Mauri), na ktoré Suprema odpovedala inkvizičnými procesmi. 4. Rímska inkvizícia
Luteránska reformácia prenikajúca do severných oblastí Talianska i do stredných častí, si vynútila hľadať prostriedky ako prinavrátiť aspoň v Taliansku myslenie do pôvodných hraníc. Keď luteránstvo zasiahlo i také mestá ako bola Modena a Lucca, rozhodol sa pápež Pavol III. k vážnemu kroku. Bolo treba centrálne obnoviť pôsobenie inkvizície. V roku 1542 vydal pápež bulu Licet ab initio, v ktorej oznamoval ustanovenie inkvizície v Ríme ako centrálneho úradu pre všetky krajiny. Najvyššiu moc si nechal pápež a na pomoc vytvoril komisiu zloženú zo šiestich kardinálov. Oficiálny názov bol Sväté oficium. Moc ofícia sa mala vzťahovať na všetko duchovenstvo a laikov. Bula určovala i výšku trestov proti heretikom od väzenia až po smrť. Najskôr začal táto inštitúcia rozvíjať svoju činnosť hlavne v Taliansku. V Španielsku pôsobila jej sestra Suprema. 4.1. Giampietro Carafa

Tak sa volal syn, ktorý sa narodil roku 1476 v Neapoli v jednej šľachtickej rodine. Vychovávaný bol v Ríme u svojho strýka Oliviera Carafu, tu si osvojil základy gréčtiny a hebrejštiny. Vďaka svojmu strýkovi rýchlo postupoval po rebríčku cirkevnej hierarchie. Spájal v sebe prísny osobný asketizmus s humanistickými záujmami a viedol korešpondenciu s Erazmom. Ako napoleončan mal averziu proti Španielsku a ich nadvláde. Keď sa vrátil zo svojich funkcií v zahraničí do Ríma, pridal sa k Oratóriu božej lásky a usiloval sa odstrániť nešváry vo svojich diecézach. Pápež Hadrián si ho vybral pre spoluprácu na blížiacom sa reformnom programe. Vzdal sa biskupstva a spolu s Gaetanom di Thiene založili reholu teatínov, zasvätenú prísnej chudobe a usilujúcu sa napraviť neporiadky v cirkvi. Stal sa jej prvým predstaveným. Dovtedy bol bojovným vodcom reformnej strany a vzdal sa humanistickej snahy o zmierenie s luteránmi. Keď ho v roku 1555 proti vôli cisára Karola V. zvolili za pápeža, bol obdivovaným no obávaným mužom. Prijal meno Pavol IV. a vzdal sa neutrality svojich predchodcov. Bol veľkým nepriateľom Habsburgovcov. Spojil sa s Francúzskom a vypovedal vojnu nenávidenému Španielku. Pápežské vojská porazil vojvoda z Alby a pápež musel prijať našťastie veľkorysí mier. Sklamaný v politických ambíciách obrátil všetok svoj záujem k reforme cirkvi, ktorú chcel uskutočniť sám. Do čela rímskej inkvizície postavil Michala Ghislieriho ( neskorší Pius V.). Dal dokonca za herézu uväzniť nevinného kardinála Moroneho. Bol osobne neobľúbený a jeho vláda sa stala sklamaním.
Po jeho smrti naplno vybuchla nenávisť voči nemu a rozzúrený dav zničil palác inkvizície, oslobodil väzňov a jeho sochu na kapitole zhodil a potupil. 4.2. Tridentský koncil
Bol to Pavol III, na ktorého bedrá spadla povinnosť uskutočniť koncil ktorý požadoval aj sám cisár Ferdinad I, španielsky kráľ Karol V a Francúzi. V roku 1560 vydal Pius IV. bulu, ktorou zvolával všetko kresťanstvo do Tridentu. Koncil nemal byť ovplyvnený požiadavkami žiadneho zo svetských panovníkov a nemal byť z ich vôle zvolaný. Trident mal výhodnú polohu umožňujúcu takmer rovnomernú cestu všetkým legátom, a naviac bol dostatočne vzdialený od Ríma. Pápež sám koncil neviedol, aby dal čo najviac najavo, že ani svoju prítomnosťou nechce koncil ovplyvniť.

Riadením poveril piatich kardinálov. Dva roky trvali jednania koncilu. Jeho stabilitu neudržiavali kardináli - legáti, ale pápež a kúria zo vzdialeného Ríma. Cisár Ferdinand tu mal troch zástupcov: bol to barón Žigmund Thun, arcibiskup pražský a biskupa Peťkostolecký. Markíz Pescara zastupoval Španielskeho kráľa. Ďalej tu boli zástupcovia kráľa francúzskeho, Portugalska, Poľska, Benátok, Florencie a katolíckych Švajčiarskych kantónov. Od začiatku dostal koncil od pápeža zvláštnu ochranu a imunitu, verejne bola zaručená sloboda prejavu. Ferdinand I. predložil prostredníctvom svojich orátorov kardinálom svoju Reforationslibell. Dielo, ktoré sa skladalo zo štyroch častí, v ktorých požadoval predovšetkým nápravu cirkvi, prímanie pod obojím a povolenie kňazského manželstva. Tretia časť hľadala spôsob, ako by mala byť reforma prevedená. V štvrtej časti pojednával o tom, že cirkvi by mala zostať len starosť o dušu. Reforma vzbudila veľké pobúrenie, čo príchod Francúzov skomplikoval ešte viac, pretože ich požiadavky sa v mnoho zhodovali s Ferdinadovými. Pius menoval predsedom koncilu kardinála Moroneho, od ktorého chcel, aby vyviedol jednania zo slepej uličky. A kardinál to dokázal.

V roku 1563 predložil 41 bodov novej reformy, ktorá bola celkom iná ako dovtedajšie predstavy. Návrh smeroval predovšetkým k vnútornej obnove cirkvi, venoval sa postaveniu svetského, rádového kňažstva a pravidelnej vizitácii diecéz. Reforma bola rozšírená o ustanovenie diecéz pri uzavretí manželstva. Nakoniec bola Moroneho reforma doplnená a prijatá. Tridentium tak vytvorilo novodobú cirkev rímsku. Pius sa usiloval, aby koncil uznali v katolíckych krajinách. Vydal bulu Dominici gregis, koncilový index zakázaných kníh.
Koncil ponechal otázku prímania pod obojakým spôsobom na pápeža, ten povolil kalich pri prímaní biskupov laikom Nemecka, Rakúska, Maďarska a inde v snahe udusiť protestantizmus, odložil však problém ženatých kňazov. V roku 1564 nariadil biskupom, opátom, aby podpísali nové „vyznanie tridentskej viery“. 4.3. Svätý inkvizítor

Po smrti pápeža Pia IV. sa najvyššej pocti dočkal kardinál a inkvizítor Michele Ghislieri, ktorý ako pápež prijal meno Pius V. Mnohí považovali túto voľbu za krátkodobé riešenie. Bolo známe, že je od roku 1564 chorý a predpovedala sa jeho blízku smrť. Avšak Pius V. pripravil prekvapenie, vzápätí po zvolení jeho ľadvinová choroba skončila. Sto rokov po jeho smrti bol vyhlásený za svätého.

Antonio, malý pastierik bol jedným z mnohých synov chudobného roľníka Ghisleriho v dedine Bosco. Dominikáni hľadajúci bystrých a oddaných chlapcov pre svoje kláštory zavítali aj sem, narazili tu na Antonia, ktorý sa im zapáčil. V kláštore sa rozhodli, že mu umožnia vyššie vzdelanie. Bol prijatý do rádu kde prijal meno Michele a priezvisko podľa svojho rodiska de Bosco. Študoval v Bologni a Janove. Neskôr pôsobil v kláštore v Pavii, kde pôsobil ako učiteľ filozofie a teológie. V roku 1542 bol menovaný zástupcom inkvizítora v Pavii. Ghislieri putoval vždy pešo a svoje veci si zásadne nosil sám. Stal sa samostatným inkvizítorom pre diecézu Como. Diecéza ležala na hraniciach, ktorými prechádzali cesty zo švajčiarskych kantónov a zasahovala aj do východnej časti Švajčiarska. Po týchto cestách sem prichádzali šíritelia reformácie, predovšetkým myšlienok Kalvínových. Začal kontrolovať farnosti na území diecézy, aby zistil či sú duchovný verný svojej cirkvi. Jeho zanietenia si všimol kardinál Carafa a na jeho doporučenie bol vymenovaný za generálneho komisára rímskej inkvizície. Keď sa stal Carafa Pavlom IV. vymenoval svojho chránenca za biskupa v Nepti a Sutri, kardinála a napokon bol vymenovaný za generálneho inkvizítora. Jeho zanietenosť, asketizmus a evanjelická chudoba dávali tušiť, že bude pápežom, po ktorom sa

v tých časoch už dlho volalo. Ako pápež sa usiloval udusiť rúhačstvo, znesvätenie sviatkov a nemorálnosť rímskej verejnosti. Niektoré reholy, ktoré sa zvrhli ako napríklad humilitáni zrušil. Vo svojom zanietení vykoreniť herézu sa Pius opieral zväčša o inkvizíciu. Postavil pre ňu nový palác, vypracoval jej smernice a osobne sa zúčastňoval na jej zasadaniach. Za jeho vlády bolo obvinených a odsúdených množstvo osôb, často vzdelaný a slávny ľudia, vďaka
čomu nebolo v Taliansku ani stopy po protestantizme. V marci 1571 ustanovil kongregáciu indexu zakázaných kníh, vďaka čomu stovky tlačiarov utiekli do Nemecka a Švajčiarska.
Bol to veľký pápež a plody jeho práce sa dali zbierať celé desaťročia. 5. V rukách inkvizície

5.1. Giordano Bruno
Je paradoxom dejín kacírstva, že mnohí zo slávnych heretikov boli vychovávaný v najelitnejších cirkevných inštitúciách. Takýto bol aj prípad Giordana Bruna.
V roku 1563 vstúpil mladý Filip do neapolského kláštora dominikánov, kde sa zaoberal štúdiom logiky a dialektiky. Tu prijal meno Jordán teda Giordano. Zaujímala ho predovšetkým stredoveká filozofia a scholastici, hlavne Tomáš Akvinský. Vlastný kláštorný život mu priniesol sklamanie. Vyštudoval teológiu a v roku 1572 sa stal kňazom. V roku 1575 na seba upozornil nesprávnymi názormi a o rok neskôr bol obžalovaný z mylných názorov v 130 bodoch. Rozhodol sa preto opustiť kláštor a začal viesť život štvanca a potulného filozofa. Istý čas bol usadený v Janove, potom nasledovali Benátky, Ženeva. Vo Francúzsku sa pomerne dlho zdržal, pretože ako človek učený tu bol uznávaný. Avšak po vypuknutí občianskej vojny, kedy sa posilnilo postavenie katolíckej ligy, rozhodol sa odísť do Anglicka. Všade horlivo propagoval Koperníkove učenie, s ktorým sa zoznámil už v Taliansku.

V Anglicku istý čas pôsobil, ale vadilo mu podnebie a „zvláštna“ reč, ktorú sa nikdy nenaučil, odcestoval preto do Paríža. Potom sa zdržiaval v Nemecku, zavítal aj do Čiech a chcel sa usadiť vo Frankfurte nad Mohanom. Mestská rada sa neodvážila povoliť trvalí pobyt v meste tak známemu kacírovi ( bol za kacíra vyhlásený aj luteránmi aj kalvinistami), ale východisko sa potom predsa len našlo. Vo Frankfurte nebol nijak prenasledovaný a predsa sa rozhodol dobrovoľne odísť pôsobiť do Benátok. Benátky mali zvláštne postavenie nielen medzi talianskymi štátmi, ale tiež vo vzťahu k cirkvi a pápežovi. Preto si asi Bruno myslel, že pobytom na území patricijskej republiky nič neriskuje. Benátska inkvizícia nebola tým, čo obvykle pod týmto pojmom rozumieme. Predovšetkým nepodliehala cirkvi ale štátu. Jej hlavnou úlohou bolo bdieť nad bezpečnosťou režimu a iba v súvislosti s tým sledovať previnenia náboženského charakteru, ak rušili dobré mravy, ohrozovali morálku, a teda aj stabilitu spoločnosti. Tu dával lekcie mladému Giovanimu Mocenigovi, ktorý ho ubytoval priamo vo svojom paláci. V roku 1592 mu oznámil, že sa chystá vrátiť do Frankfurtu, aby tam redigoval svoje knihy. Mocenigo nesúhlasil a podal na svojho učiteľa udanie u benátskej inkvizície. Giovani Mocenigo prepadol záchvatom zúrivosti, keď sa dozvedel, že sa jeho učiteľ chystá odísť.
Podozrieval ho, že ho ešte nenaučil všetko čo vie a utajil mu tajomstvo čiernej mágie. Mocenigovci patrili k mocným patricijským rodom a udanie takéhoto šľachtica, nebolo možne hodiť pod stôl ako výplod osobnej pomsty. Vyšetrovanie G. Bruna malo v Benátkach od začiatku politické pozadie. Pri výsluchoch sľúbil, že svoj život, ak mu bude darovaný zmení, aby príkladným životom vyvážil pohoršenie, ktoré spôsobil. Toto vyslovil pod hrozbou, lebo sa bál, že ak začne tribunál skúmať celú jeho minulosť, a nie len súbor Mocenigových obvinení bude stratený. Rím žiadal aby mu bol Bruno vydaný. Nebolo zvykom aby Benátky vydali do Ríma muža, ktorý bol súdení pre kacírstvo. Senát a Dóža žiadosť Ríma odmietli. Situácia sa však zmenila keď sa do všetkého vložil sám pápež Klement III. Medzi Benátkami a Rímom platila nepísaná dohoda vydávať utekajúcich mníchov.

Giordano takýmto utečencom bol a preto bol napokon Rímu vydaný. Sväté ofícium začalo skúmať všetky spisy a knihy, ktoré G. Bruno vydal. Vlastný súd sa začal až po šiestich rokoch príprav. Bol predvolaný a bolo mu oznámené, že jeho názory boli uznané za kacírske a odporujúce katolíckej cirkvi. Bruno však odmietol odvolať svoje názory a vrátiť sa do lona cirkvi. Nakoniec rozhodol sám pápež Klement VIII., vinník má byť odsúdený. G. Bruno bol stále nezlomný a pri čítaní rozsudku vyhlásil: „Vynášate svoj rozsudok nado mnou s väčším strachom, ako ja ho počúvam“. Ani pred smrťou neprejavil záujem a ochotu zmieriť sa s cirkvou. Aj keď bol posledné desaťročie izolovaný od sveta nebol zabudnutý. Mnohí sa i po jeho smrti k nemu vracali a hľadali v jeho prácach inšpiráciu. 5.2. Galileo Galilei
Dialóg o dvoch najväčších systémoch sveta: ptolemájovskom a koperníkovskom, autorom tohto spisu je matematik Galileo Galilei. Schválenie rukopisu do tlače vykonal rímsky pápežský cenzor Riccardi.

O tri mesiace neskôr dostali kníhkupci zákaz ďalšieho predaja spisu. Spis bol predaný inkvizícií a vzápätí bol Galileo, 70 ročný starec, predvolaný. Mohol utiecť, ale on sa rozhodol bez váhania cestovať do Ríma. Bol obvinení z opakovanej herézy a
len odvolanie ho mohlo zachrániť pred smrťou a tak sa aj stalo. Galileo bol na rozdiel od Bruna oddaným synom cirkvi, veriacim katolíkom, ktorý bol

oddaný pápežskej autorite. Keď sa na základe vlastných výpočtov presvedčil o pravdivosti heliocentrického systému, rozhodol sa presvedčiť cirkev o tom, ako užitočné by bolo, keby cirkev uznala nové poznatky a uviedla ich v súlade s pravdou Biblie.
Preto v roku 1611 navštívil kardinála Bellarmina a snažil sa mu nový systém vysvetliť, čo však bolo zbytočné. V roku 1614 vystúpil vo Florencii istý Tommasi Caccini, dominikán, vo svojich kázňach proti Koperníkovmu systému. Podľa jeho názoru pochádzalo od matematikov všetko kacírske zlo. Galileo poslal protest do Ríma. Sväté oficium rozhodlo, že o celej záležitosti má byť zhromaždený dôkazový materiál. Kardinál Barberini, neskorší pápež Urban VIII, si Galilea veľmi vážil. Preto mu odkázal, aby sa radšej obmedzil na fyzikálne výskumy a aby o Koperníkovom učení uvažoval iba ako o hypotéze. Galileo sa však vybral do Ríma, aby učenie hájil ako vedecký poznatok. Dosiahol však opak. Oficium považovalo predstavu o Slnku ako o strede sveta za absurdnú a kacírsku. Koperníkovo učenie bol zaradené do indexu zakázaných kníh.

Galileo prijal napomenutie Pavla V. na dôsledky, aké by mohla mať jeho neposlušnosť. Keď bol za pápeža zvolený kardinál Barberini, ktorý mu bol vždy priateľský naklonený, Galileo sa znovu vybral do Ríma presviedčať o svojej pravde. Pápež ho teda vyzval, aby napísal rozbor argumentov pre a proti. Spis mal formu rozhovoru troch mužov. Jeden bol odporca Koperníkového systému, druhy zástanca systému ptolemájovského a tretí heliocentrického systému. Sám autor tu nevystupoval. Spis dostal názov Dialóg o dvoch najväčších systémoch. Sväté oficium začalo pátrať vo svojich spisoch a našli záznam z roku 1616, podľa ktorého sa zakazovalo Galileimu zaoberať sa heretickými názormi Koperníkovými. Moderné bádanie však dokázalo, že to bol podvrh, spis nepochádzal z roku 1616, ale bol doplnený v roku 1632. Intrigy sa sústredili na to aby sa pápež Urban VIII., postavil proti svojmu obľúbencovi a pritom si zachoval tvár. Pápež sa chtiac nechtiac dostal do úlohy oklamaného a trestajúceho pontifika.

Galileiho proces bol neobvykle rýchli. Sväté oficium prihliadlo k jeho úprimnému odvolaniu všetkého za čo bojoval a Galileo nedostal najvyšší trest. Bol odsúdený k časovo neobmedzenému väzeniu. Zbytok svojho života potom strávil vo svojej vile v mestečku Arcetri a po oslepnutí vo Florencii, avšak pod dohľadom inkvizície. Po smrti nemohol byť pochovaný v rodinnej hrobke, ale bol uložený do vedľajšej kaplnky. A až tridsať rokov po smrti mohol byť na jeho hrobe vytesaný nápis s jeho menom. 6. Inkvizičné súdy

V 10. a 11. storočí existovala iba žalovania procedúra. To znamená, že proces s heretikom sa začal iba vtedy ak existovala žaloba. V 11. a 12. storočí keď sa rozšírili katari a valdénski, zamýšľalo sa prejsť k systému, ktorý by bol viac účinný.
Biskup na príkaz Lucia III. boli povinný navštíviť farnosti. Tam mali za úlohu vyhľadávanie vinníkov a potom ich zmierenie s cirkvou. Dialo sa to prostredníctvom očistenia, alebo ich potrestania. Keďže biskupi neboli schopní vykonávať vyhľadávanie a trestanie heretikov, Gregor IX. založil tribunáli, ktorým predsedali stáli inkvizítori. Za inkvizítorov vybral bratov františkánov a dominikánov, ktorých na túto činnosť vybrali ich predstavený. V tejto dobe nechýbali ani násilnosti a zneužitia moci, dovtedy pokiaľ pokiaľ sa neurčili presné procedurálne pravidlá.

V roku 1252 Inocent IV. bulou Ad extripanda, schválil používanie mučenia, ktoré už bolo používané v cirkevných tribunáloch, ale ustanovil , že by nemalo byť vedené do takej mieri aby zanechalo následky alebo ohrozovalo život mučeného. Mučidlá patrili k bežným rekvizitám stredovekého súdnictva. Inkvizícia ich prijal a urobila z nich súčasť svojich vyšetrovaní. V 16. storočí platilo pravidlo, že nikto nemá byť mučený opakovane. Inkvizičná tortúra nebola v tomto období tak krutá ako svetská. Pri mučení nemali byť kladené žiadne otázky, na ktoré sa dalo odpovedať len áno či nie. Predpokladalo sa, že mučený bude v istom stupni utrpenia ochotný prikývnuť na čokoľvek. Inkvizítor mal v priebehu celého mučenia nabádať mučeného k tomu, aby povedal pravdu.

Častokrát sa stávalo, že vinník prosil inkvizítora, aby mu predsa povedal k čomu sa má priznať. Najbežnejšou technikou používanou v Španielsku a Taliansku bola tzv. garucha. Vypočúvanému zviazali ruky v zápästí za chrbtom. Za zápästie potom ťahali cez kladku telo hore. Niekedy zavesili na nohy závažie alebo trhali povrazom aby bolo mučenie bolestivejšie. Byť väzňom inkvizície znamenalo byť uväznení od zatknutia do vynesenia rozsudku. Vinníci mali byť držaní v samoväzba a akýkoľvek styk s vnútorným svetom okrem inkvizičného dohľadu bol vylúčený. No v skutočnosti je známe, že v cele bývalo spolu aj viac väzňov, čo súviselo s nedostatkom priestorov. Izolácia väzňov v španielskych väzeniach bola dôkladnejšia ako v talianskych. 7. Záver

Vo svojej práci o stredovekej inkvizícii, som sa snažila ukázať a osvetliť túto problematiku na základe osudov niektorých ľudí. Nepojednávam tu iba o obetiach inkvizície ako bol napríklad Giordano Bruno, ale aj o známych inkvizítoroch ako napríklad Inocent III.

Chcela som poukázať nato, že inkvizične procesy, neboli vždy len o kacírstve, ktoré prenasledovala cirkev, ale aj o majetkoch, ktorý chceli svetský panovníci získať a ako zámienku na to využili práve inkvizíciu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk