Náboženstvo starovekého Egypta

Ako málokde bolo v starovekom Egypte náboženstvo prepojené s kultúrou tejto v svojej dobe vysokorozvinutej spoločnosti ktorá sa sformovala v životodarnej delte Nílu v dobe, keď sme mali v Európe ešte dobu kamennú. Pochopiť túto kultúru bez preskúmania ich náboženstva by bolo takmer nemožné. Vyvíjalo sa takmer úplne izolovane a za 3000 rokov jeho existencie je známych približne 2500 bohov. Počiatok náboženstva by sme teda mohli datovať zhruba do polovice 4. tisícročia pred našim letopočtom, keď sa pri Níle začali usádzať kmene ktoré ale už mali vlastných bohov (spravidla to boli zvieratá a rastliny). Pri spájaní kmeňov niektorí bohovia posilňovali pozíciu, iní ju strácali až upadli do zabudnutia. Postupným zhlukovaním sa vytvorili 2 ríše – Horný Egypt a Dolný Egypt. Bohovia si v tejto fáze vývoja ešte boli rovní, neexistoval medzi nimi hierarchický systém, aj keď sa v tej ktorej oblasti stával niektorý boh dominantným. Bohužiaľ naše informácia z tejto rannej doby sú značne redukované a nejasné, pretože jediným priamym zachovaným svedectvom sú hieroglyfy, ktoré ale boli pri zmenách dynastií ale aj jednotlivých panovníkov ničené alebo prepisované.

Po zjednotení Egypta sa začali objavovať bohovia s celoegyptským pôsobením napr.: boh Hor, syn Usirisa (okrem iného boh Nílu a podsvetia), boh nebeský, sokolí (často bol zobrazovaný ako ľudské telo s hlavou sokola alebo priamo ako sokol), jeho oči mali stelesňovať Slnko a Mesiac a bol stotožňovaný s osobou žijúceho panovníka. Jeho postavenie sa však s behom času zmenilo stratil svoje vedúce postavenie, ktoré si predtým vydobyl v súboji s vrahom a bratom svojho otca, bohom púšte, búrky a mora Sutechom.

Avšak podľa iných prameňov bol stvoriteľom sveta aj všetkých ostatných bohov, ľudí a zvierat Ptah, ktorého však ako celoegyptsky vládnuceho uznávali predovšetkým jeho mnísi a oprávnenosť jeho nadvlády zdôrazňovali tým, že bol hlavným bohom zjednoteného hlavného mesta Egypta (Mennefer). Zobrazovali ho ako muža s vyholenou hlavou alebo v tesnej kapucni. Bol považovaný za vynálezcu a ochrancu remesla a umenia. Postupne splynula jeho osoba s bohmi Re a Amon, ktorí mali v niektorých častiach ríše podobné postavenie ako on hlavne v hlavnom meste.
Tak sme sa dostali k pomerne známemu svetustvoriteľoví a zároveň jednému z prvých slnečných bohov – k bohovi Re. Bol kozmickým božstvom a bol stotožňovaní so Slnkom (Slnko tvorilo jeho telo), bol považovaný za najvyššiu spravodlivosť.

Egyptskí králi boli jeho synmi a podľa mytológie mohol na seba vziať akúkoľvek podobu, taktiež bol zobrazovaní v rôznych podobách (sokol, skarabeus, guľa, kocúr, šakal, lev atď.). Vďaka svojej univerzálnosti sa jeho kult udržal pomerne dlho.
Ďalším, avšak len lokálnym bohom, ktorý bol uznávaný ako prvý až v období strednej ríše bol Amon(aj keď dávno predtým boli uznávaní iní bohovia), boh mesta Théby (Veset), ktorého kňazi si získali podporu kráľa ktorí im pomohol dostať sa k moci. Potom nasledovala krátka, pre Egypt netypická doba monoteizmu, keď bol počas vlády kráľa Achnatona (vlastným menom Amenhotep III) v období Novej ríše za jediného boha vyhlásený Aton – životodarné Slnko a majetky mníchov uznávajúcich Amona boli skonfiškované. Monoteizmus netrval dlho, pretože po smrti Achnatona (pravdepodobne násilnej) bol tento vyhlásený za kacíra a Vesetský mnísi sa vrátili späť k moci. Amonova sláva nakoniec upadla so slávou Vesetu.
Posledným najvyšším bohom bol Serapis, ktorý vznikol z vôle Ptolemaia I aby spojil egyptské a grécke záujmy a aj preto býva označovaný ako helenistický boh. Bol bohom pre všetko ale najčastejšie bol uznávaný ako boh Slnka a podsvetia, ale aj ako boh plodivej sily, liečenia a veštenia. Bol zobrazovaný ako fúzatý muž s egyptskou korunou Atef na hlave. Jeho kult pretrval v rôznych podobách až do 5. storočia nášho letopočtu. Mytológia

Plavba Rea: Slnko bolo uctievané v troch podobách. Ráno ako Skarabeus Cheprer, naobed ako Re v zenite a pri západe ako starec Atum. V noci podnikal nebezpečnú cestu v temnote cez kráľovstvo mŕtvych. Plavba je rozdelená do 12 etáp (koľko má noc hodín). Niet vzkriesenia bez smrti, táto plavba znázorňuje celý životný ja posmrtný priebeh až po znovuzrodenie.

Usirov cyklus: Boh spájaný s prechodom k obrábaniu pôdy múdro vládol spolu so svojou manželkou, pomáhali ľuďom, učili ich spracovávať potraviny aj technikám každodenného života ako piecť chlieb a tkať(jesť a odieť). Chcel však rozšíriť civilizáciu aj za hranice Egypta a tak prenechal vládu manželke Eset. Mladší brat Sutech zosnoval sprisahanie, podarilo sa mu Usira nalákať do Sarkofágu a hodiť do Nílu. Jeho manželka ho našla až v Babylose vo Fenícii. Kráľ jej sargofág daroval a ona sa pokúšala Usira oživiť, Sutech mŕtvolu rozsekal na 14 častí, Eset nenašla všetky, zostal neplodným aj keď jej ho ostatní bohovia pomohli čarami oživiť a tak viac nesmel byť panovníkom pozemského sveta, stal sa bohom druhého sveta, ktorý odvtedy nie je temný a smutný, ale žiarivý ako jeho panovník(žeby počiatok raja?).
Posvätný skarabeus: Egypťania ako jediný národ zaradili medzi svojich bohov chrobáka.

Bol symbolom kozmu a ochrankyne delty Nílu bohyne Neit. Chrobák, ktorý ťahá po nebeskom obzore Slnko, egyptsky Cheprer, bol aj symbolom transformácie (cheper – transformovať, stať sa), čo značilo božskú vlastnosť meniť podoby. Dôkazom o jeho význame je množstvo vyobrazení, stal sa námetom na výzdobu mnohých šperkov a mŕtvym sa kládli na hruď, možno aj preto aby sa mohli ľahšie transformovať. Na amuletoch boli z druhej strany vyryté prosby napr. za posvätný život. To svedčí o veľkom náboženskom význame tohto posvätného zvieraťa.

Posvätný býk: Hapi – bol uctievaný v prvom skutočnom zjednotenom hlavnom meste, v Mennefere. Bol to mocný boh poľnohospodárstva, sily a plodnosti. Neskôr býva zobrazený aj s kotúčom Slnka medzi rohami. Vývoj so slnečnou mytológiou ho mal povýšiť na boha. Posvätné zviera, starostlivo vyberané mníchmi na základe zvláštnych znamení, najmä škvŕn, bolo zavedené do svojej svätyne, žilo asi 14 rokov a bolo oň náležite starané, po smrti bolo jeho telo mumifikované. Ako pravý boh bolo uctievané počas života i po smrti.