Od svetovej vojny k studenej vojne:
Vývoj k studenej vojne sa vlastne začal už počas druhej svetovej vojny formovaním vzťahov medzi Spojencami. Na jednej strane tu bol postoj Stalina, ktorý obvykle vystupoval z postoja územnej expanzie ZSSR, na strane druhej určité rozpaky (a to predovšetkým u Churchilla), ktorými bola sprevádzaná zmena postoja západných kapitalistických mocností (Veľká Británia, USA) od odporu a konfrontácie voči komunizmu k spolupráci s týmto komunistickým štátom – jednoducho museli pochopiť, že bez Stalina vojnu nevyhrajú. Od tohto modelu sa odlišoval F. D. Roosevelt, ktorý sa viac snažil začleniť ZSSR medzi Spojencov. Teda ani v tábore západných spojencov nebol jednotný názor na spoluprácu so ZSSR. Ďalej tu bol aj akýsi „súboj ideológií“, komunizmus verzus kapitalizmus. Tieto vzťahy vyvrcholili na konferencii v Jalte, kde sa rozhodovalo o rozdelení sfér vplyvu po druhej svetovej vojne. Existuje všeobecná zhoda v tom, že už tu sa de facto začala studená vojna tým, že mocnosti začali súperiť o to, ktorá z nich po vojne nastolí na ktorom území svoj systém. Výsledky tohto konfliktu sa ukázali zanedlho po vojne: zatiaľ čo Stalin pevne držal vo svojich rukách krajiny strednej a východnej Európy, čím okolo svojich hraníc vytvoril akési nárazníkové pásmo proti vplyvu zo západu, USA si pripútali krajiny západnej Európy Trumanovou doktrínou a Marshallovým plánom. Tým sa de facto vytvorili dva bloky, ktoré mali medzi sebou súperiť počas nasledujúcich 44 rokov.
Berlín – história rozdeleného mesta:
História Berlína po druhej svetovej vojne do značnej miery symbolizovala aj osud celej Európy. Berlínsky múr sa stal symbolom Európy rozdelenej na dva tábory, medzi ktorými neexistovala takmer žiadna komunikácia. Napriek tomu, že celé Nemecko a Berlín boli oficiálne považované za jeden celok pod správou štyroch mocností (Postupimská dohoda), nebolo tomu tak, v každej zóne sa prejavovala tendencia uplatňovať politiku a záujmy toho štátu, pod ktorého správou bola určitá časť nemeckého územia. Najzreteľnejšie sa táto diferencia prejavila v rozdieloch medzi západnými mocnosťami a ZSSR. Zatiaľ čo Západ presadzoval politiku čo najrýchlejšieho obnovenia zničeného hospodárstva a krajiny, ZSSR uplatňoval voči Nemecku svoje nároky na vojnové reparácie, keďže sám utrpel vo vojne značné škody a straty na životoch.
Práve otázka reparácií, ktorá sa v tomto prípade riešila formou odsunu strojov, zariadení, ba i celých fabrík do ZSSR, sa stala bodom svárov. Keď USA ako prvé odmietli naďalej posielať stroje do ZSSR, bol tento akt zo strany ZSSR označený za porušenie Postupimskej dohody. V roku 1947 USA a Veľká Británia administratívne spojili svoje zóny, vtedy však už všetkým bolo jasné, že jednota pri okupácii Nemecka Spojeneckou radou, ktorá koordinovala jednotlivé kroky na okupovanom území, nebude dosiahnuteľná. Po Londýnskej konferencii na jar 1948 rozšírili spojenci Marshallov plán aj na Nemecko a zaviedli vo svojich zónach novú menu. Ako odveta ZSSR mala slúžiť blokáda Berlína. Práve tento krok výrazne prispel k užšej spolupráci USA, Veľkej Británie a Francúzska pri správe svojich okupačných zón. Nádeje na opätovné zjednotenie Nemecka sa rozplynuli a v priebehu roka 1949 vznikli dva nemecké štáty. Rozdiel medzi nimi bol badateľný najmä v hospodárskej oblasti. Zatiaľ čo do Spolkovej republiky Nemecko prúdili neustále dotácie a investície zo západných krajín (čo viedlo zanedlho k tzv. hospodárskemu zázraku), vývoj v Nemeckej demokratickej republike bol opačný. Viac ako jedna tretina príjmov z priemyselnej výroby smerovala na reparácie pre ZSSR. Na protest proti doslova katastrofálnej situácii vypukla 17. júna 1955 vzbura robotníkov vo východnom Berlíne. To odhalilo slabiny systému presadzovaného Sovietskym zväzom. Ešte alarmujúcejším signálom bol masový odchod obyvateľov z NDR do SRN. Berlín bol ozajstným obrazom vývoja situácie, keďže ľudia tu prechádzali doslova z jednej krajiny do druhej. 13. augusta 1961 orgány NDR postavili prekážky okolo celého západného Berlína. Napriek takémuto vývoju uzrela svetlo sveta v sedemdesiatych rokoch nová „východná politika“ Williho Brandta. V praxi sa to prejavilo uzavretím Moskovskej dohody z roku 1970 o uznaní nemeniteľnosti povojnových hraníc Nemecka, či v decembri 1972 uzavretím Základnej zmluvy medzi NDR a SRN. Zmeny však nastali aj vo vnútri a prejavili sa aj v životoch radových ľudí (napr. povolením vstupu občanov západného Berlína do NDR a pod.). Celkovo tak došlo k určitému otepleniu vzťahov a dá sa povedať, že už vtedy sa začal proces samotného rozpadu východonemeckého štátu a zbúrania múru v Berlíne. Dá sa povedať, že napriek rozdeleniu a dovtedajšej zdanlivo beznádejnej situácii vo vzťahoch medzi Východom a Západom v medzinárodnej politike sa Nemci nikdy nezmierili s rozdelením Nemecka. Začiatok uplatňovania Brandtovej „východnej politiky“ aj časovo spadá do obdobia celosvetového uvoľňovania napätia (prezidentúra Nixona a Brežneva).
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Studená vojna
Dátum pridania: | 08.10.2004 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | Matrix | ||
Jazyk: | Počet slov: | 2 017 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 7.9 |
Priemerná známka: | 2.94 | Rýchle čítanie: | 13m 10s |
Pomalé čítanie: | 19m 45s |
Podobné referáty
Studená vojna | SOŠ | 2.9717 | 1296 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9854 | 1056 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9552 | 923 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9579 | 4404 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9750 | 1693 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9671 | 22569 slov | |
Studená vojna | GYM | 2.9665 | 817 slov | |
Studená vojna | ZŠ | 3.0071 | 2693 slov | |
Studená vojna | INÉ | 2.9839 | 3248 slov | |
Studená vojna | GYM | 2.9691 | 2048 slov |