V tieni bomby
Jadrová hrozba bola tým prvkom studenej vojny, ktorý bol pre ňu doslova príznačný. Dá sa povedať, že podstatným spôsobom ovplyvnila dejiny sveta v druhej polovici 20. storočia. V januári 1950 sa skončil jadrový monopol USA, keď ZSSR zostrojil svoju prvú atómovú bombu. Od tohto momentu sa začali preteky v zbrojení, aké nemali obdobu v dovtedajších dejinách ľudstva. Vyvíjali sa stále nové druhy zbraní, ale išlo predovšetkým o preteky v kvantite. Cieľom bolo predčiť protivníka v počte a účinnosti vlastnej výzbroje. Tento fenomén často určoval politický vývoj predovšetkým v USA a v ZSSR. Po kórejskej vojne vznikla Eisenhowerova politika „nového štýlu“. USA si uvedomili, že v počte konvenčnej výzbroje sa Sovietskemu zväzu nemôžu rovnať, preto zvolili lacnejší prístup: prostriedky na zbrojenie sa vydávali šetrnejšie a preferovali sa jadrové zbrane, tu mali USA pred ZSSR aj vďaka časovému náskoku výraznú prevahu pred ZSSR. Zrodila sa politika zastrašovania – hrozba protivníkovi vlastným zbrojným potenciálom. Vznikla určitá „rovnováha teroru“. Počas Kennedyho administratúry vystriedala nový štýl „pružná odveta“, čo opäť znamenalo vzrast konvenčnej výzbroje USA, tak aby mohli účinnejšie zasahovať aj do lokálnych konfliktov kdekoľvek na svete, nielen sa uspokojiť s pripravenosťou na globálnu konfrontáciu so Sovietskym zväzom. Zároveň však vznikla tzv. koncepcia MAD (mutual assured destruction, čiže „zaručené vzájomné zničenie“), keď nikto nemohol predpokladať, aké následky ponesie aj ten štát, ktorý zaútočí ako prvý, v prípade odvety protivníka. Vrcholom v technologickej vyspelosti bola Strategická obranná iniciatíva prezidenta Reagana.
„Klasikou“ v zbrojnej konfrontácii je už dnes Kubánska raketová kríza, kedy Sovietsky zväz umiestnil rakety stredného doletu na Kubu. Odvetou USA bola námorná blokáda Kuby a požiadavka okamžitého stiahnutia rakiet z Kuby. ZSSR odpovedal požiadavkou na stiahnutie rakiet z Turecka a záruku, že USA nenapadnú Kubu. USA pristali na sovietske podmienky riešenia a ZSSR stiahol rakety. V každom prípade to však bola porážka ZSSR a Chruščov dosiahol presný opak toho, čo zamýšľal: namiesto upevnenia pozície ZSSR museli Sovieti znášať označenie „provokatérov“. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že v tých dňoch sa svet nachádzal na okraji priepasti. K reálnej jadrovej konfrontácii bolo naozaj blízko. To bol však do určitej miery aj určitý pozitívny prvok tejto krízy: obe mocnosti si uvedomili nebezpečenstvo možných následkov vzájomnej konfrontácie, čo viedlo k zavedeniu tzv. horúcej linky medzi Moskvou a Washingtonom, čoskoro sa dosiahla Dohoda o čiastočnom zákaze skúšok jadrových zbraní. Napriek tomu, Sovietsky zväz aj naďalej posilňoval svoj jadrový arzenál, poučený z Kubánskej krízy, kedy musel ustúpiť pred väčším potenciálom USA.
Riadené hospodárstvo sa nechcelo podriadiť
Po druhej svetovej vojne Sovietsky zväz sa stal svetovou veľmocou a obdivuhodne rýchlo obnovil svoje zničené hospodárstvo. Päťdesiate roky boli v ZSSR poznačené rýchlou a mohutnou industrializáciou. Ani západoeurópske krajiny však nepostupovali pomalšie, hlavne vďaka pomoci z USA. Po rýchlom nástupe začal ZSSR pomaly zaostávať, aj keď ekonomické ukazovatele mal takmer porovnateľné, a v niektorých prípadoch aj lepšie ako Západ. Po dosiahnutí istého stupňa komplexnosti a veľkosti ekonomiky, prestal plánovací direktívny systém v centrálne riadenej ekonomike efektívne fungovať. Dôsledkom bolo nedostatkové hospodárstvo. K nemu výraznou mierou prispel aj vojensko – priemyselný komplex, ktorý bol hlavne v ZSSR doslova gigantický. Aj vďaka tomu bol ZSSR po dlhé roky odkázaný na dovoz obilia z USA. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, ktorá mala východoeurópske ekonomiky izolovať od odberateľov v kapitalistickom svete, zlyhala. Hlavnou príčinou kolapsu bola neochota urobiť zmeny. Týmto spôsobom sa aj ekonomika stala akýmsi motorom pádu všetkých socialistických režimov v Európe, vrátane ZSSR, kde bol úpadok evidentný. Skúška sily – Vietnam a Afganistan
Vojny vo Vietname a v Afganistane si sú v mnohých ohľadoch podobné. V oboch prípadoch znamenali pre superveľmoci zaťažkávaciu skúšku.
Prvým impulzom pre americkú vojenskú pomoc juhovietnamskému režimu bola snaha zabrániť expanzii komunistickej Číny na juh. Prezident Johnson nebol ochotný pripustiť, že by sa južný Vietnam mal dostať do rúk komunistov zo severu. Napriek tomu, že vojna neprinášala USA žiaden priamy osoh, a dokonca aj doma rýchlo rástol odpor proti tejto na prvý pohľad nezmyselnej vojne, USA si z pozície sily a z pozície svetovej superveľmoci „nemohli dovoliť“ ustúpiť z Vietnamu s nálepkou porazeného. Politika zadržiavania neuspela.
V prípade Afganistanu chceli zasa Sovieti zabrániť tomu, aby sa aj Afganistan stal prozápadným štátom, preto za každú cenu podporoval skorumpovaný režim Hifizullaha Amina. Jeho kardinálnou chabou bolo, že chcel nahradiť pevne zakorenený islam marxizmom-leninizmom.
Existuje niekoľko spoločných príčin, prečo neboli veľmoci v týchto vojnách úspešné:
a) v oboch prípadoch dostávali nepriatelia výdatnú pomoc zo zahraničia. Severovietnamskí partizáni boli priamo podporovaní Sovietskym zväzom a Čínou, mudžahídi v Afganistane bojovali s podporou Saudskej Arábie a Iránu a prostredníctvom CIA dostávali zbrane
b) Američania i Rusi bojovali v ťažkom a neznámom teréne, v prípade Vietnamu to bola džungľa, v Afganistane hory
c) Pre hnutie odporu to boli vlastenecké vojny proti agresorovi, o to odvážnejšie a vytrvalejšie bojovali proti nepriateľovi
d) Režimy podporované či už USA alebo Sovietskym zväzom boli len skorumpovanými nastavenými figúrkami, čo výrazne prispelo k tomu, že mali len minimálnu podporu vlastného národa
Obe superveľmoci v týchto vojnách museli zniesť trpké priznanie porážky a poníženie, nielen v domácej politika, ale predovšetkým na medzinárodnej scéne rapídne poklesla ich prestíž. Utrpeli ťažké ľudské a finančné straty. V USA sa to prejavilo ďalšou neochotou USA zasahovať v lokálnych konfliktoch vo svete, pre ZSSR bol Afganistan prvou výnimkou z pravidla, že krajina, ktorá sa vydá na cestu socializmu, nesmie sa z nej už vrátiť za žiadnu cenu. Obe tieto vojny výrazne ovplyvnili ďalšiu zahraničnú politiku veľmocí, ale aj ich vzájomné vzťahy.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Studená vojna
Dátum pridania: | 08.10.2004 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | Matrix | ||
Jazyk: | Počet slov: | 2 017 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 7.9 |
Priemerná známka: | 2.94 | Rýchle čítanie: | 13m 10s |
Pomalé čítanie: | 19m 45s |
Podobné referáty
Studená vojna | SOŠ | 2.9717 | 1296 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9854 | 1056 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9552 | 923 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9579 | 4404 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9750 | 1693 slov | |
Studená vojna | SOŠ | 2.9671 | 22569 slov | |
Studená vojna | GYM | 2.9665 | 817 slov | |
Studená vojna | ZŠ | 3.0071 | 2693 slov | |
Studená vojna | INÉ | 2.9839 | 3248 slov | |
Studená vojna | GYM | 2.9691 | 2048 slov |