Slovenskí dobrovoľníci

Jednoznačne zamietavý postoj vodcov maďarskej revolúcie a vlády voči spravodlivým požiadavkám Slovákov viedol k tomu, že slovenskí predstavitelia museli hľadať iné cesty na ich uplatnenie. Prvá viedla do Prahy na Slovanský zjazd, ktorý sa konal v júni 1848. S nadšením mladých radikálnych demokratov, súčasne s odporom konzervatívnych stúpencov austroslavizmu a tvrdým nepriateľstvom vlády, ktoré pretrvalo roky, sa stretlo Štúrovo vystúpenie na zjazde.

Po rozohnaní Slovanského zjazdu sa Štúr spolu s ďalšími Slovákmi zúčastnili  v bojoch na pražských barikádach. Vodcovia slovenského národného hnutia sa opäť museli skrývať a znovu hľadať iné cesty na uplatnenie slovenských práv. Vyhnaní z košiara revolúcie vydali sa na cestu veľkých ústupkov. Využili pozície chorvátsko-dalmátsko-slavónskeho bána Josipa Jelačica, ktorý im pomohol dostať sa do cisárovho tábora. Začiatkom septembra sa vo Viedni utvorila Slovenská národná rada, po prvý raz v dejinách slovenského národa ako jeho najvyššia politická reprezentácia a súčasne i orgán koordinujúci politické a vojenské akcie. Tvorili ju politickí predstavitelia Štúr, Hurban a Hodža, členovia s vojenskými úlohami Bloudek, Janeček a Zach a tajomníci Nosák a Bórik. Vo Viedni zriadili aj kanceláriu na nábor slovenských dobrovoľníkov. Utvorila sa asi 600-členná jednotka, ktorá sa na ceste Moravou rozrástla o ďalších 150 dobrovoľníkov. Vodcom slovenského povstania proti uhorskej vláde ani dobrovoľníkom nechýbali nádeje, odhodlanie a presvedčenie o spravodlivosti tohto boja. Plán povstania rátal najprv s mobilizovaním a vyzbrojením ľudu Myjavy a okolia, odkiaľ sa iskra povstania mala preniesť cez Považie na stredné Slovensko.
Prvé sídlo Slovenskej národnej rady na slovenskom území bolo na Myjave. Tu na ľudovom zhromaždení 19. septembra vyhlásili nezávislosť Slovenska. Odtiaľto vychádzali aj prvé výzvy pre mestá a obce, aby sa zapojili do povstania. Takto sa podarilo zmobilizovať okolo 6000 mužov. Utrpeli však porážku, pretože ako zbrane používali len vidly a upravené kosy.

Onedlho sa však predstavitelia slovenského národného odboja chytili novej nádeje. Po novom zotrení vzťahov medzi uhorskou vládou a viedenským dvorom a po novom prísľube panovníka, že prizná rovnaké práva všetkým národom monarchie, však už výlučne podľa scenára cisárskeho dvora. Novosformovaná slovenská výprava postupovala a bojovala od decembra 1848 na dvoch úsekoch.

Jedna časť postupovala Kysucami, Oravou, Turcom, hornou Nitrou, Horehroním, Gemerom, Spišom a končila v Prešove a Košiciach. Druhá skupina postupovala od Trenčína po Komárno. Ani jedna skupina nezaznamenala chýrne vojenské víťazstvá. Podstatný význam postupu slovenských dobrovoľníckych jednotiek bol v tom, že prebúdzal a posilňoval vedomie a spolupatričnosti jednotlivých častí Slovenska. Ľudové zhromaždenia, na ktorých vystupovali najmä Štúr, Hurban a Hodža boli nielen miestami, na ktorých sa agitovali za vstup do dobrovoľníckych jednotiek, ale najmä príležitosťou na prvé poučenia o právach ľudu a národa na slobodný život. Podobné ciele i priebeh, ale v podstatne menšom rozsahu, plnila tretia slovenská výprava zorganizovaná v lete 1849 Štefanom Markom Daxnerom a Jánom Franciscim.
Medzi týmito výpravami sa konala aj okázalá audiencia. K mladému 18-ročnému na trón nastúpiacemu panovníkovi Františkovi Jozefovi sa 20. marca 1848 dostavila do Olomouca deputácia slovenských politikov vedená Jozefom Kozáčkom. Priniesla prosbopis, aby sa v pripravovanej reorganizácii monarchie nezabudlo na slovenský národ. Po dvojročnom úsilí, bojoch, strádaniach a utrpeniach zostali národu len prísľuby a robotnému človeku nedokončené a polovičaté rozhodnutia, odsudzujúce ho na lopotu na cudzom pod inými názvami.