Ako bolo naznačené, vnútri germánskej spoločnosti sa však už začala rozvíjať tendencia ohlasujúca nástup triednych vzťahov. Moc sa presunula na aristokraciu – vodcov najsilnejších rodov – a na kmeňových náčelníkov. Tí boli najskôr volení len pre vojenské akcie, snažili sa však svoje postavenie trvalo udržať a často tiež vytvorili väčší mocenský útvar. Názvy aristokracie v antických prameňoch naznačujú jej určitú hierarchiu (nobiles, principes, duces, reguli, reges), nie vždy presne známu.
Zo správ je tiež známe, že na čele niektorých kmeňov stáli určitú dobu králi. Kráľovská vláda pravdepodobne súvisela s tým, že veľká migrácia, zaberanie cudzieho územia a podmaňovanie domáceho obyvateľstva vyžadovalo pevné vedenie. Významná úloha v pokročilejšom vývoji pripadla družinám. Kmeňová šľachta mohla ich prostredníctvom viesť koristné boje pre vlastné obohatenie a prestíž bez ohľadu na záujmy kmeňového spoločenstva. Vzťah pána družiny a jej členov bol založený na osobných záväzkoch, pričom rodové a niekedy aj kmeňové putá ustupovali do pozadia. Nevyhnutnosť zaistenia koristi viedla k neustálim výpadom do okolia, čím sa slabšie kmene dostávali do trvalej závislosti

Baltské a ugrofínske kmene
Vo východnom Pobaltí a ďalej vo vnútrozemí, zvlášť v dnešnom Bielorusku, žili baltské kmene, ktorých pôvod sa spojuje už s rozšírením eneolitskej kultúry so šnúrovou keramikou do týchto oblastí. Z rímskej doby sú známe opevnené osady, príznačná je ryhová keramika a keramika so zdrsneným povrchom. Významná je kontinuita kultúry, niekde až do stredoveku. Vďaka obchodu s jantárom sa však najzápadnejšia oblasť (územie baltských Prusov východne od riečky Pasleky, polostrov Sambia) dostala do živých stykov s okolitým svetom, o ktorých svedčí i množstvo dovezených tovarov z Rímskej ríše.
Ďalej na sever a severovýchod žili ugrofínske kmene, zachovávajúce tradičný lovecko-rybársky spôsob života alebo prechádzajúci k pastiersko–roľníckemu hospodárstvu. Pozoruhodné sú tarandy, pravouhlé kamenné zostavy, do ktorých sa ukladali spopolnené, niekedy aj kostrové ostatky zomrelého. Známe sú od severného Lotyšska po južné Fínsko. V oblasti medzi Okou a hornou Volgou dospela v prvých storočiach nášho letopočtu do vrcholného obdobia (v súvislosti s rozvojom železnej metalurgie) djakovská kultúra s mnohými hradiskami. Ugrofínom sa priratúva tiež gorodecká kultúra v strednom Povolží, prevažne známa z hradísk a ďalej na východ rozšírená pjonoborská kultúra.

Dákovia
Jednou z najneskôr pripojených častí Rímskej ríše bola Dácia, ovládnutá za Trajána počiatkom 2. stor.