Rím

Doba rímska
V dobe okolo prelomu letopočtou, keď po ovládnutí Panónie v rokoch 12 – 9 pred Kr. posunuli Rimania hranice svojej ríše k Rýnu a Dunaju, sa dostali do susedstva dva svety: rímske impérium s rozvinutou štátnou organizáciou, rozsiahlym hospodárskym a vojenským potenciálom a barbari v ostatných častiach Európy, ktorí žili až doteraz v rodovom zriadení (len výnimočne – Dákovia – dospeli k vyšším formám spoločenského usporiadania). Ďalší vývoj bol do značnej miery určovaný mnohotvárnymi vzťahmi týchto dvoch síl. Antický Rím významne zasiahol do života kmeňov v „barbariku“ za svojou severnou a východnou hranicou.
Vedúce postavenie koncom starého letopočtu získali germánske kmene a to predovšetkým na úkor Keltov, ktorých doménu potom ničila rímska expanzia z juhu.
Prvé obdobia konfrontácie medzi impériom a germánskymi kmeňmi za cisára Augusta a na počiatku vlády cisára Tiberiusa (v rokoch 12 pred Kr. – 16 po Kr.) boli v znamení ofenzívy. Územie až po Labe sa malo stať provinciou Germania Magna. Do roku 6 pred Kr. ovládali Rimania územie až po Veseru. Roku 6 po Kr. sa stalo hlavným cieľom podrobenie Marobudovej ríše, kmeňového zväzu, ktorého stredom boli Markomani sídliaci v Čechách, kam prišli pod vedením kráľa Mareobuda z oblasti stredného toku rieky Mohan. Výprava proti Marobudovi musela byť zastavená kvôli povstaniu v Panónii. Súčasne sa vyhrotila aj situácia v severnej časti podmanenej Germánie. Zväz kmeňov pod vedením cheruského Arminia zničil roku 9 po Kr. v Teutoburskom lese (pravdepodobne oblasť dnešného Bielefeldu) takmer celé rímske porýnske vojsko (celkom asi 20 – 30 tisíc mužov). To zaistilo germánskym kmeňom za Rýnom a Dunajom osobitný vývoj. Rímske impérium predtým v krátkej dobe ovládlo územie Keltov, Ilýrov a Trákov (na západe zabralo veľkú časť Anglicka), ale teraz už nebolo schopné natrvalo si podmaniť menej vyspelé kmene.
Výbojné ťaženia boli vystriedané diplomaciou. Rimania sa snažili prikloniť si na svoju stranu germánsku rodovú aristokraciu, ktorá dostávala dary a jej príslušníci bývali, či už dobrovoľne alebo ako rukojemníci, na území ríše. Niektorí sa stali vládcami klientských štátov, ktoré mali zaisťovať hranicu ríše (napr. Vanniove kráľovstvo niekde na juhozápadnom Slovensku osídlené Kvádmi).
Na rímsko – germánskom pomedzí však stále dochádza k bojom. Väčšieho rozsahu bolo Domitianové ťaženie proti Chattom roku 83.

V tejto dobe ovládali Rimania územie medzi dolným Mohanom a horným Dunajom (Agri decumates), a tak sčasti uskutočnili pôvodný plán skrátenie hranice. Pre obranu tohto územia začali Rimania budovať opevnenie hranice, označované ako limes romanus. Rímske hranice – limes romanus
Obrana limes sa opierala o veľké tábory, v ktorých sídlila celá légia
(5 000 – 6 000 mužov) a menšie tábory s časťami légie (pešia jednotka sa nazývala kohorta, jazdná ala; obe po 500 mužoch) alebo menšími jednotkami pomocných zborov (auxilia), zložených z obyvateľov provincií a rímskych spojencov. Medzi týmito základňami, spojenými cestami, boli rozmiestnené strážne veže.
V blízkosti a pod ochranou táborov vznikali civilné osady obchodníkov a remeselníkov. Z osád pri opustených pevnostiach v zázemí a pri veľkých táboroch vznikali veľké sídla s vlastnou civilnou správou, ktoré sa stávali hospodárskymi a politickými centrami určitých oblastí. Takto vzniklo mnoho významných miest v Porýní (Neuss, Bonn) a v oblasti Dunaja (Carnuntum, Akvinkum – Budapešť,). Početné centrá sa rozvinuli v miestach predchádzajúcich keltských oppidum (Worms, Viedeň – Vindobona). Pri limes dochádzalo k miešaniu obyvateľstva – presuny vojska, usadzovanie vyslúžilcov.
Mestá v provinciách sa budovali na rímsky spôsob, s pravouhlým námestím (fórum) na križovatke hlavných ulíc, s palácmi vysokých úradníkov, súdnymi a správnymi budovami, chrámami, amfiteátrom, kúpeľmi (thermae) atď. Šírila sa rímska kultúra a životný štýl. Poľnohospodárske zázemie predstavovali najskôr veľkostatky (o rozlohe 100 – 2 000 ha), kde pracovali otroci. V 1. storočí sa však šíril aj kolonát, prenajímanie malých častí veľkostatkárskej pôdy slobodným roľníkom za poplatky (v naturáliách alebo za urobenú prácu).
Potreby vojska i možnosti hospodárskych stykov s barbarikom podnecovali v oblasti limes romanus rýchly rozvoj remesiel a obchodu. V mnohých odvetviach sa rozvinula veľkovýroba (teheľne, hute, zbrojárske dielne). Rozmach dosiahla výroba kovových nádob, šperkov, hrnčiarstvo a sklárstvo.
To, že limes romanus nebol neprekonateľnou prekážkou ukázali markomanské vojny v rokoch 166 – 180, keď hraničné rímske provincie i severnú Itáliu zasahovali útoky germánskych aj negermánskych kmeňov. Rím však ešte presadil svoju prevahu, germánske kmene boli oslabené v boji o bojovníkov, ktorých museli poskytovať Rimanom a presídlením časti obyvateľstva do spustošených provincií. Na druhej strane prostredníctvom rímskych zajatcov a prebehnutých otrokov prichádzali ku Germánom podnety pre zdokonalenie v rôznych odvetviach výroby. Ústup impéria začal náporom Alamarov v rokoch 233 – 234.

K úplnému zrúteniu hornogermánskeho limes došlo v rokoch 259 – 260 po vpáde Alamarov a Frankov. Keď sa Rimanom podarilo zatlačiť Germánov na východ od Rýna a na západ od Illeru, opevnili koncom 3. stor. túto novú hranicu a hájili ju až do 5. stor. (podobne aj Hadrianov val v Anglicku). Takisto v dolnogermánskom limes romanus došlo v polovici 3. stor. k veľkým vpádom Frankov cez Rýn. Do oslabeného rímskeho vojska boli vtedy najímaní germánski bojovníci, neskôr celé jednotky z príslušníkov toho istého kmeňa; tým získali niektorí Germáni vo vojsku vedúce postavenie.
Od konca 3. stor. sa usadzovalo germánske obyvateľstvo v provinciách častejšie; dôležití boli laeti v Galii, ktorí obrábali prenajatú pôdu veľkostatkárskej pôdy, boli však najímaní i do vojenskej služby. Preto za neskorého cisárstva došlo k sformovaniu ich vedúcej vrstvy. Rímska ríša sa však naďalej snažila usadzovanie Germánov regulovať.

Germánske kmene
Na základe germánskej ústnej tradície hovorí Plinius a Tacitus o troch častiach Germánov – Ingoveonoch, Istveonoch a Hermionoch, ktorí pochádzajú z troch synov germánskeho praotca Manna, ktorý bol synom zo zeme zrodeného boha Tiustona. Tieto časti Germánov je treba chápať ako kmeňové zoskupenia, ktoré zrejme vychádzali so spoločného pôvodu, ktorý zanechal výrazné stopy v náboženskom kulte, v existencii ústrednej svätyne na území hlavného kmeňa. Z uvedených správ je zrejmé, že „Mannove kmene“ nepredstavovali všetkých Germánov.
Výsledkom archeologického bádania je rozdelenie Germánskej ekumeny na niekoľko veľkých oblastí, ktoré vykazujú spoločné a príbuzné kultúrne znaky. Oblasť pri Severnom mori bola doménou Ingovenov (Chaukovia, Frísovia, Anglovia ...). Oblasť pri Rýne zodpovedá približne územiu Isvenov a z časti aj Hermionom. V Porýni a pri Emži a Lippe žili na počiatku rímskej doby mnohé menšie kmene, z ktorých sa až postupne sformovali väčšie celky, zvlášť kmeňoví zväz Frankov. Severozápadne od Harzu sídlili Cheruskovia, zhruba v dnešnom Hessensku Chattovia. Povodie Labe sa považuje za územie Hermionov, stotožňované predovšetkým so spoločenstvom Svésov, ku ktorému sa počítajú Longobardi na dolnom toku Labe, Semnoni v Braniborsku, Hermundúri v Durynsku, Markomani v Čechách, Kvádi na Morave a na juhozápadnom Slovensku a tiež Alamani, ktorí vystúpili do popredia počiatkom 3. storočia v juhozápadnom Nemecku. Severogermánska oblasť zahrňuje kmene v južnej Škandinávii (Tacitoví Suones sú považovaní za predkov Švédov). Tam sa hľadá aj pôvod kmeňov, ktoré zasiahli do krajov východne od Odry.

Predpokladá sa, že so severného Jutska prišli okolo roku 100 pred Kr. do Sliezka Vandali. Ostrov Bornhorlm (v najstaršej forme Burgundarholmr) sa považuje za pôvodnú vlasť Burgundov, ktorých sídla v mladšej dobe rímskej sa hľadajú medzi Odrou a Labem. Z juhonórskeho Rogalandu možno pochádzali Rugiovia, lokalizovaní v dobe rímskej do oblasti medzi Odrou a Vislou. Zo Švédskych krajín Västergötlandu a Östergötlandu a z ostrova Gotlandu sa do dolného toku Visly preplavili okolo zlomu letopočtu Góti, nasledovaní príbuznými Gepidmi.
Osídlenie „slobodnej Germánie“ sa sústreďovalo v určitých oblastiach, oddelených od seba pralesom a zodpovedajúce zrejme určitému kmeňu alebo jeho časti, s hlavnou svätyňou v centre. Osady s poliami, pastvinami a pohrebiskami ležali na vymedzených plochách. Okrem zväčšovania počtu sídiel a postupného zväčšovania sídlisk dochádzalo v prvých storočiach po Kr. tiež k rozširovaniu ekumeny. Výraznejšie sa rozvoj osídlenia prejavil napr. v pásme úrodných naplavenín (tzv. marša) pri juhovýchodnom pobreží Severného mora, ktorých využitie umožnil pozvoľný ústup mora v posledných storočiach pred Kr. Na maršách vznikali najskôr jednotlivé dvorce alebo ich voľné zoskupenia, s odvodňovacími priekopami na okrajoch. Keď však na prelome letopočtu nastalo nové obdobie záplav, začali obyvatelia stavať svoje sídla na umelo navŕšených pahorkoch. Ich veľkosť vzrastala a boli na nich plánovane budované veľké sídliská s husto, často lúčovito zoskupenými domami a dvorcami. Inde existovali sídliská dedinského rázu a jednotlivé dvorce, malé osady s 50 – 100 obyvateľmi. Veľké sídliská, ktoré sa rozvíjali od 1. a 2. stor. prezrádzajú výstavbu podľa jednotného plánu s vnútornou organizáciou.
Je pozoruhodné, že v germánskom prostredí sa nestretávame so systémom hradísk. Skutočné hradiská sú vzácnosťou, niektoré známe opevnenia slúžili zrejme ako útočište pre okolité obyvateľstvo. Pri sídliskách sa však častejšie stretávame s ľahšími ochrannými konštrukciami.
Základom hospodárstva bola kombinácia roľníctva a chovu hospodárskych zvierat, existovali však značné regionálne rozdiely. Pole sa oralo s radlom s vodorovným plazom alebo s bezplazovým hákom či už radlom plužného typu, ktoré už ornicu obracalo. Veľkosť obrábanej plochy kolísala, pole bolo obhospodarované striedavo (tzv. striedavý pasienkový systém).
Dlhodobé právo na využívanie plôch rodinou sa stalo predpokladom vzniku súkromného vlastníctva pôdy. Podobný dosah malo ustajnenie dobytka; veľké stádo bolo základom spoločenského vzostupu.

Náčelníci sa stávali rodovou šľachtou, presadzujúci si nárok na dedičstvo svojho postavenia, ktoré by trvalo zaistilo nadobudnuté výhody.
Hutníctvo a spracovávanie železa nadväzovalo na keltskú technológiu. Niektorí kováči ovládali techniku zvárania železa a oceľových lamiel známu predtým u Keltoch. Hlinené nádoby boli zhotovované ručne – podomácky, až s postupujúcou deľbou práce došlo v 3. – 4. stor. k trvalejšiemu uplatneniu hrnčiarskeho kruhu. Rozvinutá tesárska technika sa uplatňovala pri stavbe domov, vozov a lodí. Doložené sú debnárske výrobky, neskôr i sústružené a drevené nádoby.
Zachovali sa nám aj pohrebiská najrôznejšieho významu. Napr. v oblasti dolného toku Labe boli na niektorých pohrebiskách pochovávaný iba muži, na iných len ženy. Už v staršej dobe rímskej sa ojedinele objavujú od oblasti Labe až po južnú Škandináviu hroby nespálených tiel s bohatou výbavou. Tieto hroby patria príslušníkom vedúcej spoločenskej vrstvy.
Náboženstvo starých Germánov boli polyteistické, s archaickými prvkami totenizmu, s uctievaním prírodných javov a s magickými obradmi vychádzajúcich s animistických predstáv. Niektoré z totemových zvierat (kanec, vták, býk, kôň) sa stali živými atribútmi bohov. O posvätnosti prameňov, kopcov a bažín svedčia nálezy obetí. Najvyšším bohom bol Wodan (v severogermánskej forme Ódin), boh bojovníkov a vládca ríše mŕtvych, zobrazovaný s kopijou na osemnohom žrebci. Významným bohom bol kladivom mávajúci Donar (na severe Tór), boh hromu a blesku zosobňujúci silu, ochranca bojovníkov, moreplavcov i plodivých síl prírody.
Posvätné boli obetné miesta v bažinách, známe zvlášť zo severozápadnej Európy. Obetné miesta súviseli buď s poľnohospodárstvom alebo s vojnami, keď bola obetovaná výzbroj porazeného nepriateľa. Z bažín pochádzajú i ľudské telá; šlo pravdepodobne o popravených jedincov obetovaných bohom.

Písmo Germáni pravdepodobne v 1. stor. vytvorili vlastnú abecedu, tzv. starší futhark, zložený z 24 znakov, pričom ako predlohu využili pravdepodobne severoetruskú abecedu alpskej oblasti. Názov znakov – runy (gótsky runa – tajomstvo) naznačuje význam tohto písma, ktoré skôr slúžilo magickým účelom. Z konca rímskej doby pochádza najstaršia germánska literárna pamiatka – preklad biblie do gótštiny, napísaný v 2. polovici 4. stor. gótskym biskupom Wulfilom.
V rímskej dobe dospeli Germáni do záverečného štádia rozpadu patriarchálnej rodovej spoločnosti. Politický život sa odohrával v rámci kmeňov, ktoré sa od 3. stor. spájali do kmeňových zväzov. Rozhodujúcou inštitúciou bol thing, zhromaždenie všetkých slobodných a bojaschopných mužov kmeňa (niekedy len zástupcovia rodov, neskôr tzv. setnin – časti kmeňa).

Ako bolo naznačené, vnútri germánskej spoločnosti sa však už začala rozvíjať tendencia ohlasujúca nástup triednych vzťahov. Moc sa presunula na aristokraciu – vodcov najsilnejších rodov – a na kmeňových náčelníkov. Tí boli najskôr volení len pre vojenské akcie, snažili sa však svoje postavenie trvalo udržať a často tiež vytvorili väčší mocenský útvar. Názvy aristokracie v antických prameňoch naznačujú jej určitú hierarchiu (nobiles, principes, duces, reguli, reges), nie vždy presne známu.
Zo správ je tiež známe, že na čele niektorých kmeňov stáli určitú dobu králi. Kráľovská vláda pravdepodobne súvisela s tým, že veľká migrácia, zaberanie cudzieho územia a podmaňovanie domáceho obyvateľstva vyžadovalo pevné vedenie. Významná úloha v pokročilejšom vývoji pripadla družinám. Kmeňová šľachta mohla ich prostredníctvom viesť koristné boje pre vlastné obohatenie a prestíž bez ohľadu na záujmy kmeňového spoločenstva. Vzťah pána družiny a jej členov bol založený na osobných záväzkoch, pričom rodové a niekedy aj kmeňové putá ustupovali do pozadia. Nevyhnutnosť zaistenia koristi viedla k neustálim výpadom do okolia, čím sa slabšie kmene dostávali do trvalej závislosti

Baltské a ugrofínske kmene
Vo východnom Pobaltí a ďalej vo vnútrozemí, zvlášť v dnešnom Bielorusku, žili baltské kmene, ktorých pôvod sa spojuje už s rozšírením eneolitskej kultúry so šnúrovou keramikou do týchto oblastí. Z rímskej doby sú známe opevnené osady, príznačná je ryhová keramika a keramika so zdrsneným povrchom. Významná je kontinuita kultúry, niekde až do stredoveku. Vďaka obchodu s jantárom sa však najzápadnejšia oblasť (územie baltských Prusov východne od riečky Pasleky, polostrov Sambia) dostala do živých stykov s okolitým svetom, o ktorých svedčí i množstvo dovezených tovarov z Rímskej ríše.
Ďalej na sever a severovýchod žili ugrofínske kmene, zachovávajúce tradičný lovecko-rybársky spôsob života alebo prechádzajúci k pastiersko–roľníckemu hospodárstvu. Pozoruhodné sú tarandy, pravouhlé kamenné zostavy, do ktorých sa ukladali spopolnené, niekedy aj kostrové ostatky zomrelého. Známe sú od severného Lotyšska po južné Fínsko. V oblasti medzi Okou a hornou Volgou dospela v prvých storočiach nášho letopočtu do vrcholného obdobia (v súvislosti s rozvojom železnej metalurgie) djakovská kultúra s mnohými hradiskami. Ugrofínom sa priratúva tiež gorodecká kultúra v strednom Povolží, prevažne známa z hradísk a ďalej na východ rozšírená pjonoborská kultúra.

Dákovia
Jednou z najneskôr pripojených častí Rímskej ríše bola Dácia, ovládnutá za Trajána počiatkom 2. stor.

Jej územie, približne dnešné Rumunsko, obývala severná vetva Trákov – Dákov (tak ich nazývali Rimania) čiže Getovia (podľa gréckeho názvu). Rozvoj dáckeho prostredia vyvrcholil v 1. stor. vytvorením Decabelovej ríše, ktorej centrum bolo mohutné hradisko Sarmizegetusa v južnej časti karpatského oblúka. Dáciu však ovládali Rimania iba do roku 271, kedy túto jedinú provinciu za Dunajom opustili. Miestne dácke, teraz romanizované obyvateľstvo však už nedokázalo obnoviť rozkvet predchádzajúcej ríše. V dobe sťahovania národov sa dostalo do styku s Gótmi, Gepidmi a Húnmi, v 7. stor. dokonca so Slovanmi. Neskôr, behom 9. a 10. stor., sa v prostredí romanizovaného osídlenia na území antickej Dácie sformovala rumunská národnosť. Za dácku sa obvykle považuje lipická kultúra osídľujúca oblasti horného a stredného toku Dnestru a Moldavsko.

V dobe rímskej došlo predovšetkým ku konfrontácii rímskeho otrokárskeho štátu s neskorými pravekými kmeňmi. Boje a obchodné styky prispeli niekedy k rozvoju „barbarov“, u ktorých niekedy vznikali predpoklady neskoršieho vytvárania feudálnych vzťahov a rano stredovekých národností, ale urýchlili aj krízu rímskeho impéria. Značnú nerovnomernosť vývoja v Európe preukazujú pamiatky lovecko -rybárskych kmeňov z okrajových oblastí. Do niektorých z nich až v tejto dobe došlo k rozširovaniu metalurgie železa. Legenda o založení Ríma

- (pripisuje sa Etruskom):
- Po dobití Tróje priviedol zvyšky Trójanov do Talianska Aenas a založil tu mesto Alba Longa (na r. Tiber). Dvojčatá Romulus a Remus, synovia Rey Silvie, dcéry kráľa Alba Longy, a boha Marsa (Aenasovi vzdialení potomkovia) boli jej strýkom Amuliom, kt. uzurpoval trón, prikázaní vložiť do košíka upleteného z tŕstia a položiť na hladinu Tibera. Voda ich vyplavila (úpätie Palatína), tam ich našla vlčica (-> Kapitolská vlčica), kt. ich v neďalekej jaskyni oddojčila. Zachránil ich a vychoval pastier Faustulus a jeho žena Acca Larentia. Po zvrhnutí Amulia a návrate ich starého otca na trón, súrodenci založili osadu na Palatíne. Keď okolo nej postavili múry, Remus múr preskočil a Romulus ho zabil, zrejme pre svätokrádež (Romulus -> Roma - Rimania za republiky verili, že je to osudový názov Ríma, amor = láska). Romulus sa rozhodol prizvať ľudí, kt. by žili v jeho meste; podarilo sa mu priviesť mužov lebo v preliačine medzi 2 vrchmi Kapitolského vrcholku založil azyl pre utečencov a vyhnancov, zväčša zrejme zločincov. Ženy získal tak, že oklamal Sabínov z Kvirinalu, kt. priviedli svoje ženy na slávnosť. Romulus Sabínov premohol a uniesol ich ženy.

Vládol dlho, Jedného dňa sa vybral na poľovačku do Kozích močiarov na Marsovom poli a tam ho zasiahla strašná búrka. Keď sa nevrátil domov, všetci uverili, že ho bohovia vzali k sebe a urobili ho nesmrteľným.

Gladiátori v starovekom Ríme


Tradícia gladiátorských zápasov v starovekom Ríme
V 6. stor. pred n.l. Rím ešte ovládali Etruskovia. Najneskôr vtedy museli Rimania spoznať etruský zvyk gladiátorských zápasov pri pohreboch.
Významnú úlohu v živote Etruskov hrala služba mŕtvemu. Podľa ich viery smrť neznamenala koniec jestvovania, bol to len prechod do inej formy bytia. Etruskovia stavali pre svojich mŕtvych príbytky pre posmrtný život a tak vznikali celé mestá mŕtvych – nekropoly. Práve v týchto nekropolách sa po prvý raz v dejinách italského polostrova stretávame s pochmúrnym zvykom, z ktorého neskôr vzniklo rímske gladiátorstvo – s „bojom pri márach“ (munerá). Vtedy to bol vážny náboženský obrad – pri lôžku mŕtveho museli do boja nastúpiť ťažko odetí vojnoví zajatci, aby svojou krvou uzmierili ducha mŕtveho a milostivo naladili bohov mŕtvych. Bola to vlastne ľudská obeta, ale nevykonali ju kňazi na bezbranných, lež sami ozbrojení, obetovaní v zápase. Mužov určených na takéto zápasenie, označili Rimania vlastným názvom gladiátori. Pomenovanie naznačuje, že pôvodne títo zápasili s mečom (meč po latinsky gladius).
Nevieme presne, kedy Rimania tento zvyk prevzali medzi vlastné náboženské obyčaje. Zo starého obdobia nemáme žiadne písomné informácie, najstaršia čisto rímska gladiátorská hra sa s istotou datuje až v r. 264 p.n.l. Uskutočnila sa na rímskom dobytčom trhu prísne podľa etruských pravidiel na počesť úmrtia senátora Decimusa Juniusa Brutusa Pera. Bojovú obeť podľa etruských zvykov darovali najbližší príbuzní nebohého. Bojovalo sa pred zhromaždenou smútiacou obcou ako u Etruskov a ešte pomerne skromne: len 6 gladiátori. Stredobodom teda bolo len blaho zosnulého na druhom svete a nie majetok a sláva usporiadateľa.
Koncom 3. a počas 2. stor. p.n.l. znamenali munerá pre Rimanov čoraz vítanejšiu zmenu v takmer jednotvárnom živote. Rímska bohatá šľachta nedokázala odolať pokušeniu ukázať celému svetu svoju moc a bohatstvo práve týmito bojmi na počesť mŕtvych. V r. 216 p.n.l. pri pohrebnej slávnosti za konzula Marca Emilia Lepida bojovalo už 44 gladiátorov, v r. 200 p.n.l. na počesť bohatého muža Marca Valeria Levina už bojovalo 50 mužov a v r. 183 p.n.l. príbuzní zosnulého veľkňaza Publia Licinia Crassa obetovali na slávu mŕtveho a jeho rodiny 200 gladiátorov. Pretože hry takéhoto rozsahu sa predĺžili na niekoľko dní, nevyhnutne prilákali viac obecenstva.

Toto obecenstvo však už neprichádzalo preto, aby vzdalo úctu mŕtvemu, ale aby si nenechalo ujsť bezplatné krvavé divadlo.
S masou divákov sa zmenil charakter hier. Tam, kde kedysi s účasťou stála smútiaca rodina a priatelia, panovalo teraz ustavičné prichádzanie a odchádzanie, šepot, povzbudivé a nesúhlasné výkriky, ba niekedy aj výsmech, keď podľa mienky divákov niektorý bojujúci zlyhal. Ľudská obeť, pôvodne ponímaná ako náboženský obrad, sa postupne menila na ľudovú slávnosť a zábavu.
Postupne sa samozrejme začali gladiátorské zápasy zneužívať aj na politické ciele a došlo k ich úplnému oddeleniu od kultu mŕtvych. Bezprostredným podnetom boli dramatické udalosti roku 105 p.n.l., kedy do juhofrancúzskych provincií Rímskej ríše prenikli germánske kmene Kimberov a Teutónov. Porazili 2 omnoho početnejšie rímske armády a v Ríme zavládol strach, chaos a panika. Keď po prechode Germánov cez Alpy obavy vrcholili, vládnuci konzuli Publius Rutilius Rufus a Gaius Manlius pokladali za nevyhnutné pripomenúť občanom, ktorí sa triasli o majetok a životy, staré vlastenecké cnosti, ktorým Rím vďačil za svoj vzostup a veľkosť – duševnú rovnováhu v nešťastí, chladnokrvnosť, pohŕdanie smrťou, disciplínu a tvrdosť voči sebe i nepriateľovi. Najali si na štátne trovy elitu rímskych gladiátorov – majstrov šermu zo známej školy majstra šermu Gaia Aurelia Scaura. Títo ukazovali divákom, ako čo najdrahšie predať svoj život nepriateľovi a zomrieť smrťou pravého Rimana. Či krvavé divadlo financované štátnou pokladnicou splnilo očakávanie tých, ktorí ho objednali, či dodalo občanom odvahu a dôveru, to sa nikdy nedozvieme, pretože víťazní Germáni nevyužili svoju šancu a vo svojom postupe zamierili Teutóni na sever a Kimberi na západ.
Pre rímske gladiátorské hry mala táto udalosť ďalekosiahly význam. Po prvýkrát gladiátorské boje už neboli súčasťou náboženských obradov, ale usporiadali ich z rýdzo praktických dôvodov. Už o niekoľko rokov sa usporiadali ďalšie svetské gladiátorské hry, vraj aby udržali bojového ducha národa, v skutočnosti sa však ich organizátori chceli zapáčiť voličom a urýchliť svoju kariéru.
Väčšina obyvateľstva nemala v zásade námietky voči premene tejto rodinnej udalosti na zábavu pre všetkých. Naopak, krvavé divadlo gladiátorských bojov vyhovovalo rímskemu ľudovému charakteru, jeho bezcitnosti a ukrutnosti. Tak postupne začali masy považovať gladiátorské hry za svoje právo. Napr. v severoitalskom meste Polentia (Polenzo) občania násilím bránili pochovať istého vysokého úradníka tak dlho, kým pozostalí nedali peniaze na gladiátorské hry a úrady sa len nečinne prizerali.

Úradní a súkromní organizátori si už našli príčiny, aby si ľud obľúbil gladiátorské hry. Bojom, krvou a smrťou sa oslavovali výročia úmrtí, dokončenie verejných stavieb, zasvätenie chrámov a sôch, víťazné bitky a vojny, začiatok nového obdobia a iné udalosti. Historici zrátali, koľko dní v roku oslavovali Rimania gladiátorskými hrami: počas vlády prvého rímskeho samovládcu cisára Augusta to bolo 66 dní, o 150 r. neskôr za Marca Aurelia to bolo 135 dní a napokon v 4. storočí n.l. to bolo vyše 175 dní v roku. V tomto počte nie sú zahrnuté mnohé ďalšie podujatia, ktoré platili ľudu cisári a ich obľúbenci navyše.
Vo všetkých rímskych dobách sa vyskytovali ľudia, ktorí neschvaľovali gladiátorstvo a náležite ho aj kritizovali. Váčšinou však táto kritika nesmerovala proti hrám ako takým, ale proti výstrelkom. Seneca mladší (okolo r. 4-65 n.l.) napríklad zhnusený napísal: „. kadysi bol človek človeku svätým, no dnes sa pre zábavu a hry vraždí. Kedysi bolo zločinom učiť ho, ako sa spôsobujú rany, teraz sa mesí predvádzať nahý a smrť človeka je pre ľudí vítanou hrou.“
Nastupujúca kresťanská viera žiadala zrušenie gladiátorských hier. V r. 333 na jednom z vojenských ťažení zomrel cisár Konštantín Veľký (306-337 n.l.) Ako prvý rímsky cisár prijal, aj keď až na smrteľnom lôžku, kresťanský krst. Počas jeho vlády bolo kresťanstvo vyhlásené za rovnoprávne a neskôr sa stalo štátnym náboženstvom. Odvtedy zreteľne rástol vplyv kresťanskej cirkvi.
V r. 326 bol v Bejrúte vydaný 1. edikt cisára, ktorý zakazoval hry v celej ríši. Jedno z ustanovení ediktu hovorilo aj o tom, že zločinci nemôžu byť odsúdené do arény, ale na nútené práce v baniach. Účinok ediktu sa najviac prejavil vo východnej časti ríše. V Taliansku, kde gladiátorstvo vzniklo, pokazil dobrý začiatok sám cisár tým, že 2 provinciám udelil z neznámych príčin výnimku. Gladiátorské hry teda žili ďalej. V r. 357 n.l. cisár zakázal účasť na hrách všetkým vojakom a dôstojníkom.
O 8 rokov neskôr cisár Valentiniánus zostril ustanovenia tým, že zakázal rímskym súdom odsudzovať kresťanov do arény.
Krátko pred koncom storočia dal cisár Honorius zatvoriť všetky gladiátorské školy.
Definitívny koniec hier nastal v r. 404 n.l. Podľa správy biskupa Teodoreta Kyrrhskeho dal k tomu podnet istý Telemachos, mních z Malej Ázie, ktorý r. 404 n.l. vnikol do arény a pokúšal sa presvedčiť gladiátorov, aby upustili od boja. Nábožnú horlivosť zaplatil životom, pretože diváci tejto „vražednej hry“ sa rozhnevali a plní zúrivosti ukameňovali „mierového posla“.

Telemachova obeť však nebola márna, Jeho mučenícka smrť donútila cisára Honoria navždy zakázať gladiátoské hry.

Kto vlastne boli gladiátori?
- v počiatkoch rímskeho gladiátorstvo to boli najmä otroci, ktorí sa podľa rímskeho zákonodarstva nepovažovali za ľudí, ale za veci.
- často sa stávali gladiátormi vojnoví zajatci, ktorých výučba bola nemej nákladná, boli mladí a statní a upadnutím do zajatia sa tiež stávali otrokmi
- zločinci – najmä ťažkí zločinci-vrahovia, podpaľači a štátni zločinci – vlastizradcovia, dezertéri a znesvätitelia chrámov, ktorých súdy odsúdili do gladiátorskej školy
- od čias cisára Nera (54-68 n.l.) boli gladiátormi aj kresťania, ktorí odmietali obetovať rímskym bohom a preukazovať cisárovi božské pocty
- autokrati – rímski občania, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do arény – často príslušníci najnižších vrstiev alebo dlžníci, ktorým hrozilo väzenie, boli však medzi nimi aj bohatí, ktorých lákalo vzrušenie smrteľného nebezpečenstva
- ženy – čím boli hry výstrednejšie, tým častejšie sa v aréne vyskytovali ženy, bojovali medzi sebou, ale často aj proti mužom. Až v r. 200 n.l. isár Septimus Severus zakázal vystúpenie žien v aréne.
Staroveký Rím

Kultúra
- nie je pôvodnou kultúrou, ale je súčasťou antickej kultúry - v podstate prebrali celú grécku kultúru + zaviedli latinské názvoslovie, vytvorili 1. právny systém, položili základy vedy o štáte (politológia)
- stala sa zákl. kresťanskej kultúry, našťastie nebola Germánmi zničená

Školstvo
- fungovalo podľa gr. vzoru (3 stupne), na strednom stupni vzdelávanie súbor predmetov, kt nazývali 7 slobodných umení (gramatika, dialektika, rétorika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba)
- latinčina - všeobecne používaným jazykom (stredovek - jednotiaci jazyk Európy)

Náboženstvo
- prevzali vš. gr. bohov, iba im dali latinské mená
- nevytvorili kňažský stav
- pontifikovia - kňazi v Ríme, nemali kňažskú moc, mali iba zabezpečiť uctievanie kultov
- nemajú hérosov, majú však bôžikov
- veštci - privileg. skup. medzi kňazmi, tzv. haruspikovia - veštili z letu vtákov a vnútornosti zvierat, Rimania verili, že môžu ovplyvniť osud
- hierarchia bohov:

na vrchole: Zeus/Jupiter, Héra/Juno
krása, láska: Afrodita/Venuša
slnko: Apolón/Apollo
vojna: Ares/Mars
lov, les: Artemis/Diana
múdrosť: Aténa/Minerva
plodnosť: Demeter/Ceres
podsvetie: Hádes/Plutón
oheň: Hefaistos/Vulcanus
rodinný kozub: Hestia/Vesta
more, voda: Poseidón/Neptún

Kresťanstvo
- 1. st. - začína sa šíriť kresťanstvo, 1. tajné kresťanské obce
- začiatok prenasledovania kresťanov
- najväčší prenasledovatelia: Nero, Hadrián, Domitian
- kresťania - kruto mučení a trestaní
- Constitutio Antoniniana
- kresťania ohrozovali politický systém Ríma - neuznávali cisárov ako bohov
- definitívne zrovnoprávnenie kresťanstva a vyhlásenie ho za št. náboženstvo - 392 - cisár Theodosius (393 - poslednýkrát sa uskutočnili pohanské hry Olympijské hry)

Hry a zábavy
- náboženské sviatky
- v dobe cisárstva - dôležitý polit.

nástroj, pretekali sa, kto pripraví lepšie hry
- gladiátorské hry - vznikli v cisárskej dobe -> budovanie amfiteátrov (Pula, Verona, Pompeje), rímske Koloseum (Vespasian)

- chronologický spôsob zaznamenávania udalostí (Titus Livius, Publius Cornelius Tacitus)

Rečníctvo
- vysoký stupeň vďaka Cicerovi
- považované za súčasť vzdelania

Literatúra
- Titus Lucretius Cara - anakreonska poézia
- Vergílius (Aenas), Ovídius (Metamorfózy)

Právny systém
- vytvorili jednotný právny systém
- zásady: „Čo nie je zakázané, je dovolené" a „Neznalosť zákona neospravedlňuje"

Štátoveda
- ako prví sa zaoberali ? fungovania štátu
- položili základy vedy o štáte

Etruská kultúra
- prínos: stavba oblúka (charakteristický znak architektúry)
- prevzali od nich vš. symboly moci (fasces, tóga, žezlo, trón)
- gr. alfabeta, ale nerozlúštený jazyk, neboli Indoeurópania
- náboženstvo: temné, haruspikovia - veštili z letu vtákov a vnútorností zvierat
- žena - rovnoprávna, mohla sa zúčastňovať verejného života

Rímsky Senát

Moc Senátu

Rímska republikánska Ústava, tak ako bola napísaná, podrývala sama seba. Boli tri verejné snemy, z čoho každý mohol schváliť zákony, a dvadsať ročných magistrátov (dvaja konzuli, osem prétorov a desať tribúnov), každý s právom podávať návrhy pred snemom, a každý zase s právom vyhlásiť veto proti zákonom svojich spolu-úradníkov alebo nižších úradníkov. Ale pri tom rímska vláda fungovala. A fungovala tak dobre, že Polybius, ktorý písal v 150 PNL, myslel, že to bolo hlavným dôvodom prečo „skoro celý svet bol podmanený pod jeho vládou.“ Ale to bolo vďaka tomu, že fungovala podľa nepísaných zákonov, ktoré spolupracovali, zmarili alebo vyhýbali sa jej formálnym zaopatreniam.

Väčšina tých zvykov súvisí so senátom. Podľa písaných zákonov bol senát orgánom, ktorý radil magistrátom, ale stal sa orgánom, ktorý nad nimi vládol. V skoršej, a najmä v strednej Republike sa stal senát centrálnym orgánom štátu.

Senát vždy mal určitú autoritu vďaka tomu, že jeho členovia boli bývalými magistrátmi, v porovnaní s novozvolenými magistrátmi, ktorí slúžili len na jeden rok. S kým sa mali títo nováčikovia poradiť, keď nie s tými, ktorí to všetko už prešli? Keďže jeho členovia boli menovaní cenzórmi, bol senát nezávislý od činných magistrátov. A aj keď len mohol držať schôdze, keď ho zvolali magistrati, keďže bolo šestnásť takých magistrátov, taký zákon nikdy nehral žiadnu úlohu. Magistrát, ktorý zvolal schôdzu, sa stal princeps senatus, predstaviteľ senátu pre túto schôdzu, a to mu dalo právo rozhodnúť o téme rozhovoru. Žiadny individuálny senatór nemohol sám uviesť rozhovor. Smel iba hovoriť keď ho magistrát požiadal na jeho sententia. Ale zase keď už vstal, mohol sa rozhovoriť na akúkoľvek tému; takým spôsobom sa Catovi podarilo vždy vsunúť svoj nespojený návrh Carthago delenda est.

Senát tiež mal právo vyhlásiť senatus consultum, porada senátu, čo mala auctoritas (presvedčujúcu moc) ale sa nemohla vykonávať keď jeden z magistrátov nevydal jeho consultum ako dekrét. Ale revolučným zvykom bol to, že magistráti to mileradi urobili! Bol to tento jednoduchý zvyk, odkiaľ moc senátu prúdila.

V praxi niektorí magistráti oponovali tomuto zvyku a konali nezávisle od senátu, ale senát mohol celkom ľahko presvedčiť poslušného magistráta – väčšinou tribún, ktorých boli desať – aby vyhlásil veto proti návrhom rebelujúceho magistráta. Napríklad v 167 PNL skúsil praetor peregrinus, bez toho že by sa poradil so senátom alebo informoval konzulov, presvedčiť comitiu centuriatu aby hlasovala za vojnu proti Rodosom; ale proti jeho návrhom vyhlásili dvaja spolutribúnovia veto.

Spolu so svojou vládou nad vnútornou politikou, zasahoval senát do administratívnej politiky, a vedel presadiť svoju vôľu nad magistrátmi v oblasti vojny, diplomacie a financií. Nikdy sa formále nepopieralo, že comitia musí mať posledné slovo v tom, či sa bude rokovať o mieri alebo nie, ale v praxi dozeral nad rokovaním senát a konečné schválenie v comitii sa po čase stalo len formalitou. Ďalšiu moc, ktorú mal Senát pomohlo mu udržovať svoju vládu nad magistrátmi, napríklad, rozhodol o tom, ako sa budú rozdávať vojenské úlohy (provinciae). Ten nárok mal ohromný význam, lebo niektoré provinciae nemohli priniesť ani slávu ani bohatstvo, iné ponúkali veľké možnosti na dosiahnutie aj slávy aj bohatstva. Je pravdou to, že nerozhodol o tom, že kto dostane akú provincia – kandidáti o tom žrebovali – ale rozhodol o tom, či sa bude predlžovať termín konzulov alebo prétorov, aby sa stali prokonzulami alebo proprétorami. Pri tom, keďže mal nespornú autoritu nad financiami, mohol rozhodnúť o tom, či bude veľkolepý alebo lakomý v tom, koľko peňazí pridelia magistrátom na kampane a iné úlohy.

Dominácia senátu nad magistrátmi nikdy nebola taká úplná a taká úspešná ako počas vojny s Hannibalom. Strana za stranou Livia svedči o tom, ako dobre vedel viesť diplomaciu, rozhodnúť o stratégii a o tom, koľko vojakov sa malo povolať a kedy. Jeho úspešné ukončenie tej ohromnej vojny je lepším príkladom skutočného úspechu a účinnosti oligarchickej politiky než čokoľvek iné.

Obrázková príloha k daným témam.
Bojovníci z rímskeho obdobia Mapa starovekého ríma. Mapa terajšieho Grécka.

Linky:

http://www.yahoo.com - www.yahoo.com