Úvod
Roku 1815 si Európa myslela, že napoleonské vojny skončili. Ex-cisár a vládca ostrova Elba sa však prepravil do Francúzska a neuveriteľným spôsobom, bez preliatia kvapky krvi, získal trón. Keď sa mu nepodarilo presvedčiť Európu o svojich mierových úmysloch, pripravoval sa na vojnu proti celému kontinentu.
Štvordenné ťaženie s troma bitkami, vyvrcholilo pri Waterloo, ktoré znamenalo ukončenie napoleonskej éry. Ako výstižne poznamenal Clausewitz, ... Bonaparte vynaložil svoje posledné sily, aby docielil obrat, keď už žiadny obrat nebol možný, vydal všetko do haliera a potom utiekol ako žobrák z bojiska aj z ríše. Waterloo sa stalo synonymom definitívneho konca, neodvratnej katastrofy. Napriek tomu, udalosti ktoré sa odohrali v dňoch po Waterloo vyvolávajú pochybnosti o tom či dôsledky tejto bitky boli naozaj také fatálne a či bodku za napoleonským obdobím nedali až následné politické udalosti.
Za jeden mesiac po bitke sa udohrali dôležité udalosti z vojenského aj politického hľadiska. Napoleonská generalita sa nevzdávala a časť armády bola ešte schopná brániť Paríž. Ľudovít XIII. stále ešte nebol vo Francúzsku a v hlavnom meste prebiehali politické boje medzi bonapartistami a rojalistami.

Udalosti po bitke pri Waterloo

Záver bitky pri Waterloo
Bitka pri Waterloo definitívne skončila asi okolo ôsmej večer. Rozhodol príchod Prusov. Na ich útok pri Plancenoit už vyčerpaní Francúzi nevedeli reagovať. Napoleon sa v zúfalstve pokúsil rozhodnúť bitku s Angličanmi posledným útokom gardy. Wellingtonove vojsko už malo na mále a zachránil ho príchod Prusov, čo priznal aj sám vojvoda. Keď útok gardy Angličania odrazili a vojaci videli ako bola porazená elita armády, v Napoleonovom vojsku rozšírila panika. Demoralizovaní vojaci mali pocit zrady, keď namiesto sľubovaných posíl prišli Prusi. Väčšina armády utekala späť po ceste odkiaľ predtým prišla - na Quarte Bras, Genappes, smerom do Francúzska. Ako poslední z bojiska odchádzali francúzsky lekári a chirurgovia vedení barónom Larreym. Ustúpili až po výslovnom rozkaze Napoleona. Larrey sa dostal do zajatia a len o vlások unikol poprave. V ceste Wellingtonovej a Blucherovej armáde stály tri posledné štvorce gardy, ktoré aspoň čiastočne zabránili masakrovaniu francúzskych vojakov. Časti tejto poslednej organizovanej sily velil generál Cambronne. Anglické zbory nevedeli štvorce gardy rozrušiť a na anglickú výzvu ku kapitulácii vraj odpovedal Cambronne legendárnym: "Merde!". Toto zvolanie sa dostalo do napoleonskej legendy aj keď Cambronne poprel, že by niečo také povedal. Victor Hugo potom vytvoril učebnicovú verziu zvolania: "Garda ustupuje, ale nevzdáva sa!" Cambronne bol zakrátko zranený a zajali ho Angličania. Bodku za Napoleonskými vojnami dal svojim sobášom s Angličankou. Iné časti francúzskej armády aj keď spočiatku ustupovali usporiadanie, boli neskôr strhnuté prívalom utečencov.Počas noci sa utekajúcim Francúzom podarilo odpútať od unavených Prusov. Vojaci utekali smerom na Charleroi. V Gennape sa mostoch cez rieku odohrali zúfalé scény, keď sa na ne tlačili masy utenčencov. Vojaci a vozy s ranenými padali do rieky. Francúzi v snahe dostať sa na most čo najrýchlejšie, po sebe strielali. Niektorí páchali samovraždy, aby nepadli do rúk blížiacim sa Prusom. Ústupové cesty boli plné trosiek vozov, pušiek, mŕtvol ľudí a zdochlín koní. Prusi, ktorých nenávisť k Francúzom bola príslovečná, prenasledovali utekajúcich a bez milosti ich zabíjali. Jeden anglický dôstojník si všimol, že pruskí vojaci namiesto toho, aby ranených prekračovali, prebodávali ich bodákmi. Okolo desiatej večer sa Blucher stretol s Wellingtonom. Napriek tomu, že Wellington Bluchera nemal príliš rád, prijal ho s radosťou. Velitelia sa navzájom objali a zasypávali sa komplimentami. Podľa Angličana z Bluchera silne páchol alkohol. Blucher potom pokračoval v prenasledovaní Francúzov - rozkázal veliteľom zborov "prenasledovať nepriateľa tak dlho, pokial sa posledný človek a posledný kôň udržia na nohách1". Prenasledovanie sa skončilo v Genappes, kde Prusi zmasakrovali utekajúcich Francúzov, vrátane ranených a tých, ktorí sa vzdali. Večer dokončovali svoje hlásenia vodcovia víťaznej armády. Obaja si prisvojovali hlavné zásluhy za víťazstvo a jemne zľahčovali zásluhy toho druhého. Navyše Blucher do svojho dopisu žene zapojil aj fantáziu, keď popisoval ako jeho muži takmer zajali NapoleonaPohľad na bojisko bol otrasný. Na ploche 2x2 kilometre ležalo asi 47 000 mŕtvych, z toho asi 25 000 Francúzov, 15 000 z anglo-batávskej armády a 7000 Prusov. Planinu opanovali ľudia, ktorí sa snažili pomôcť raneným, ale aj okrádači mŕtvol, ktorých hliadkujúci Angličania bez súdu strielali. Niektorí ranení si sami krátili utrpenie a páchali samovraždy. Lekári museli so zbieraním ranených počkať až do rána. V noci sa mala príroda postarať o prvú selekciu.2 Tri dni trvalo, kým sa všetky telá zhromaždili na kopy, aby sa mohli spáliť (pochovať toľkých ľudí nebolo možné). Hranice potom horeli osem dní.
Správa o Napoleonovej porážke sa najprv dostala do pochybňosťami zmietaného Bruselu. Odtiaľ ju posol odniesol do Gentu Ľudovítovi XIII. Kráľ nedal najavo svoje pocity. Najprv rozhodol o návrate do Francúzska a potom išiel spať. Správa bola okamžite poslaná do Londýna. Dostala sa tam 21. júna. Poslovia boli vyslaní aj do Heildelbergu, kde sídlil cár Alexander a rakúsky kancelár Metternich.
Napoleonov odchod z bojiska
Spolu so svojimi vojakmi ustupoval aj Napoleon, sprevádzal ho maršál Soult, Druot a skupina granátnikov a jazdcov, ktorý chránili cisára pred prenasledovateľmi. Ako sa blížili Prusi, Napoleonov odchod sa stále viac podobal na útek. Keď Napoleon prišiel ku Quatre-Bras, vraj tam dlho stál a po tvári mu tiekli slzy. Okolo neho prechádzali zbytky jeho armády, niektoré jednotky sa pridali k cisárovi. Objavil sa aj maršál Ney. Bol zúfalý, pri Gennapes zorganizoval skupinku vojakov a pokúsil sa ich viesť do samovražedného útoku, no "nepodarilo" sa mu padnúť v boji. Pre maršála znamenal ten deň psychický zlom, z ktorého sa už nespamätal. Hneď ako si získal koňa odišiel, o nič sa nestarajúc, do Paríža. Cez Charleroi Napoleon prešiel okolo piatej ráno 19. júna a snáď rozmýšľal o tom, že by organizoval evakuáciu ale spanikárených vojakov sa nedalo zastaviť. Cisár svoj pokus vzdal a okolo desiatej prekročil francúzsku hranicu. S ním boli generáli Druot, Flahaut a Bertrand, maršál Soult a zbytky zboru generála Reilleho. Generál Reille dostal príkaz, aby sa pokúsil zhromaždiť utekajúcich a vojakov z pevností. V Charleroi sa na mostoch odohrali podobné scény ako v Genappe. Francúzsky veliteľ nebol pripravený na prijatie toľkých ľudí, vojaci tu vyrabovali zásobovacie vozy a armádnu pokladňu. Napoleon musel oznámiť katastrofu do Paríža. Napísal dva dopisy. Jeden, mierny a ukľudňujúci poslal štátnej rade, druhý otvorene hovoriaci o katastrofe poslal svojmu bratovi Jozefovi. Napriek tomu si Napoleon nepripúštal totálnu porážku. "Stalo sa nešťastie. Už o tom nemusím viac hovoriť3", povedal pred svojimi pobočníkmi. Vkladal nádeje do postojov ľudu a podpory snemovní. Armáde a verejnosti bol určený buletin z 20. júna. Aj tu bol rozsah porážky popísaný veľmi mierne. Skutočnosť sa Paríž a Francúzi dozvedeli až od utečencov od Waterloo. V čase keď Napoleon písal svoje dopisy, vydali Angličania v Bruseli oficiálne komuniké potvrdzujúce víťazstvo koaličných vojsk nad Napoleonom.