Cesta k abdikácii
V stredu skoro ráno prišiel Napoleon do Elyzejského paláca. Čakal tam minister zahraničia Calaincourt. Napoleon hneď o katastrofickej situácii informoval Davouta a z porážky obvinil Neya. Cisár zvolal ministerskú radu, potom naplánoval svoje vystúpenie pred oboma snemovňami, kde si chcel vyžiadať dočasné diktátorské právomoci. Keď Calaincourt namietol, že snemovne cisárovej žiadosti nevyhovejú, Davout Napoleonovi poradil aby zopakoval 18. brumaire - treba rozpustiť snemovne, aby sa získal priestor na energické opatrenia. Za tento návrh sa postavili Napoleonovi bratia Lucien a Jozef a aj Carnot, ktorý navrhoval revolučné zvolanie o vlasti v nebezpečí a povolanie všetkých bojaschopných do zbrane. Demoralizovaný Napoleon nemal na taký radikálny krok dostatok energie, najmä keď ostatní ministri s Fouchém na čele sa proti tomuto návrhu postavili. Veľa sa písalo o Napoleonovom odpore k metódam jakobínov a k využívaniu ľudových vrstiev v boji za moc. Jeho vojenskej výchove sa zrejme priečil chaos občianskej vojny a nechcel sa stať vodcom luzy. Neskôr na Svätej Helene spomínal, že s pomocou ľudu mohol bez väčších problémov rozohnať obe snemovne a získať absolútnu moc. Rozpusteniu snemovní sa snažil zabrániť najmä Fouché. Robil to ako vždy tak, že nevyvolal ani tieň podozrenia. Podarilo sa mu vyvolať atmosféru strachu z prevratu. Na čelo opozície sa dostal starý generál La Fayette, bývalý slávny revolucionár, ktorý neskôr prebehol na stranu kráľa. V snemovni reprezentoval liberálov. La Fayette vo svojom prejave navrhol dva články. Hovorili o tom, že snemovňa bude zasadať bez prerušenia a akýkoľvek pokus o jej rozohnanie sa bude pokladať za velezradu. V obave z diktatúry väčšina poslancov za tento návrh hlasovala, hoci bol očividne protiústavný. Ústava dávala Napoleonovi právo snemovne rozpustiť. K poslaneckej snemovni sa pridala aj Snemovňa Pairov, ktorú vymenoval sám Napoleon. K porazeneckej nálade prispel Neyov prejav. Maršál tu opísal beznádejnú situáciu a tvrdil, že spojenci najneskôr za týždeň obsadia Paríž. V tejto situácii by už pokus rozpustiť snemovne bol zbytočný čo uznal aj Davout. Jeden z ministrov, Regnault, nastolil tému abdikácie, keď Napoleonovi naznačil, že snemovňa môže žiadať rezignáciu ak ju Napoleon sám neponúkne. Jediní kto nestrácali vieru v Napoleona boli prostí ľudia - robotníci, ľudia z predmestia a drobní obchodníci. Oni vyniesli Napoleona na trón a nemienili sa s jeho porážkou zmieriť. Okolo Elyzejského paláca sa zhromaždili davy ľudí a požadovali zbrane. Napoleon ale nemienil túto silu využiť. Mal odpor k takejto "luze" a v žiadnom prípade nemienil vyvolať novú revolúciu ani občiansku vojnu.

Abdikácia
Napoleon poslal do snemovne svojho brata Luciena s návrhom. Ponúkal kompromis, čiastočne ustúpil a navrhol spôsob spolupráce. Potom predniesol svoju reč Fouché. Popísal katastrofálnu situáciu v krajine a v armáde. Citoval vyhlásenie protinapoleonskej koalície, ktorá tvrdila, že nevedie vojnu proti Francúzsku, ale proti Napoleonovi. Fouché sa potom obrátil na Luciena a oznámil mu, že snemovňa očakáva Napoleonovu abdikáciu. V prípade, že Napoleon odmietne, snemovňa ho odvolá sama.Poslanci po Fouchého prejave neprejavili dostatočné nadšenie, čoho využil Lucien a predniesol vlastný prejav o situácii vo Francúzsku. Vyčíslil materiálne zdroje, spomenul nepoškodenú Grouchyho armádu, zálohy, Národnú gardu, opevnenie a počty diel v Paríži. Lucien tvrdil, že to zrejme nebude stačiť na víťazstvo, ale Francúzsko by si mohlo vybojovať čestný mier. Apeloval na národnú hrdosť a česť poslancov. Vtom sa postavil La Fayette a pripomenul poslancom 3 milióny Francúzov, ktorí zomreli za Napoleona. "Pre Napoleona sme urobili dosť, teraz chráňme vlasť!10", vykríkol bývalý revolucionár. Poslanci reagovali frenetickým potleskom a o Napoleonovom osude už bolo vlastne rozhodnuté. Mužom chvíle sa stal La Fayette, ale faktickým víťazom bol Fouché. Napoleon začal vážne uvažovať o abdikácii a preberal eventuality svojho odchodu a svojej budúcnosti. Benjamin Constant, s ktorým sa Napoleon dlho radil, si po rozhovore napísal: "Napoleon nevyčerpal len Francúzsko, vyčerpal aj seba.11" Constant od Napoleona odchádzal presvedčený, že cisár odstúpi. Takýto vývin udalostí predpokladal aj Fouché.Na druhý deň sa parlament rozhodol vymenovať komisiu, ktorá by mala právo jednať so spojencami, pod podmienkou, že zachovajú národnú nezávislosť a uznajú Francúzsku právo na vlastnú ústavu. Cisár, napriek tomu, že sa celú noc zaoberal myšlienkami na prevrat, ráno pokorne potvrdil rozhodnutie snemovne.Počas dňa sa udiala vec, ktorá mohla zvrátiť celý beh udalostí. Keď Napoleon chcel odkázať svoju abdikáciu snemovniam, prišiel posol od Soulta. Kuriér referoval o konsolidácii zbytkov severnej armády, pomalom postupe spojencov a o neporušenom stave Grouchyho zboru. Davout o tom okamžite informoval snemovne. Poslanci už ale o oživení cisárstva nechceli počuť. Snemovňa žiadala okamžitú abdikáciu.Keď to ministri oznámili Napoleonovi, ten najprv zúril potom sa ale ukľudnil. Ministri mlčali, len Carnot žiadal Napoleona aby prevzal velenie a povolal ľud do zbrane. Z Napoleona už ale vyprchala energia a sila. Požiadal Luciena aby si sadol a písal. Potom Napoleon nadiktoval svoju rezignáciu. Skončil svoj politický život a za následníka určil svojho syna aj keď očividne neveril tomu, že by mohol získať trón. Lucien odmietal dopis dopísať a Carnotovi tiekli slzy. Iróniou osudu, musel dať Napoleon svoju rezignáciu Fouchému - človeku ktorého nenávidel. Abdikácia bola potom prednesená pred oboma komorami parlamentu.Podľa Tarleho, s Napoleonom sa v tomto čase udiala zmena. V 1814 o trón bojoval. Po Waterloo sa do Paríža prišiel vzdať všetkých svojich pozícii.12 Nebol taký zúfalý ako rok predtým, keď sa pokúsil o samovraždu. Napoleon roku 1815 stratil záujem o dianie okolo seba, správal sa pasívne a podriaďoval sa udalostiam. Napriek tomu, že to nebola úplná pravda, Napoleonovo správanie bolo skutočne netypické. Snáď je pravdivé Tarleho tvrdenie, že Napoleon cítil, že svoju úlohu už dohral.