Úvod
Roku 1815 si Európa myslela, že napoleonské vojny skončili. Ex-cisár a vládca ostrova Elba sa však prepravil do Francúzska a neuveriteľným spôsobom, bez preliatia kvapky krvi, získal trón. Keď sa mu nepodarilo presvedčiť Európu o svojich mierových úmysloch, pripravoval sa na vojnu proti celému kontinentu.
Štvordenné ťaženie s troma bitkami, vyvrcholilo pri Waterloo, ktoré znamenalo ukončenie napoleonskej éry. Ako výstižne poznamenal Clausewitz, ... Bonaparte vynaložil svoje posledné sily, aby docielil obrat, keď už žiadny obrat nebol možný, vydal všetko do haliera a potom utiekol ako žobrák z bojiska aj z ríše. Waterloo sa stalo synonymom definitívneho konca, neodvratnej katastrofy. Napriek tomu, udalosti ktoré sa odohrali v dňoch po Waterloo vyvolávajú pochybnosti o tom či dôsledky tejto bitky boli naozaj také fatálne a či bodku za napoleonským obdobím nedali až následné politické udalosti.
Za jeden mesiac po bitke sa udohrali dôležité udalosti z vojenského aj politického hľadiska. Napoleonská generalita sa nevzdávala a časť armády bola ešte schopná brániť Paríž. Ľudovít XIII. stále ešte nebol vo Francúzsku a v hlavnom meste prebiehali politické boje medzi bonapartistami a rojalistami.

Udalosti po bitke pri Waterloo

Záver bitky pri Waterloo
Bitka pri Waterloo definitívne skončila asi okolo ôsmej večer. Rozhodol príchod Prusov. Na ich útok pri Plancenoit už vyčerpaní Francúzi nevedeli reagovať. Napoleon sa v zúfalstve pokúsil rozhodnúť bitku s Angličanmi posledným útokom gardy. Wellingtonove vojsko už malo na mále a zachránil ho príchod Prusov, čo priznal aj sám vojvoda. Keď útok gardy Angličania odrazili a vojaci videli ako bola porazená elita armády, v Napoleonovom vojsku rozšírila panika. Demoralizovaní vojaci mali pocit zrady, keď namiesto sľubovaných posíl prišli Prusi. Väčšina armády utekala späť po ceste odkiaľ predtým prišla - na Quarte Bras, Genappes, smerom do Francúzska. Ako poslední z bojiska odchádzali francúzsky lekári a chirurgovia vedení barónom Larreym. Ustúpili až po výslovnom rozkaze Napoleona. Larrey sa dostal do zajatia a len o vlások unikol poprave. V ceste Wellingtonovej a Blucherovej armáde stály tri posledné štvorce gardy, ktoré aspoň čiastočne zabránili masakrovaniu francúzskych vojakov. Časti tejto poslednej organizovanej sily velil generál Cambronne. Anglické zbory nevedeli štvorce gardy rozrušiť a na anglickú výzvu ku kapitulácii vraj odpovedal Cambronne legendárnym: "Merde!". Toto zvolanie sa dostalo do napoleonskej legendy aj keď Cambronne poprel, že by niečo také povedal. Victor Hugo potom vytvoril učebnicovú verziu zvolania: "Garda ustupuje, ale nevzdáva sa!" Cambronne bol zakrátko zranený a zajali ho Angličania. Bodku za Napoleonskými vojnami dal svojim sobášom s Angličankou. Iné časti francúzskej armády aj keď spočiatku ustupovali usporiadanie, boli neskôr strhnuté prívalom utečencov.Počas noci sa utekajúcim Francúzom podarilo odpútať od unavených Prusov. Vojaci utekali smerom na Charleroi. V Gennape sa mostoch cez rieku odohrali zúfalé scény, keď sa na ne tlačili masy utenčencov. Vojaci a vozy s ranenými padali do rieky. Francúzi v snahe dostať sa na most čo najrýchlejšie, po sebe strielali. Niektorí páchali samovraždy, aby nepadli do rúk blížiacim sa Prusom. Ústupové cesty boli plné trosiek vozov, pušiek, mŕtvol ľudí a zdochlín koní. Prusi, ktorých nenávisť k Francúzom bola príslovečná, prenasledovali utekajúcich a bez milosti ich zabíjali. Jeden anglický dôstojník si všimol, že pruskí vojaci namiesto toho, aby ranených prekračovali, prebodávali ich bodákmi. Okolo desiatej večer sa Blucher stretol s Wellingtonom. Napriek tomu, že Wellington Bluchera nemal príliš rád, prijal ho s radosťou. Velitelia sa navzájom objali a zasypávali sa komplimentami. Podľa Angličana z Bluchera silne páchol alkohol. Blucher potom pokračoval v prenasledovaní Francúzov - rozkázal veliteľom zborov "prenasledovať nepriateľa tak dlho, pokial sa posledný človek a posledný kôň udržia na nohách1". Prenasledovanie sa skončilo v Genappes, kde Prusi zmasakrovali utekajúcich Francúzov, vrátane ranených a tých, ktorí sa vzdali. Večer dokončovali svoje hlásenia vodcovia víťaznej armády. Obaja si prisvojovali hlavné zásluhy za víťazstvo a jemne zľahčovali zásluhy toho druhého. Navyše Blucher do svojho dopisu žene zapojil aj fantáziu, keď popisoval ako jeho muži takmer zajali NapoleonaPohľad na bojisko bol otrasný. Na ploche 2x2 kilometre ležalo asi 47 000 mŕtvych, z toho asi 25 000 Francúzov, 15 000 z anglo-batávskej armády a 7000 Prusov. Planinu opanovali ľudia, ktorí sa snažili pomôcť raneným, ale aj okrádači mŕtvol, ktorých hliadkujúci Angličania bez súdu strielali. Niektorí ranení si sami krátili utrpenie a páchali samovraždy. Lekári museli so zbieraním ranených počkať až do rána. V noci sa mala príroda postarať o prvú selekciu.2 Tri dni trvalo, kým sa všetky telá zhromaždili na kopy, aby sa mohli spáliť (pochovať toľkých ľudí nebolo možné). Hranice potom horeli osem dní.
Správa o Napoleonovej porážke sa najprv dostala do pochybňosťami zmietaného Bruselu. Odtiaľ ju posol odniesol do Gentu Ľudovítovi XIII. Kráľ nedal najavo svoje pocity. Najprv rozhodol o návrate do Francúzska a potom išiel spať. Správa bola okamžite poslaná do Londýna. Dostala sa tam 21. júna. Poslovia boli vyslaní aj do Heildelbergu, kde sídlil cár Alexander a rakúsky kancelár Metternich.
Napoleonov odchod z bojiska
Spolu so svojimi vojakmi ustupoval aj Napoleon, sprevádzal ho maršál Soult, Druot a skupina granátnikov a jazdcov, ktorý chránili cisára pred prenasledovateľmi. Ako sa blížili Prusi, Napoleonov odchod sa stále viac podobal na útek. Keď Napoleon prišiel ku Quatre-Bras, vraj tam dlho stál a po tvári mu tiekli slzy. Okolo neho prechádzali zbytky jeho armády, niektoré jednotky sa pridali k cisárovi. Objavil sa aj maršál Ney. Bol zúfalý, pri Gennapes zorganizoval skupinku vojakov a pokúsil sa ich viesť do samovražedného útoku, no "nepodarilo" sa mu padnúť v boji. Pre maršála znamenal ten deň psychický zlom, z ktorého sa už nespamätal. Hneď ako si získal koňa odišiel, o nič sa nestarajúc, do Paríža. Cez Charleroi Napoleon prešiel okolo piatej ráno 19. júna a snáď rozmýšľal o tom, že by organizoval evakuáciu ale spanikárených vojakov sa nedalo zastaviť. Cisár svoj pokus vzdal a okolo desiatej prekročil francúzsku hranicu. S ním boli generáli Druot, Flahaut a Bertrand, maršál Soult a zbytky zboru generála Reilleho. Generál Reille dostal príkaz, aby sa pokúsil zhromaždiť utekajúcich a vojakov z pevností. V Charleroi sa na mostoch odohrali podobné scény ako v Genappe. Francúzsky veliteľ nebol pripravený na prijatie toľkých ľudí, vojaci tu vyrabovali zásobovacie vozy a armádnu pokladňu. Napoleon musel oznámiť katastrofu do Paríža. Napísal dva dopisy. Jeden, mierny a ukľudňujúci poslal štátnej rade, druhý otvorene hovoriaci o katastrofe poslal svojmu bratovi Jozefovi. Napriek tomu si Napoleon nepripúštal totálnu porážku. "Stalo sa nešťastie. Už o tom nemusím viac hovoriť3", povedal pred svojimi pobočníkmi. Vkladal nádeje do postojov ľudu a podpory snemovní. Armáde a verejnosti bol určený buletin z 20. júna. Aj tu bol rozsah porážky popísaný veľmi mierne. Skutočnosť sa Paríž a Francúzi dozvedeli až od utečencov od Waterloo. V čase keď Napoleon písal svoje dopisy, vydali Angličania v Bruseli oficiálne komuniké potvrdzujúce víťazstvo koaličných vojsk nad Napoleonom.
Ústup Grouchyho zboru
Jedna časť francúzskej armády nemala ani poňatia o udalostiach pri Waterloo. 30 000-ový zbor maršála Grouchyho stále podľa Napoleonových príkazov prenasledoval Prusov, ktorý ustupovali po prehratej bitke pri Ligny. V skutočnosti sa hlavná pruská armáda dostala až k Waterloo, kde už dávno masakrovala francúzskych vojakov a Grouchy bojoval len s pruským zadným vojom, ktorý mal za úlohu zadržiavať postup Francúzov.Grouchyho zbor ešte deň po Waterloo nemal žiadne správy o zbytku Napoleonovho vojska. Francúzi stále bojovali s Prusmi, konkrétne s Thielmanovým zborom pri Wavre. Grouchy dokonca prinútil Prusov ustúpiť a nariadil ich prenasledovanie.V tej chvíli prišiel Napoleonom vyslaný posol, ktorý referoval o priebehu bitky pri Waterloo. Grouchy poslovi najprv neveril a považoval ho za špióna, ale nakoniec sa musel zmieriť so skutočnosťou. Maršál okamžite s katastrofou oboznámil svoj štáb. Ešte predtým sa ospravedlnil generálovi Gerardovi, ktorý mu deň predtým navrhol miesto prenasledovania Prusov okamžitý pochod k Waterloo.
Grouchyho zbor bol poslednou organizovanou jednotkou severnej armády a Grouchy pochopil svoju zodpovednosť. Jeho armáda mohla pomôcť k záchrane Francúzska. Podmienkou bol ale úspešný ústup.Po porade so svojim štábom sa Grouchy sa rozhodol pre ústup na Namour. Niektorí generáli navrhovali úplne nereálne a samovražedné plány. Celá cesta až francúzskej hranici bola dlhá asi 85 kilometrov. Zatial čo časť armády stále prenasledovala ustupujúcich Prusov, jadro sa odpútalo a začalo ustupovať. Ústup kryl generál Vandamme. Prusi si zmenu situácie neuvedomili a nevedeli ktorým smerom im Francúzi unikli. Cesta do Namour prebiehala bez problémov. Vandamme Namour obsadil, rozdal vojakom zásoby a ubytoval v meste všetkých ranených. Na druhý deň do Namouru dorazilo jadro armády, ktoré medzitým odrazilo pruské sily, ktoré znova našli francúzsku armádu. Obyvatelia Namouru privítali francúzskych vojakov veľmi srdečne. Belgičania sa cítili spriaznení s Francúzmi, nanávideli Prusov, a preto Grouchyho mužom všemožne pomáhali. Najviac namurskí obyvatelia pomohli pri odsune ranených, ktorých naložili do lodí a po rieke Meuse ich odoslali do bezpečia. V tej dobe už Prusy stáli pred Namourom. Vandameho zbor ich zadržoval kým sa nedostali do bezpečia všetci ranení a kým jadro armády mesto neopustilo. Potom sa stiahol aj zadný voj, ale mesto až do polnoci držala francúzska posádka. Keď sa Grouchy dostal so svojou armádou na francúzske územie informoval o tom Soulta. Napoleonovi priviedol 33 000 vojakov a 96 diel. 23. júna sa Grouchyho sbor spojil so zbytkom armády, ktorú zhromaždil Soult. "Vykonal ste Francúzsku službu, ktorú všetci ocenia4", napísal Grouchymu minister vojny Davout. Ďalšie generácie ale Grouchyho počínanie hodnotili inak.

Napoleonov odchod od armády, situácia v Paríži
Blucher a Wellington našťastie postupovali dosť pomaly. Prusi sa dostali len k francúzskej hranici, lebo pruská armáda bola vďaka prenasledovaniu priveľmi rozťahaná a unavená. Angličania boli ešte stále neďaleko Waterloo. Wellington odišiel do Bruselu a znova organizoval svoju armádu postihnutú veľkými stratami. Zaujímal sa najmä o doplnenie zásob svojej armády. Z Nizozemska priviedol asi 17 000-ový záložný zbor. Vojvoda sa presunul za armádou do Nivelles. Wellington v dennom rozkaze poďakoval armáde za statočnosť a oznámil, že na rade je ťaženie do Francúzska. Zakázal akékoľvek násilnosti a plienenie. V liste bratovi sa Wellington priznal, že "ešte nikdy nebol tak blízko porážke5". Prenasledovanie Napoleona ho nezaujímalo, pretože vedel, že Blucher sa bude do Francúzska hnať tak rýchlo ako sa len bude dať. Hneď ako sa Blucher dozvedel o zhromažďovaní francúzskej armády, snažil sa prinútiť Angličanov k rýchlejšiemu tempu, aby využili "francúzsky des po prehratej bitke6".Napoleon sa zatiaľ snažil chod vecí znova získať pod kontrolu. Dorazil do mesta Phillipeville, kde si vypočul skľučujúce hlásenia niektorých svojich generálov. Z armády sa podarilo znova zhromaždiť len okolo 8600 vojakov. Generála Moutona de Lobau, ktorý sa vrátil do Quatre-Bras zbierať utečencov, zajali Prusi. Napoleon rozkázal zhromaždiť vojakov z pevností a niektoré jednotky, ktoré strážili hranice. Za hlavné zhromaždisko určil mesto Laon, kde mal zbytky armády zorganizovať Soult. Posol bol bol vyslaný aj ku Grouchymu. Mal mu tlmočiť inštrukcie o ďalšom smere ústupu. Napoleon potom nasadol do koča a pokračoval smerom na Laon. Napoleonovi pobočníci sa nazdávali, že cisárova vec je stratená - jedinú možnosť videli v jednaní zo spojencami alebo v abdikácii v prospech syna. Napoleonovým generálom sa zatiaľ podarilo znova postaviť delostrelectvo. Cisár rozmýšľal či má ostať pri armáde alebo či nebude lepšie vyraziť do Paríža. Keď sa o situácii radil so svojim štábom, jeho generáli ho presvedčili aby odišiel do Paríža, dozeral na snemovne, umlčal opozíciu a pripravil mesto na obranu. Podľa spomienok Fleuryho de Caboulon, Napoleon nakoniec povedal: "Pretože ste presvedčení, že je to nevyhnutné, odídem do Paríža. Ale stále si myslím, že mi radíte hlúposť, moje skutočné miesto je tu.7" No podľa cisárskeho komorníka Marchanda sa Napoleon na cestu do Paríža pripravoval už predtým. Už po niekoľký krát sa Napoleon musel rozhodovať medzi mocou a armádou (Egypt, Rusko) - vždy si vybral moc a armádu opustil. Je možné, že prítomnosť porazeného vojvodcu by armáde príliš nepomohla, ale situácia by sa mohla vyvíjať ináč, keby do Paríža prišiel v čele 40 000-ovej armády. Už v Phillipeville generál Flahaut tvrdil, že Napolen "je stratený len čo vkročí do Paríža8". Tieto slová sa v plnej miere potvrdili. Pred cestou do Paríža vypracoval Napoleon správu o ťažení. Vinu za neúspech pripísal náhlej panike v armáde. Cisár potreboval získať verejnú mienku a rozkázal správu okamžite uverejniť.Paríž bol o situácii informovaný pomerne dobre. Keď dorazili depeše maršála Soulta o víťazstve pri Ligny, situácia vyzerala optimisticky a dokonca aj opozícia gratulovala cisárovi k úspechu. Po dlhom čase bez správ začali vznikať pochybnosti hlavne v rojalistickom tábore. Fouché už tušil, že Napoleon prehral: "Dva dni bez správ. Nie je možné, že by nebol porazený.9" V jeho dome sa zišli všetci, ktorí neverili v cisárovo víťazstvo. Zhodli sa, že v prípade porážky je Napoleonova abdikácia nevyhnutná. Keď dorazil Napoleonov list pre Jozefa, ten ho okamžite prečítal rade ministrov a vyžiadal si ich mlčanlivosť. To by ale v rade nemohol byť Joseph Fouché, minister polície. Ako profesionálny kariérista Fouché už nespojoval svoju budúcnosť s porazeným Napoleonom a hneď sa pridal k protinapoleonskej opozícii. Fouché neveril v Napoleonov úspech už od jeho príchodu do Paríža a udržiaval tajné styky s koalíciou. Dopisoval si Talleyrandom, Metternichom aj s Wellingtonom. Hneď ako sa dozvedel najnovšie správy, postaral sa aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí. Napoleonov list nechal vytlačil vo vládnych novinách, Moniteur.
Cesta k abdikácii
V stredu skoro ráno prišiel Napoleon do Elyzejského paláca. Čakal tam minister zahraničia Calaincourt. Napoleon hneď o katastrofickej situácii informoval Davouta a z porážky obvinil Neya. Cisár zvolal ministerskú radu, potom naplánoval svoje vystúpenie pred oboma snemovňami, kde si chcel vyžiadať dočasné diktátorské právomoci. Keď Calaincourt namietol, že snemovne cisárovej žiadosti nevyhovejú, Davout Napoleonovi poradil aby zopakoval 18. brumaire - treba rozpustiť snemovne, aby sa získal priestor na energické opatrenia. Za tento návrh sa postavili Napoleonovi bratia Lucien a Jozef a aj Carnot, ktorý navrhoval revolučné zvolanie o vlasti v nebezpečí a povolanie všetkých bojaschopných do zbrane. Demoralizovaný Napoleon nemal na taký radikálny krok dostatok energie, najmä keď ostatní ministri s Fouchém na čele sa proti tomuto návrhu postavili. Veľa sa písalo o Napoleonovom odpore k metódam jakobínov a k využívaniu ľudových vrstiev v boji za moc. Jeho vojenskej výchove sa zrejme priečil chaos občianskej vojny a nechcel sa stať vodcom luzy. Neskôr na Svätej Helene spomínal, že s pomocou ľudu mohol bez väčších problémov rozohnať obe snemovne a získať absolútnu moc. Rozpusteniu snemovní sa snažil zabrániť najmä Fouché. Robil to ako vždy tak, že nevyvolal ani tieň podozrenia. Podarilo sa mu vyvolať atmosféru strachu z prevratu. Na čelo opozície sa dostal starý generál La Fayette, bývalý slávny revolucionár, ktorý neskôr prebehol na stranu kráľa. V snemovni reprezentoval liberálov. La Fayette vo svojom prejave navrhol dva články. Hovorili o tom, že snemovňa bude zasadať bez prerušenia a akýkoľvek pokus o jej rozohnanie sa bude pokladať za velezradu. V obave z diktatúry väčšina poslancov za tento návrh hlasovala, hoci bol očividne protiústavný. Ústava dávala Napoleonovi právo snemovne rozpustiť. K poslaneckej snemovni sa pridala aj Snemovňa Pairov, ktorú vymenoval sám Napoleon. K porazeneckej nálade prispel Neyov prejav. Maršál tu opísal beznádejnú situáciu a tvrdil, že spojenci najneskôr za týždeň obsadia Paríž. V tejto situácii by už pokus rozpustiť snemovne bol zbytočný čo uznal aj Davout. Jeden z ministrov, Regnault, nastolil tému abdikácie, keď Napoleonovi naznačil, že snemovňa môže žiadať rezignáciu ak ju Napoleon sám neponúkne. Jediní kto nestrácali vieru v Napoleona boli prostí ľudia - robotníci, ľudia z predmestia a drobní obchodníci. Oni vyniesli Napoleona na trón a nemienili sa s jeho porážkou zmieriť. Okolo Elyzejského paláca sa zhromaždili davy ľudí a požadovali zbrane. Napoleon ale nemienil túto silu využiť. Mal odpor k takejto "luze" a v žiadnom prípade nemienil vyvolať novú revolúciu ani občiansku vojnu.

Abdikácia
Napoleon poslal do snemovne svojho brata Luciena s návrhom. Ponúkal kompromis, čiastočne ustúpil a navrhol spôsob spolupráce. Potom predniesol svoju reč Fouché. Popísal katastrofálnu situáciu v krajine a v armáde. Citoval vyhlásenie protinapoleonskej koalície, ktorá tvrdila, že nevedie vojnu proti Francúzsku, ale proti Napoleonovi. Fouché sa potom obrátil na Luciena a oznámil mu, že snemovňa očakáva Napoleonovu abdikáciu. V prípade, že Napoleon odmietne, snemovňa ho odvolá sama.Poslanci po Fouchého prejave neprejavili dostatočné nadšenie, čoho využil Lucien a predniesol vlastný prejav o situácii vo Francúzsku. Vyčíslil materiálne zdroje, spomenul nepoškodenú Grouchyho armádu, zálohy, Národnú gardu, opevnenie a počty diel v Paríži. Lucien tvrdil, že to zrejme nebude stačiť na víťazstvo, ale Francúzsko by si mohlo vybojovať čestný mier. Apeloval na národnú hrdosť a česť poslancov. Vtom sa postavil La Fayette a pripomenul poslancom 3 milióny Francúzov, ktorí zomreli za Napoleona. "Pre Napoleona sme urobili dosť, teraz chráňme vlasť!10", vykríkol bývalý revolucionár. Poslanci reagovali frenetickým potleskom a o Napoleonovom osude už bolo vlastne rozhodnuté. Mužom chvíle sa stal La Fayette, ale faktickým víťazom bol Fouché. Napoleon začal vážne uvažovať o abdikácii a preberal eventuality svojho odchodu a svojej budúcnosti. Benjamin Constant, s ktorým sa Napoleon dlho radil, si po rozhovore napísal: "Napoleon nevyčerpal len Francúzsko, vyčerpal aj seba.11" Constant od Napoleona odchádzal presvedčený, že cisár odstúpi. Takýto vývin udalostí predpokladal aj Fouché.Na druhý deň sa parlament rozhodol vymenovať komisiu, ktorá by mala právo jednať so spojencami, pod podmienkou, že zachovajú národnú nezávislosť a uznajú Francúzsku právo na vlastnú ústavu. Cisár, napriek tomu, že sa celú noc zaoberal myšlienkami na prevrat, ráno pokorne potvrdil rozhodnutie snemovne.Počas dňa sa udiala vec, ktorá mohla zvrátiť celý beh udalostí. Keď Napoleon chcel odkázať svoju abdikáciu snemovniam, prišiel posol od Soulta. Kuriér referoval o konsolidácii zbytkov severnej armády, pomalom postupe spojencov a o neporušenom stave Grouchyho zboru. Davout o tom okamžite informoval snemovne. Poslanci už ale o oživení cisárstva nechceli počuť. Snemovňa žiadala okamžitú abdikáciu.Keď to ministri oznámili Napoleonovi, ten najprv zúril potom sa ale ukľudnil. Ministri mlčali, len Carnot žiadal Napoleona aby prevzal velenie a povolal ľud do zbrane. Z Napoleona už ale vyprchala energia a sila. Požiadal Luciena aby si sadol a písal. Potom Napoleon nadiktoval svoju rezignáciu. Skončil svoj politický život a za následníka určil svojho syna aj keď očividne neveril tomu, že by mohol získať trón. Lucien odmietal dopis dopísať a Carnotovi tiekli slzy. Iróniou osudu, musel dať Napoleon svoju rezignáciu Fouchému - človeku ktorého nenávidel. Abdikácia bola potom prednesená pred oboma komorami parlamentu.Podľa Tarleho, s Napoleonom sa v tomto čase udiala zmena. V 1814 o trón bojoval. Po Waterloo sa do Paríža prišiel vzdať všetkých svojich pozícii.12 Nebol taký zúfalý ako rok predtým, keď sa pokúsil o samovraždu. Napoleon roku 1815 stratil záujem o dianie okolo seba, správal sa pasívne a podriaďoval sa udalostiam. Napriek tomu, že to nebola úplná pravda, Napoleonovo správanie bolo skutočne netypické. Snáď je pravdivé Tarleho tvrdenie, že Napoleon cítil, že svoju úlohu už dohral.
Otázka Bourbonovcov
Pruské vojská v tomto čase už prekročili francúzske hranice a začali obsadzovať pevnosti. Wellington vydal proklamáciu k Francúzom. Oznamoval, že prichádza ako osloboditeľ spod Napoleonovho jarma. Zároveň vyzval Ľudovíta XIII. aby prekročil hranice, pretože "jeho prítomnosť je vo Francúzsku dôležitá".O budúcej situácii vo Francúzsku zatial jednali predstavitelia koalície v Heidelbergu. Dali jasne najavo, že jedinou prekážkou mieru je Napoleon. Najmä Metternich a Wellington by na tróne najradšej videli Ľudovíta, svoj názor však nepresadzovali nátlakom na Francúzsko. Priali si, aby Francúzi prijali Bourbonovcov dobrovoľne. Talleyrandovi odkázali, že rojalistickí komisári majú prekročiť hranice inou cestou ako koaličné vojská. Keď spojencov, ktorý sa medzitým presunuli do Mannheimu, dostihla správa o abdikácii a nasledujúcich udalostiach, Metternich túto správu konzultoval s Alexandrom. Potom obaja oznámili Wellingtonovi, že abdikáciu neuznajú, pretože by zároveň museli uznať nástupníctvo Napoleona II. Alexander zároveň vyzval vrchného veliteľa spojeneckých armád Schwarzemberga k zrýchlenému presunu do Francúzska, aby všetko nevybavili len Prusi a Angličania. V Paríži ďalej v prospech Bourbonovcov pracoval Fouché Keď sa správa o abdikácii Napoleona dostala do ulíc, medzi ľudmi zavládlo sklamanie. Večer sa ale davy rozišli. Fouché bol jediný kto pochopil realitu situácie a nevyhnutnosť prijatia Ľudovíta XIII. Nedokázal ale zabrániť snemovniam aby Napoleona II. uznali za následníka. Problém bol, že Ľudovíta za kráľa nikto nechcel. Podpora Napoleona a jeho syna bola napriek porážke oveľa väčšia ako v roku 1814. V tom čase bol návrat kráľa považovaný za návrat pokoja. Väčšina ľudí tej generácie už monarchiu na vlastnej koži nezažila a tak nemala predstavu čo to zmanená. Po roku sa Francúzom monarchia zhnusila. To bol jeden z dôvodov ľahkého návratu Napoleona. Ľudia mali pocit, že každý režim je lepší ako návrat kráľa. Ani v zúfalej situácii si preto takmer nikto návrat Ľudovíta neželal. Fouché musel dosiahnuť aby sa Bourbon dostal na trón mierovou a pokojnou cestou. Jeho poslovia nadviazali kontakty so spojencami a s rojalistami. Vznešenými funkciami odstránil La Fayetta aj Constanta a fakticky sa stal pánom situácie. Vznikla 5 - členná dočasná vláda a Fouché sa stal jej predsedom. Jediným problémom ostával Napoleon a jeho vplyv na ľudí. Fouché preto navrhol, aby bol Napoleon vyzvaný opustiť Paríž. Výzvu Napoleonovi adresoval Davout. Sklamaný, ponížený Napoleon odcestoval do zámku Malmaison. Doprevádzala ho časť gardy, ktorá ho ale nemala chrániť ale strážiť. S Napoleonom sa rozlúčil iba Carnot.24. júna prešiel hranice Ľudovít XIII. so svojou suitou a rojalisti mu pripravili veľké uvítanie. Kráľ predniesol prvú proklamáciu. Vyhrážal sa v nej rozpustením oboch snemovní. Wellington Ľudovítovi túto proklamáciu veľmi vyčítal. "Ako chcete aby Vás povolali, keď vyhlasujete, že ich rozpustíte?13"

Vojenská situácia
Vo Francúzsku ešte stále existovala armáda pripravená sa brániť. Na počudovanie väčšina generálov nepodporovala Napoleona II. ale Ľudovíta Filipa, vojvodu Orleánskeho, ktorý bol ale úplne neprijatelný pre Anglicko. Jeho čas príde až o 15 rokov.Napriek rôznosti záujmov kľúčových politikov, panovala zhoda v tom, že Paríž je treba brániť pred vpádom Bluchera a Wellingtona. Veliteľom obrany Paríža sa stal Davout. Pomalý postup spojencov dal Francúzom čas na spamätanie. Armáda sa zmenšila na polovicu a oslabovali ju dezercie. Počas pruského prenasledovania prišli Francúzi asi o 8000 mužov. Po abdikácii a vyhlásení Napoleona II. za nástupcu sa väčšina vojakov vrátila naspäť k armáde. Soult sa ešte pokúšal vyjednávať s Blucherom, ale Prusovo arogantné a nediplomatické správanie, keď požadoval okamžité vydanie Napoleona, dodalo francúzskym vojakom ďalšie odhodlanie. Blucher sa obrátil aj na Angličanov, Rakušanov a Rusov a žiadal ich, aby návrhy na prímerie neprijímali. Soult sa už nechcel ďalej kompromitovať spoluprácou s porazenou stranou a vzdal sa velenia. Armádu po ňom prevzal Grouchy, ktorého menoval Soult. Grouchy sa začal sťahovať k Parížu, aby tam bol skôr ako spojenci. Komisári poverení jednaním o mier znova dorazili k Prusom, ale tí ich ignorovali.Fouché sa snažil prehovoriť Davouta, aby boj vzdal a podporil Ľudovíta XIII. Maršál to ale odmietol a prikázal armáde stiahnuť sa k Parížu. Vedel, že na jeho obranu môže rátať so 100 000 mužmi, čo by malo stačiť na vybojovanie prijateľných mierových podmienok. Prusi stále odmietli jednať pokiaľ nebudú v Paríži. Blucher žiadal Napoleona živého alebo mrtvého, ukradnuté umelecké diela, okupáciu Champagne, pohraničné pevnosti a plnú náhradu vojenských výdajov. Davout, na Fouchého nátlak, poslal poslov aj k Ľudovítovi. Predložil mu podmienky jeho prípadného nástupu na trón: návrat bez cudzích vojsk, bezpečnosť pre Napoleona a jeho rodinu, zachovanie oboch snemovní a všeobecnú amnestiu. Armáda zatial ustupovala na Paríž a Vandammov zbor brzdil pruský postup.
Napoleonova situácia
Stálym nebezpečenstvom ostával Napoleon. Bolo ho treba chrániť aby sa nedostal do rúk Prusom, ktorí by ho hneď popravili, ale bolo nutné zabrániť tomu, aby sa dostal k armáde, ktorú by ľahko mohol strhnúť na svoju stranu. Napoleon zistil, že jeho abdikácia bola zbytočná a trón pre svojho syna nezariadil. Davout navyše trval na tom, aby Napoleon odišiel na pobrežie, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že padne do rúk Prusom.Napoleon zatiaľ požadoval, aby mu dali k dispozícii dve fregaty na cestu do USA. Fouché to Napoleonovi sľúbil ale zároveň o tom nepriamo informoval Angličanov, keď od nich žiadal pre Napoleona voľný priechod, s čím sa nedalo vôbec počítať. Fouché navrhol aby boli pripravené fregaty, Napoleon bol prepravený do prístavu Rochefort, ale aby lode nevyplávali skôr ako dôjde povolenie od Angličanov. Bol v tom jasný zámer dostať Napoleona preč z dosahu francúzskych a spojeneckých armád a zároveň mu brániť v úteku. Napoleon to pochopil odmietol odísť skôr ako bude mať istotu okamžitého vyplávania.Napoleon zatiaľ študoval vojenskú situáciu pred Parížom a vypracoval spôsob na rozdrtenie spojencov. Napísal Fouchému list, kde sa ponúkol, že sa ako generál postaví do čela armády a keď vybojuje pre Francúzsko spravodlivý mier, odcestuje do USA. Keď tento návrh dostal Fouché rozzúril sa a kategoricky žiadal aby Napoleon ihneď odcestoval do Rochefortu. Postaviť Napoleona do čela armády by znamenalo totálnu vojnu.Keď Napoleonovi doručili odmietnutie, úplne stratil energiu a vzdal svoj boj. Prezliekol sa do civilných šatov a rozlúčil sa s bratom Jozefom. Potom spolu s generálom Beckerom, Bertrandom a Savarym nasadol do koča a zamieril smerom na Atlantik.

Obrana Paríža
V Paríži sa situácia rýchle menila. Davout vystúpil v snemovniach a vyhlásil, že Francúzsko nemá nádej na dlhodobý odpor. Bola tu šanca odraziť Prusov a anglo-batávsku armádu, ale k hraniciam sa blížilo 200 000 Rakúšanov pod Schwarzembergom, 170 000 Rusov (Barclay de Tolly) plus piemontská armáda a Španieli. Napriek tomu, že na hraniciach boli malé francúzske zbory, ktoré mali chrániť hranice, situácia bola beznádejná. Davout považoval za nutné pridať sa k Ľudovítovi a vyžiadať si od neho nejaké záruky. Fouché vzápätí vyzval svojich spolupracovníkov aby snemovňu pripravili na povolanie Bourbonovcov. Napriek tomu väčšina generálov chcela bojovať - vedeli, že majú nad obliehateľmi početnú prevahu. Snahy o rokovanie s Prusmi nikam neviedli, Blucher bol neoblomný a trval na nesplnitelných podmienkach. Fouché preto potreboval, aby sa k Parížu dostal skôr Wellington, ktorý nebol len vojakom ale aj diplomatom. Aj Wellington ale odkázal, že prímerie bez návratu Bourbonovcov je vylúčené. La Fayette zatial rokoval so spojeneckými monarchami - tí sa odvolávali na chaumontskú zmluvu, ktorá im zakazovala viesť separátne rokovania. Žiadali ale vydanie Napoleona. Vo Francúzsku zatial vypukli rojalistické povstania - vo Vendeé, Marseile, Normandii a Bretónsku.Spojenci sa zatial dostali k Parížu. Vo francúzskom štábe vznikol zmätok, keď Grouchy stratil kontakt s Davoutom a ten presvedčený o porážke armády, takmer kapituloval. Na francúzske územie zatial útočili aj iné armády. Wurtemberský kráľ obsadil Strasbourgh, na juhu síce Francúzi pod vedením Sucheta zadržovali Rakúšanov a Piemonťanov, ale museli ustupovať. V Pyrenejách stálo 24 000 Španielov a anglická eskadra blokovala Toulon. Spojenci odmietali rokovať, lebo mali pocit, že Paríža sa zmocnia bez boja. Nakoniec sa ale Grouchy dostal k Parížu pred spojencami a odovzdal armádu Davoutovi. Situácia v Paríži sa stávala stále viac napätou. Davout vyjednával s rojalistickým komisárom, barónom Vitrolles, ale vojsko stále podporovalo Napoleona II. Snemovne boli rozdelené na podporovateľov Napoleona a realistickú väčšinu, ktorá videla jedinú šancu v Ľudovítovi XIII. Zatial prebiehali rokovania aj so spojencami. U Bluchera to bolo zbytočné. Lepšie to bolo u Wellingtona, ktorý bol predsa len prístupnejší, navyše si uvedomoval, že obliehanie Paríža bude dlhé, krvavé a bez istoty víťazstva. Wellington sa netajil tým, že na tróne si praje Ľudovíta, ku ktorému cítil sympatie. Angličan ale odmietal rokovať o prímerí kým sa predstavitelia Francúzska nevyslovia pre kráľa. Wellington si uvedomoval, že je dôležité, aby kráľa nedosadilo cudzie vojsko.30. júna začala obrana Paríža. Francúzi sa počtom vyrovnali obráncom a prevyšovali ich v počte diel. Paríž sa bez väčších problémov bránila. Súčastne sa Davout neprestával snažiť o prímerie. Maršál si uvedomoval, že aj keď obliehateľov odrazí, prídu ďalšie a väčšie armády. Problémom boli ostatní generáli, ktorí sa chceli biť až do posledného dychu. Všetkým týmto ľuďom bolo jasné, že s nástupom Bourbonovcov sa ocitnú v ohrození života.Vojna prestávala byť populárna aj medzi Parížanmi, podporovala ju len armáda a robotníci.Davout sa pokúsil uzavrieť prímerie, keď sa dozvedel, že Suchet v Alpách uzavrel prímerie s Rakúšamni. Maršál vyslal poslov k Wellingtonovi a Blucherovi a navrhol podobné prímerie, ale zbytočne.
Kapitulácia
Večer Fouché zvolal všetkých generálov, aby sa dohodlo čo ďalej. Diskusia sa niesla smerom, či je obrana Paŕíža vôbec nutná a čo sa ňou dosiahne. Soult sa prihováral za povolanie Bourbonovcov, Vandamme a väčšina generálov bol tvrdo proti, Davout sa nevyjadroval. Bolo mu jasné, že by bol schopný Paríž zachrániť, ale úspech by bol len dočasný. V tom čase došli dopisy od spojencov. Wellington odmietal prímerie ale dúfal, že sa nájde riešenie bez krviprelievania, čím myslel návrat Bouronovcov. Blucher arogantne oznamoval, že bude jednať až keď Paríž obsadí.
2. júla Fouché vyslal k Wellingtonovi poslov, ktorý mali poverenie jednať o kapitulácii, podmienkou bolo, že spojenci do mesta nevstúpia, alebo tak urobia len symbolickými jednotkami. Fouché poslal aj dôverný dopis, kde v záujme kráľa žiadal Wellingtona aby spojenci vydali jasné prehlásenie, že nebudú akceptovať Napoleona II. a po kapitulácii neobsadia hneď Paríž, aby mala snemovňa pocit, že rozhoduje sama. Fouchého jednanie mohlo pôsobiť odpudivo a zradcovsky. Castelot píše: "Veľmi rýchlo by sa nám zdvihol žalúdok, keby sme sledovali krok za krokom tohoto odporného človeka v jeho podvratnej činnosti ...14". Pravdou ale ostáva, že jeho plány boli v danej chvíli najrealistickejšie. Tým, že sa snažil presadil ukončenie bojov a nástup Ľudovíta XIII. na trón, pravdepobodne zachránil Paríž pred bombardovaním a Francúzsko pred občianskou vojnou.Wellington, ktorý vedel, že vojenská situácia pred Parížom dáva viac výhod skôr Francúzom, poslal Blucherovi odkaz, aby sa snažil byť trochu diplomatickejší. Zatial vládna komisia čakala na odpoveď spojencov a boje sa znova rozhoreli. Fouché navrhol, nech do prvej línie pošlú Prusom návrh na kapituláciu. Davout to schválil. Návrh sa dostal k pruskému generálovi von Zietenovi. Ten odpovedal, že na taký krok nemá právomoci, ale keď mu vyslanci vlády zaručia, že Paríž bude vydaná v ten deň, na vlastnú zodpovednoť dá zastaviť palbu. Parlamentár, generál Bignon, mu túto záruku dal.Davout potom so situáciou oboznámil svoju armádu. Jediný Druot uznal nutnosť kapitulácie. V zbytku armády toto gesto vyvolalo odpor. Okolo ôsmej ráno dorazil pruský parlamentár a pozval Davouta do pruského hlavného stanu. O pár hodín sa zišli zástupcovia armády s Blucherom a Wellingtonom. Spojenci z rokovania vylúčili politické otázky. Dohodli sa, že Paríž bude vydaný za tri dni (6. júla). Ešte ten večer snemovne návrh kapitulácie bez pripomienok schválili. 4. júla sa obsah kapitulácie dostal do ulíc. Parížania správu prijali kľudne. Armáda ale zúrila a hrozilo, že Davout nad ňou stratí kontrolu. Exelmans spolu s ďalšími generálmi išli za Vandammom aby ich viedol do boja bez ohľadu na prímerie. Ten ale odmietol.

Mierové jednania
5. a 6. júla odchádzala armáda podľa podmienok prímeria z Paríža - musela ustúpiť za rieku Loire. Vojaci dezertovali, aby nemuseli slúžiť kráľovi. Zbytok kráľ rozpustil a ponechal len malé jednotky v departmentoch.Do Paríža začali vstupovať spojenci, hlavne Prusi. Wellington bol spočiatku proti, ale Blucher bol neoblomný. Guvernérom mesta sa stal generál von Muffling. Kráľ vstúpil do Paríža až 8. júla. V Paríži ho nijak zvlášť radostne nevítali. Dočasnú vládu Fouché rozpustil už o deň skôr. Podobne skončili aj snemovne, ktoré sa rozišli sami, keď sa pri ich sídle objavila skupinka rojalistických dobrovoľníkov. V Paríži bola nepokojná situácia. Spojeneckí vojaci boli po nociach vraždení, časté boli súboje medzi spojeneckými a francúzskymi dôstojníkmi. Na upokojenie situácie bolo treba znova povolať Fouchého, ktorého na nátlak Wellingtona a Telleyranda vymenoval Ľudovít XIII. za ministra polície. 10. júla dorazili do Paríža vládcovia protinapoleonskej koalície. Až tu mali čas poradiť sa o svojich budúcich krokoch. Monarchovia vymenovali komisiu, ktorá mala skĺbiť predstavy jednotlivých vládcov o budúcnosti Francúzska. Komisia začala svoju činnosť 12. júla a skončila 28. júla, keď spojenecká ministerská rada prešla k prejednaniu zásadných otázok francúzskej budúcnosti. Podmienky mieru boli tvrdé - uznanie mierovej zmluvy z roku 1814, odstúpenie pohraničných pevností, vysoké reparácie a päťročná okupácia Francúzska. Talleyrand nedosiahol zlepšenie podmienok, spojenci s ním odmietli diskutovať a dali tak Ľudovítovi možnosť nepohodlného ministra odvolať. Druhý parížsky mier bol podpísaný 20. novembra.
Napoleon odchádza zo scény
Napolen bol stále vo Francúzsku v Rocheforte. Fouché napokon vydal rozkaz pre dve fregaty, aby vzali Napoleona na palubu a odplávali. Toto gesto nič neznamenalo, lebo Angličania blokovali more. Mali rozkaz zaistiť každú francúzsku loď a dôkladne prehľadať ľode plávajúce pod neutrálnymi vlajkami. Francúzski námorníci ex-cisára vyzývali nech sa vráti k hlavnej armáde, potom mu ponúkli, že prerazia anglickú blokádu, aby mohol ujsť do USA. Jozef mu zaistil miesto na obchodnej lodi plaviacej sa do USA, potom mu zabezpečil dánsku brigu. Jozef chcel využiť na oklamanie Angličanov svoju podobu s bratom. Napoleon všetko toto odmietol, z nie celkom pochopiteľných dôvodov. Tvorcovia jeho legendy tvrdia, že Napoleon potreboval byť mučedníkom. 11. júla poslal svojho komorníka Las Casasa za veliteľom britskej lode Bellerophon. Las Casas sa pokúsil kapitána Maitlanda prehovoriť, aby Napoleonovi predsa len umožnil útek. Maitland dal ale jasne najavo, že len čo Napoleona zadrží odvezie ho ako vojnového zajatca do Británie. "Kde je záruka, že sa Napoleon z Ameriky nevráti späť?" , pýtal sa Angličan ďeň po vstupe kráľa do Paríža sa Napoleon v strachu pred zatknutím uchýlil na ostrov Aix. Po jednodňovom uvažovaní sa rozhodol vzdať sa Veľkej Británii. Tejto možnosti dal prednosť pred zatknutím Fouchého luďmi. Napoleon napísal britskému princovi-regentovi, že "jeho politická dráha sa skončila" a že sa rozhodol "vydať veľkomyselnosti Veľkej Británie". 15. júla sa vzdal na palube lode Bellerophon. 28. júla koalícia rozhodla o jeho internácii na ostrove Svätá Helena. Loď Northumberland s Napoleonom na palube tam doplávala 15. októbra.

Záver
Vo Francúzsku začal zúriť "biely strach". Fouché neochotne pripravil zoznam 36 najväčších previnilcov - jeho bývalých kolegov. Títo ľudia mali byť ako prví potrestaní za vlastizradu. Najvýznamnejšími obeťami boli Ney a La Bedoyére. Obaja boli popravení, napriek námietkam Britov, ktorí žiadali pre Neya milosť. V rojalistických oblastiach na juhu boli Napoleonovi dôstojníci a vojaci lynčovaný. Mnoho pevností sa odmietlo vzdať. Do vyhnanstva utiekla väčšina generálov. Tí, ktorí to nestihli, boli uväzení. Bonapartovská rodina sa uchýlila do Ríma pod záštitu Pia VII., Jozef žil v Amerike. Spojenci im zakázali pobyt vo Francúzsku. Zle dopadol aj Fouché. Rojalisti nezabudli na jeho jakobínsku minulosť kráľovraha a Fouché dožil svoj život vo vyhnanstve v Terste. Súdy vyniesli asi 10 000 politických rozsudkov. Z funkcii odišlo 2500 štátnych úradníkov - boli odvolaní všetci prefekti a podprefekti v departmentoch. Cudzie armády ostali v Paríži 5 mesiacov - najmä Rusi si tam doviezli celé rodiny. Poslednými udalosťami napoleonských vojen sú kapitulácie francúzskych pevností. Niektoré, ako napríklad Vincennes na okraji Paríža, sa vzdali až na priamy rozkaz kráľa v auguste. Bodkou za týmto obdobím by mohol byť príbeh poručíka Roseya zo starej gardy, ako ho prezentuje Jiří Kovařík v knihe Sto dní. Koncom leta sfackoval kráľovského gardistu. Zatkli ho, ale jeho vlastní vojaci ho oslobodili. Rosey s ich pomocou pozatýkal miestnych dôstojníkov. Nakoniec utiekol s 50-timi vojakmi do hôr a viedol partizánsku vojnu. Spolu s poslednými deviatimi druhmi ho zatkli 29. septembra. Aby unikol popravčej čate, vrazil si do brucha kliniec.

Literatúra
BLATNÝ, RICHARD, Napoleonská encyklopedie, Praha: Aquarius, 1995
CASTELOT, ANDRÉ, Napoleon Bonaparte, prel. Jiří Žák, Praha: Melantrich, 1996
KOVAŘÍK, JIŘÍ, Sto dní, Z Elby k Waterloo, Praha: Elka Press, 1999
MANFRED, A. Z., Napoleon Bonaparte, prel. Oľga Gažová, Karol Šrámek, Bratislava: Pravda, 1985
REGAN, GEOFFREY, Guinnessova kniha válečných omylu, prel. Jaroslav Hrbek, Jolana Janoušková, Šárka Rubková, Praha: Velryba, 1993
TARABA, LUBOŠ, Waterloo, Praha: Prostor, 1999
TARLE, J. V., Napoleon, prel. Pavol Ličko, Bratislava: Pravda, 1949
ZWEIG, STEFAN, Joseph Fouché, prel. PhDr. Irena Liščáková, Bratislava. S Aktuell, 1994

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk