Veľká Francúzska revolúcia

Spoločnosť

V aristokratickej spoločnosti Starého režimu tradičné právo rozlišovalo tri stavy: duchovenstvo, šľachtu, stavy privilegované a tretí stav, ktorý zahrňoval ohromnú väčšinu národa.
Stavy vznikli ešte v stredoveku, keď sa vytvoril rozdiel medzi tými, čo sa modlia, čo bojujú a medzi tými, ktorí pracujú, aby uživili ostatných. Voltaire vo svojej Eseji o mravoch a duchu národov(1756) označuje stavy ako zákonné a definuje ich ako
„národy v národe “.Stavy netvorili spoločenské triedy, každý z nich bol rozdelený na viac-menej antagonistické skupiny . Hlavné však bolo to, že stará sociálna štruktúra, založená na feudálnom systéme, na pohŕdaní telesnou prácou a výrobnou činnosťou, už nebola v súlade so skutočnosťou. Spoločenská štruktúra Francúzska Starého režimu si zachovávala svoj pôvodný charakter z doby, keď sa Francúzsko vytváralo, t.j. z 10.-11.storočia.Pôda bola vtedy jediným prameňom
bohatstva, a tí, ktorí je vlastnili, boli zároveň pánmi tých, ktorí ju obrábali ,t.j. nevoľníkov. Znovuoživenie obchodu od 11.storočia a rozvoj remeselníckej výroby zatiaľ vytvorili novú formu bohatstva: hnuteľné bohatstvo ,a súčasné novú spoločenskú triedu- buržoáziu.
Úpadok feudálnej moci

Aristokracia tvorila privilegovanú triedu spoločnosti Starého režimu, zahrnovala šľachtu a všetko vysoké duchovenstvo .Napriek tomu, že roku 1789 šľachta ako stav, predsa však už dávno stratila verejnú moc, ktorú mala v stredoveku.
Šľachta, úpadok a reakcia- Počet šľachticov možno odhadnúť na 350 000 osôb, t.j. 1,5% obyvateľstva krajiny. Šľachta tvorila druhý stav monarchie, bola však vládnúcou triedou spoločnosti. Všetci šľachtici mali čestné, hospodárske a daňové privilégiá: právo nosiť meč, vyhradenú lavicu v kostole, sťatie, a nie obesenie v prípade odsúdenia na smrť, hlavne však nepodliehali daniam ,robote na udržiavaní ciest, nemuseli ubytúvať vojsko, mali právo poľovačky, monopol na vyššie hodnosti v armáde, cirkevné hodnosti a na vysoké správne a súdne úrady. Okrem toho šľachtici, ktorí mali léno, uplatňovali voči roľníkom feudálne práva. Keďže šľachta bola spojená iba svojimi privilégiami, rozpadala sa na rozličné kategórie často s protikladnými záujmami: dvorská šľachta, vidiecka šľachta , šľachtický plebs, úradnícka šľachta. Feudálna aristokracia bola na konci 18. storočia na úpadku. Neprestajne sa ochudobňovala, pretože dvorská šľachta vo Versailles sa ruinovala a vidiecka šľachta vegetovala na svojich pozemkoch. Preto tým prísnejšie uplatňovala svoje tradičné práva, čím bola bližšie k úpadku. Posledné roky Starého režimu boli poznačené prudkou aristokratickou reakciou. Po stránke politickej aristokracia zamýšľala monopolizovať pre seba všetky vysoké úrady v štáte ,cirkvi a armáde. Roku 1781 kráľovský edikt vyhradil vojenské hodnosti výlučne tým, ktorí mohli dokázať svoj šľachtický pôvod počas štyroch pokolení. Po stránke ekonomickej aristokracia zhoršovala vrchnostenský systém. Výnosmi podľa tretinového práva si vrchnosti prideľovali tretinu majetkov, ktoré patrili dedinským spoločenstvám. Prerábaním pozemkových kníh, obsahujúcich výpočet vrchnostenských práv, uvádzali znovu do platnosti staré práva, ktoré vyšli z obyčaje, a požadovali presne všetko ,čo im
patrilo. Na druhej strane sa šľachtici začali zaujímať o podnikanie buržoázie, začínali vkladať svoj kapitál do nového priemyslu. V skutočnosti šľachta netvorila rovnorodú spoločenskú triedu, ktorá by si bola vedomá svojich spoločných záujmov.
Duchovenstvo- okolo 120 000 osôb - sa vyhlásilo za „ prvý zbor v štáte “.
Mal dôležité politické, súdne a daňové výsady. Jeho hospodárska moc spočívala vo vyberaní desiatku a v pozemkovom vlastníctve. Iba duchovenstvo tvorilo opravdivý stav, ktorý mal svoju správu(generálni správcovia duchovenstva a diecezálne komory)a svoje súdy(cirkevné súdy).Každých 5 rokov sa schádzalo Zhromaždenie duchovenstva, ktoré sa zaoberalo náboženskými vecami a stavovskými záujmami. Odhlasúvalo dobrovoľný príspevok na výdavky štátu ,dobrovoľný dar, ktorý spolu s desatinou tvoril jedinú daň duchovenstva, priemerne 3 500 000 libier ročne. Duchovenstvo sa delilo na rehoľné, svetské, vyššie a nižšie duchovenstvo. V roku 1789 pamätný spis dauphinských farárov-
I keď zachovával úctivý tón voči biskupom- doviedol tieto myšlienky a závery z nich do krajnosti a spojil osud nižšieho duchovenstva s osudom tretieho stavu.
Cirkev v spoločnosti Starého režimu spojila svoj osud s osudom aristokracie. Aristokracia sa však v priebehu 18. storočia ustavične uzatvárala v tej miere, ako sa zhoršovali jej existenčné podmienky. Proti buržoázií sa menila na kastu: rodová šľachta, úradnícka šľachta a vysoké duchovenstvo si vyhradzovali monopol na vojenské, súdne a cirkevné úrady, z ktorých boli nešľachtici vylúčení. Toto všetko sa dialo v čase, keď sa táto aristokracia stála úplne príživníckou a svojimi službami už nenahrádzala štátu alebo cirkvi pocty a výsady, ktoré si kedysi mohla nárokovať ako oprávnenú odmenu. Aristokracia sa takto odtrhávala od národa svojou zbytočnosťou, svojimi nárokmi a svojím tvrdohlavým odporom k všeobecnému blahu.

Tretí stav

Tretia spoločenská skupina sa označovala od konca 15. storočia ako tretí stav. Predstavoval obrovskú väčšinu národa, čiže ku koncu Starého režimu vyše 24 miliónov obyvateľov. Duchovenstvo a šľachta sa ustanovili dávno pred ním, avšak spoločenská dôležitosť tretieho stavu sa rýchlo zvyšovala z toho dôvodu, že jeho príslušníci hrali dôležitú úlohu v národe a v štáte. Sieyes dobre vystihol dôležitosť tretieho stavu na konci Starého režimu vo svojej povestnej brožúre z roku 1789.
„Tretí stav teda zahrnuje v sebe všetko, čo patrí k národu;
a na všetko, čo nieje tretí stav, treba pozerať ako na také,
čo nepatrí k národu.“
Tretí stav zahrňoval vidiecke a mestské ľudové vrstvy, malá a stredná buržoázia , predovšetkým remeselníci a obchodníci. K týmto stredným vrstvám sa pripájali príslušníci slobodných povolaní: úradníci, ktorí nezískali šľachtický titul, advokáti, notári, profesori, lekári a chirurgovia... Tretí stav, ktorý zoskupoval všetkých nešľachticov, tvoril teda stav, ale nie triedu, bol to akýsi útvar, o ktorom si môžeme urobiť presnú predstavu len vtedy, ak ho rozčleníme na jeho rozličné sociálne prvky: Buržoázia: rentierska buržoázia, buržoázia slobodných povolaní, remeselnícka a kramárska buržoázia, podnikateľská veľkoburžoázia, finančná, obchodná, manufaktúrna; mestské ľudové vrstvy; roľníctvo(slobodní, nevoľníci)

Buržoázna revolúcia a pád Starého režimu
(1789)

Finančná kríza a odboj aristokracie nanútili monarchii zvolanie generálnych stavov. Tretí stav veľmi hlasito žiadal rovnosť práv a podujal sa na politickú a sociálnu premenu Starého režimu. Kráľovská moc sa pokúsila zlomiť vzburu tretieho stavu tými istými prostriedkami, aké používala proti aristokracii, ktorá bola teraz jej spojencom. Avšak nadarmo: hospodárska kríza hnala ľud do povstania a verejná moc sa kráľovi vymkla z rúk. Po mierovej a právnej revolúcii nasledovala ľudová a násilná revolúcia. Starý režim sa zrútil.
Zasadanie generálnych stavov

Zvolanie generálnych stavov, ktoré kráľ prisľúbil 8.augusta 1788 na 1.máj 1789, vyvolalo v treťom stave veľké nadšenie. Až dovtedy tretí stav šiel za aristokraciou v
odboji proti absolutizmu. Keď však parížsky súdny dvor sa 21. septembra 1788 uzniesol, aby generálne stavy boli „riadne zvolané a zložené ako v roku 1614“, spojenectvo medzi aristokraciou a buržoáziou sa rozpadlo. Na čelo boja proti privilegovaným sa postavila vlastenecká strana. Tvorili ju ľudia z buržoázie: právnici, spisovatelia, podnikatelia, bankári, a pridali sa k nej tí z privilegovaných, ktorí si osvojili nové myšlienky, ako veľkí šľachtici (vojvoda de la Rochefoucauld-Liancourt, markíz de La Fayette) alebo členovia súdnych dvorov (Hérault de Séchelles). Hlavné požiadavky: občianska rovnosť, rovnosť pred zákonmi a daňami, základné slobody, zastupiteľská vláda. Dvojnásobný počet zástupcov tretieho stavu bol hlavným bodom, na ktorý sa orientovala propaganda vlasteneckej strany. Samotný súdny dvor, ktorý zmenil svoje stanovisko, prijal svojim výnosom z 5.decembra dvojité zastúpenie tretieho stavu , nevyjadril sa však o hlasovaní podľa osoby, ktoré bolo predsa prvoradou otázkou. Toto stanovisko si osvojil v referáte v kráľovskej rade 27.decembra 1788 aj Necker. Podľa neho bolo treba zvážiť tri otázky: otázku vzťahu zástupcov k obyvateľstvu, otázku dvojnásobného počtu zástupcov tretieho stavu a otázku výberu zástupcov v tom či onom stave. Prijaté uznesenia boli uverejnené vo Výsledku kráľovskej rady, ktorá sa konala vo Versailles 27. decembra 1788.Zvolávacie lístky a volebný poriadok vyšli o mesiac neskôr, 24.januára 1789. Nebola však vyriešená otázka, či sa bude hlasovať podľa osoby alebo podľa stavu. Volebná kampaň sa začala vo veľkom nadšení a lojálnosti voči kráľovi, no v ťažkej sociálnej kríze. Zúrila nezamestnanosť, hrozil hlad. V prvých mesiacoch roku 1789 sa množili ľudové nepokoje. Príslušníci tretieho stavu rozhýbali verejnú mienku, rozrástla sa politická literatúra, ustanovila sa sloboda tlače, množili sa brožúry, pamflety, rozpravy...V januári 1789 vydal Sieyes brožúru Čo je to tretí stav?
„Čo je to tretí stav? Všetko. Čím bol až doteraz? Ničím.
Čo žiada? Stať sa niečím.“
Právo voliť mali všetci občania, patriaci do tretieho stavu, rodení alebo naturalizovaní Francúzi, ktorí dovŕšili 25 rokov, mali trvalé bydlisko a platili dane. Každé zhromaždenie spísalo svoje sťažnosti, ktoré poslanci odovzdali vo Versailles. Sťažnosti všetkých troch stavov jednomyseľne žiadali odstrániť absolutizmus. Všetky tri stavu sa zhodovali v tom, -3-
že žiadali zmenu daňového systému, reformu súdnictva a trestného zákonodarstva, zaručenie osobnej slobody a slobody tlače. Výsledok volieb: V zastupiteľstve duchovenstva, ktoré malo 291 členov, bolo vyše 200 farárov, získaných pre reformy, liberálnych kňazov. Najznámejším poslancom sa stal abbé Gregoire. Medzi 270 poslancami šľachty prevládali aristokrati. V treťom stave skoro polovičku jeho 578-členného zastupiteľstva tvorili právnici, ktorí zohrali takú dôležitú úlohu počas volebnej kampane.Nakoniec si tretí stav vybral ako svojich predstaviteľov niektorých prebehlíkov z privilegovaných stavov: v Paríži Sieyesa, v Aix a Marseille Mirabeaua.
Právny konflikt

2.mája boli poslanci generálnych stavov predstavení kráľovi. Otváracie zasadanie bolo 5.mája 1789.Tretí stav si bol istý, že sa k nemu pripojí nižšie duchovenstvo a liberálna šľachta a že získa veľkú väčšinu. Toto bola hlavná otázka, ktorá viac-menej bola predmetom rokovania generálnych stavov a na ktorú sa upierala pozornosť národa vyše mesiaca.5.mája večer sa zišli poslanci tretieho stavu podľa jednotlivých provincií. Prejavila sa jednomyseľná vôľa: predstavitelia tretieho stavu rozhodnutím zo 6.mája 1789, tým že prijali pomenovanie poslanci obcí, odmietli vytvoriť zvláštnu komoru. Tento prvý politický čin tretieho stavu nadobudol revolučný charakter, obce už viacej neuznávali tradičné rozdelenie na stavu. 15 júna Sieyes žiadal poslancov, aby sa bezodkladne zaoberali ustanovením zhromaždenia, pretože toto zhromaždenie zastupuje 96% národa. Sieyes navrhol zanechať odteraz bezpredmetný názov „Generálne stavy“ a nahradiť ho názvom „Zhromaždenie uznaných a overených predstaviteľov francúzskeho národa“. Nakoniec Sieyes prevzal názov, ktorý navrhol Legrand: Národné zhromaždenie. Tretí stav sa teda ustanovil ako Národné zhromaždenie a udelil si právo schvaľovať dane. V ten istý deň podala šľachta kráľovi protest. Kráľ sa rozhodol pre odpor. 19.júna sa rada rozhodla zrušiť rozhodnutia tretieho stavu. Všetci poslanci okrem jedného vo veľkom nadšení zložili prísahu v Loptárni, v ktorej sa zaväzovali, že:„sa nikdy neopustia a že sa zídu všade tam, kdesi to budú okolnosti vyžadovať, kým nebude ústava vydaná a postavená na pevný základ“ 2.júna sa duchovenstvo pripojilo k tretiemu stavu. Kráľovské zasadanie 23. júna 1789 bolo porážkou kráľa a šľachty. Ľudovít XVI. nariadil, aby tri stavy zasadli v oddelených komorách, zrušil uznesenia tretieho stavu, súhlasil s daňovou rovnosťou, ale zachovával desiatky, renty, feudálne a zemepanské poplatky. Tretí stav sa nepohol, šľachta a časť duchovenstva odišla. Tretí stav vôbec nebral do úvahy kráľovo nariadenie, ktoré mu prišiel pripomenúť ceremoniár, potvrdil svoje predošlé uznesenia a svojich členov vyhlásil za nedotknuteľných. Telesným strážam bol vydaný rozkaz rozohnať poslancov. 23.jún 1789 znamenal dôležitú etapu revolúcie. Generálne stavy už nejestvujú, kráľova moc prešla pod kontrolu predstaviteľov národa.9 .júla sa Národné zhromaždenie vyhlásilo za Ústavodarne národné zhromaždenie.
Parížska vzbura: dobytie Bastily

11.júla kráľ Ľudovít XVI. Odvolal Neckera a za ministerského predsedu povolal baróna de Breteuil. O deň neskôr sa v Paríži dozvedeli o odvolaní Neckera, ktorá mala katastrofálny účinok. Makléri zatvorili burzu, divadlá sa zatvorili, improvizovali sa schôdzky a demonštrácie.10.júla sa na radnici zhromaždili voliči tretieho stavu a vyhlásili prianie „postarať sa čo najskôr o vytvorenie meštianskej gardy“.13.júla sa vzbura začala znovu. Po Paríži pobehovali skupiny ľudí, hľadali zbrane, vyhrážali sa, že urobia prehliadky v palácoch aristokratov, kopali sa zákopy, stavali barikády.14. júla žiadali davy všeobecné ozbrojenie. Vtrhli do Invalidovne, kde sa zmocnili 32 000 pušiek, potom tiahli na Bastilu. Remeselníkov z predmestia Saint-Antoine posilnili dva oddiely francúzskej gardy, ako aj určitý počet mešťanov z milície, ktorí priviezli 5 kanónov. Tento rozhodujúci zásah donútil guvernéra de Launay kapitulovať. Dal spustiť padací most a ľud sa vrhol do útoku.

Parížska buržoázia ťažila z víťazstva ľudu a zmocnila sa správy hlavného mesta.
Stály výbor radnice sa premenoval na Parížsku komúnu, ktorej mešťanom sa stal
poslanec Bailly, zatiaľ čo La Fayette bol menovaný za veliteľa meštianskej milície, ktorá čoskoro dostala meno národná garda. Kráľ v hlavnom meste potvrdil výsledky povstania zo 14.júla. Na radnoci ho prijal Bailly, ktorý mu daroval trojfarebnú kokardu, ako symbol „vznešeného a večného spojenia medzi monarchom a ľudom“.14.júl sa stal ešte niečím viac než skutočným víťazstvom buržoázie: stal sa symbolom slobody.

Deklarácia ľudských a občianskych práv

Deklarácia ľudských a občianskych práv, prijatá 26.augusta 1789, je katechizmom nového poriadku. Bezpochyby, nie sú v nej všetky myšlienky poslancov Ústavodarného zhromaždenia, nie je v nej výslovne otázka hospodárskej slobody, na ktorej buržoázia trvala pred všetkým ostatným. Avšak vo svojom úvode, ktorý pripomína teóriu
prirodzeného práva, a v17 článkoch, ktoré boli zostavené bez nejakého plánu, Deklarácia
vymedzuje to podstatné z ľudských a národných práv. Robí to so starostlivosťou o všeobecné, ktorá neobyčajne presahuje empirický charakter anglických slobôd, tak ako boli vyhlásené v 17.storočí.
Girondinský Konvent
Útek kráľa
(21.jún 1791)

Útek kráľa je jednou zo základných udalostí revolúcie. Vo vnútornej politike krajiny dokázal nezmieriteľnosť protikladu medzi kráľovskou mocou a revolučným národom, zatiaľ čo na poli zahraničnej politiky urýchlil konflikt. Útek kráľa už oddávna pripravoval Švéd, gróf Axel de Fersen, milenec Márie Antoinetty. Pod zámienkou ochrany pokladnice, ktorú mala pošta prepraviť Bouillého armáde, boli pozdĺž celej cesty, až za Sainte-Menehould rozostavené prepriahnutia a jazdné hliadky. Ľudovít XVI. sa mal takto cez Chalons-sur-Marne a Argonne dostať do Montmédy. Okolo polnoci 20.júna 1791 Ľudovít XVI., prestrojený za komorníka opustil Tuileries aj so svojou rodinou. Keď kráľ prišiel v noci z 21. na 22.júna do Varennes, nenašiel tam predpokladaný prieprah a zastavil sa. Ráno 22.júna nastúpila kráľovská rodina spiatočnú cestu do Paríža uprostred špaliera národných zo všetkých dedín. Proklamácia ,ktorú kráľ zostavil pred svojím útekom a adresoval Francúzom, nenechávala nikoho na pochybách o jeho zámeroch. Chcel sa dostať k armáde Bouilleho, odtiaľ k rakúskej armáde v Holandsku a potom sa vrátiť do Paríža, rozpustiť ústavodarné zhromaždenie a znovu nastoliť svoju absolútnu moc.
Proces s Ľudovítom XVI

Rozkol v Konvente bol zostrený procesom s Ľudovítom XVI. pre ktorý boj medzi Girondou a Horou bol neľútostný. Obžaloba kráľa trvala dlho. Gironda sa vôbec neponáhľala, pretože jej túžbou bolo proces odložiť. „Ak bude súdený, tak je mŕtvy“ hovoril Danton. Zákonodarný výbor, poverený 16. októbra 1792 pripraviť súd, dlho študoval, akú procedúru použiť pri procese s kráľom 7. novembra. Proces s kráľom sa začal 11. decembra 1792 čítaním obžaloby, ktorú pripravil Lindet. Bol to akýsi historický prehľad, ktorom sa osvetľovala obojakosť Ľudovíta XVI. vo všetkých kritických obdobiach revolúcie. Robespierre začiatkom januára 1793 v Liste svojim voličom
(o zvrchovanosti ľudu a o systéme odvolania sa z rozsudku nad Ľudovítom Kapetom):
„Ľud o Ľudovítovi rozhodol už dva razy:
1.keď sa chopil zbraní, aby ho zvrhol z trónu a aby ho vyhnal...
2. keď vám uložil posvätnú úlohu odsúdiť ho príkladným spôsobom pre blaho vlasti
a pre príklad svetu.. Vystavovať štát tomuto nebezpečenstvu
kríze vlády, ktorá sa má zrodiť, v blízkosti nepriateľov, ktorí sa proti nám spolčili, nemôže byť ničím iným ako chcieť nás znovu priviesť ku kráľovstvu anarchiou a nesvárom.“
O rozsudku nad kráľom sa malo rozhodnúť 14. januára 1793. V ten deň Konvent položil tri otázky, na ktoré mali poslanci odpovedať:
„Je Ľudovít Kapet vinný sprisahaním proti verejnej slobode a
úkladmi proti národnej bezpečnosti? Má sa národ vyjadriť
k vynesenému rozsudku? Aký trest sa má Ľudovítovi vymerať?“
Kráľova poprava 21. januára 1793 zapôsobila na krajinu hlbokým dojmom a Európu ohromila. Vykonala sa 21. januára o 11.hodine na Revolučnom námestí za silnej vojenskej asistencie a veľkého zhluku ľudu.
Koniec girondy a vytvorenie
Verejného blaha

Zoči-voči dvojnásobnému nebezpečenstvu, vonkajšiemu i vnútornému, ľudové hnutie si vynútilo prvé opatrenia verejného blaha. Zatiaľ čo sa prejavovala neschopnosť Girondy čeliť nebezpečenstvu, Hora odhodlaná zachrániť revolúciu, postupne prijímala program navrhovaný ľudovými vodcami za svoj. Takto sa napriek Girondy začala už na jar 1793 rodiť revolučná vláda a začal sa prejavovať despotizmus slobody.
Náhle zvraty krízy urýchľovali tlak más a revolučné opatrenia. 10. marca 1793 bol vytvorený revolučný tribunál. V ten istý deň nariadil Konvent napriek Gironde, ktorá spustila krik o diktatúre, vytvorenie výnimočného tribunálu, bez odvolania, ktorý bude súdiť každé kontrarevolučné podujatie, každý útok na slobodu, rovnosť, jednotu, na nedeliteľnosť republiky, na vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť štátu a tiež súdiť všetky sprisahania smerujúce k znovunastoleniu kráľovstva. Konvent si vyhradil právo menovať sudcov, členov poroty a hlavne právo obžaloby. Výbor pre verejné blaho bol vytvorený 5. a 6. apríla 1793 a nahrádzal Výbor pre obranu štátu, vytvorený 1. januára. Výbor pre verejné blaho sa skladal z 9 členov vybraných z Konventu a obnovoval sa každý mesiac. Uznášal sa v tajnosti a bol poverený urýchľovať a dozerať na prácu administratívy, ktorá bola zverená Dočasnej výkonnej rade. V naliehavých prípadoch bol oprávnený robiť opatrenia na obranu štátu, jeho rozhodnutia neodkladne vykonávala Výkonná rada.

Diktatúra verejného blaha

Len čo bola Gironda odstránená, ocitol sa Konvent, ktorý teraz viedla Hora, medzi dvoma ohňami. Zatiaľ čo kontrarevolúcia dostávala nový impulz od federalistickej revolty, ľudové hnutie, vystupňované drahotou, zväčšovalo svoj tlak. Vládna organizácia však nebola schopná zvládnuť situáciu. Danton vo Výbore pre verejné blaho rokoval, miesto aby bojoval. V júni 1793 sa zdalo, že národ sa ide rozpadnúť. Avšak zatiaľ čo Hora váhala, pretože bola v zajatí svojich rozporných tendencií, ľudové masy vedené svojimi potrebami a nenávisťou, vynútili si veľké opatrenia verejného blaha, z ktorých prvým bola všeobecná mobilizácia 23. augusta 1793. Tým viacej sa pociťovala potreba revolučnej vlády, ktorá by usmernila tlak ľudu a súčasne udržala aj spojenie s buržoáziou, ktorá jedine mohla dodať potrebné kádre. Práve na tejto dvojitej spoločenskej základní, na sansculotoch a buržoázií Hory čiže jakobínskej, postupne sa od júla až do decembra 1793 organizovala revolučná vláda. Jej vodcovia chceli zachovať revolučnú jednotu bývalého tretieho stavu t.j. národnú jednotu.

Hora, umiernení a sansculoti

Hora zvíťazila nad Girondou vďaka parížskym sansculotom, avšak nechcela ustúpiť ich nátlaku. V týždňoch nasledujúcich po udalostiach z 2.júla stála pred problémom, ako zabrzdiť ľudové hnutie a nevyvolať reakciu, ktorá by osožila Gironde. Hora skutočne v záujme toho, aby pripútala k sebe časť buržoázie, ktorá v konflikte s girondinmi zachovala neutralitu, zamýšľala podporovať bohatých a umiernených. Vôbec nemali v pláne realizovať celý politický a sociálny program, ktorý navrhovali vodcovia ľudu z Povstaleckého výboru 31. mája: zatknúť girondinov, ale aj vyhnať z Konventu všetkých apelantov, vytvoriť revolučnú platenú armádu, ktorá by bola poverená zatýkaním podozrivých osôb a zásobovaním Paríža, stanoviť maximálne ceny obilia a rozšíriť stanovenie pevných cien na všetky články dennej potreby, očistu armády a administratívy tým, že by sa odvolali všetci šľachtici...Hora sa usilovala upokojiť buržoáziu tým, že zavrhla teror, chránila vlastníctvo a udržiavala ľudové hnutie v úzkych medziach. Bola to ťažko realizovateľná rovnováha, ktorú zničilo júlové zostrenie krízy.
Organizovanie jakobínskej diktatúry
verejného blaha

Vláda, ktorá bola vyhlásená za revolučnú až do uzavretia mieru, sa postupne organizovala. Všetko jej úsilie sa zameriavalo na víťazstvo na hraniciach a na rozdrvenie vnútornej kontrarevolúcie. Na politickom poli snahy Výboru pre verejné blaho smerovali k usmerneniu represálií, k udržaniu teroru v rámci zákona a ku kontrolu ľudového hnutia. Avšak tlak požiadaviek sa udržal, hlavne vo veci politických a hospodárskych represálií. Opatrenia, prijaté v septembri, v niečom sansculotom vyhoveli, ale ich neodzbrojili. Vplyv sanculotov vyvrcholil v októbri a v novembri 1793. Vtedy sa však už prejavovala vôľa vlády vymedziť ľudovému hnutiu úzke hranice a udržať ho v nich. Náhle však vypukla dekristianizácia a znovu rozpútala ľudové hnutie. Výbor pre verejné blaho sa ju usiloval zabrzdiť, a tým zdôraznil svoj rozchod so sansculotmi.

Teror

Teror, ktorý bol zorganizovaný v septembri 1793, bol v skutočnosti zavedený až v októbri pod nátlakom ľudového hnutia. Z 260 osôb, ktoré boli do septembra predvedené pred revolučný tribunál, bolo odsúdených 66. Víťazstvom sansculotizmu sa začalo nové obdobie v dejinách revolučného tribunálu. V októbri sa začali veľké politické procesy. 3 októbra boli na základe Amarovej zprávy postavení pred revolučný tribunál girondini. Proces sa začal 24. októbra, zahynuli 31. októbra. V departementoch bol teror úmerný vážnosti vzbury a temperamentu vyslaných poverencov. Kraje, ktoré nezasiahla občianska vojna, prevažne teror nepoznali, aspoň až do konca r. 1793. V Normandii federalistická vzbura zlyhala. V západných departementoch zúrila vendejská revolta t.j. päťčlenné vojenské komisie fungovali v krajských mestách Rennes, Tours, Angers a Nantes a odsudzovali na smrť na základe číreho zistenia totožnosti vzbúrencov, ktorí bolí pristihnutí so zbraňou v ruke.
Teror, ktorý bol hlavne politický, nadobudol často logikou vecí sociálny charakter, pretože vyslaní poverenci sa mohli opierať iba o sansculotskú masu a o jakobínske kádre. Veľa vyslaných poverencov, ktorí mali riadiť hlavne všeobecnú mobilizáciu, pridŕžalo sa opatrení, nevyhnutných pre národnú obranu a vnútornú bezpečnosť. Iní zas dávali svojej revolučnej činnosti výrazný sociálny zmysel tým, že zdaňovalo boháčov, organizovali revolučné armády, vytvárali dielne a chudobince a prísne uplatňovali zákon o maximálnych cenách. Priam také jasné boli aj hospodárske črty teroru. V Paríži Komúna kontrolovala rozdeľovanie potravín, hlavne tým, že zaviedla prídelové lístky na chlieb. Komisárov odbočiek na boj proti špekulácií splnomocnila k domovým prehliadkam a usilovala sa represívnymi opatreniami dodržať pevné ceny. V celom okolí Paríža v produkčných oblastiach sa pohybovali oddiely revolučnej armády, ustanovenej dekrétom z 9.septembra 1793 a zorganizovanej začiatkom októbra. Roľníci vydávali svoje obilie. Vládne úrady sa však pridŕžali platného zákonodarstva proti špekulácii a odmietali ustúpiť nátlaku parížskych odbočiek. 23. októbra 1793 odbočky márne žiadali od Konventu vytvoriť špeciálnu porotu proti špekulantom, ktorá by sa vybrala spomedzi chudobných občanov. V departementoch si uplatňovanie maximálnych cien vyžadovalo zvýšenú tvrdosť. Teror sa o uplatňovanie zákona postaral čírou hrozbou, ani jeden trest smrti nebol vynesený z čisto hospodárskych príčin. Väčšina napodobila Paríž tým, že zaviedla prídely chleba, pričom často šli až tak ďaleko, že dali pekárne pod správu mestských rád. Výboru pre verejné blaho, aby skoordinoval obeh tovarov a podnietil výrobu, vytvoril 22.októbra 1793 zásobovaciu komisiu, ktorú obdaril najrozsiahlejšou právomocou a ktorá mala moc nad výrobu, obchodom a dopravou. Celý hospodársky život národa prešiel pod kontrolu výboru, donucovacia moc, ktorou disponovali jeho zástupcovia a vyslaní poverenci, mu umožnila vnútiť riadené hospodárstvo výrobcom a obchodníkom, ktorí ho odmietali.
Termidoriánsky Konvent
(júl 1794- máj 1795)

Revolučná vláda neprežila Robespierrov pád a reakcia veľmi urýchlila krok. Popri urputnosti a zmätku politických zápasov práve sociálny ráz reakcie dodáva tomuto termidoriánskemu obdobiu hlavný význam. Režim II. Roku mal ľudový sociálny obsah, ktorý zdôrazňovali také opatrenia, ako vládne nariadenia z ventôsa a zákon o národnej dobročinnosti. Na poli politickom umožnil ľudu zúčastniť sa na riadení verejných vecí. Tým sa podlomilo výsadné postavenie bohatstva a politický monopol, ako ich nastolilo Ústavodarné zhromaždenie v prospech buržoázie. Bezpochyby ľudové hnutie a parížsky sansculoti, ktorí nastolili revolučnú vládu, ustúpili v germinali II. Roku, keďže politicko-ekonomické i sociálne zameranie Výboru pre verejné blaho sa vtedy stávalo menej ľudovým. Z tohto hľadiska 9.termidor neznamená prerušenie, ale urýchlenie. Od termidora II. Roku do nasledujúcej jari reakcia robí pokroky, ale nič ešte nie je získané. Buržoázna revolúcia a ľudové hnutie, t.j. takzvaní statoční ľudia a sansculoti, stoja proti sebe. Je to rozhodujúci rok, poznačený nádejou jedným a obavou druhých z veľkej ľudovej akcie, ktorá by konečne spečatila osud revolúcie. Od roku 1789 parížsky ľud zostával neporazený. Porážka v prairiali III. Roku znamenala koniec parížskych sansculotov a definitívne vyradenie ľudového hnutia. Revolúcia znovu postupovala buržoáznou cestou.
Termidoriánske obdobie sa vyznačuje zmätenými politickými bojmi, ktorých zapletenosť však nemôže zastrieť, o čo išlo v skutočnosti: statoční ľudia- onedlho sa budú nazývať poprednými občanmi, mienili odstrániť z politického života malomeštiakov, remeselníkov, maloobchodníkov, ba aj tovarišov, slovom sansculotov, ktorí im na krátky čas vnútili svoje zákony. Podobne ako v roku 1793, v čase rozmachu ľudového hnutia, zúrili parlamentné boje, v ktorých sa dostala do sporu menšina Hory so stále rastúcou reakčnou väčšinou. Intenzita sporou sa zdvojnásobila tým, že ony vyrastali zo širšieho konfliktu. Reakcionári a ľudia II. roku stáli všade proti sebe. Ale zmätené, dezorganizované a vedúcich činiteľov pozbavené ľudové hnutie, ktoré v roku 1793 urýchľovalo revolúciu, vládalo teraz už iba klásť odpor a bolo schopné len ústupového boja.

Rozklad revolučnej vlády

Keď sa Výbor pre verejné blaho zbavil robespierrovcov, chcel udržať doterajší vládny systém. V skutočnosti vládny systém II. roku sa za niekoľko týždňov rozpadol, keď stratil svoje podstatné črty: ustálenosť, sústredenosť a s opustením teroru aj donucovaciu silu. Stabilita vlády zanikla 11. termidora II. roku (29. júla 1794). Toho dňa Konvent nariadil na Tallienov návrh, že vládne výbory sa majú v budúcnosti obnovovať po štvrine každý mesiac a odchádzajúci členovia budú znovu voliteľní až po mesačnom časovom odstupe. Z Výboru pre verejné blaho Prieur de la Côte-ďOr a Jeanbon Saint-André boli hneď vylúčení a nahradení- Tallienom a dantonovcom Thuriotom. Čoskoro zostal Carnot z veľkého výboru z II. roku sám. Z Výboru pre všeobecnú bezpečnosť boli odstránení známi robespirrovci David, Jagot, Lavicomterie v prospech ľudí, ako bol Legendre alebo Merlin de Thionville. Aj keď niektorí členovia Konventu získali vplyv vo vláde, predsa bol koniec stabilite vedúcich vládnych činiteľov. Vládna koncentrácia neprežila dekrét zo 7.fructidora II. roku(24. augusta 1794). Prednostné postavenieVýboru pre verejné blaho dovtedy zabezpečovalo jednotu vlády. 11. termidora napadol túto jednotu Cambon, ktorý vládol vo finančnom výbore a od ktorého závisela štátna pokladnica ako jediná vládna ustanovizeň, ktorá unikla v II. roku autorite veľkého výboru.13. t.m.Barere na to odpovedal tým, že zaútočil na morálny federalizmus, ktorý sa mal podľa neho týmto spôsobom nastoliť. Konvent váhal, ale nakoniec schválil nariadenie zo 7. fructidora podľa Cambonových návrhov. Odvtedy bolo 16 výborov a z nich 12 hlavných dávalo príkazy vždy jednej z výkonných komisií. Výbor pre verejné blaho mal takto svoju právomoc obmedzenú na vojnu a diplomaciu. Výbor pre všeobecnú bezpečnosť si udržal políciu a štátny dozor. Zákonodarný výbor nadobudol novšieho významu tým, že vnútorná správa a súdnictvo prešli do jeho právomoci. Rozdelením moci medzi tri vládne výbory sa skončila forma sústrednej vlády.
Umiernenci, jakobíni a sansculoti

Politická reakcia sa veľmi rýchlo prejavila napriek úsiliu bývalých teroristov, ktorých 9. fructidora Méhee de la Touche odhalil v ostrom pamflete: Robespierrovi nohsledi. 12.fructidora (29.augusta) Lecointre zaútočil na Barera, Billauda-Varenna a Collota d“Herbois pre účasť na tyranii a všetci odstúpili z Výboru pre verejné blaho. Do mesiaca boli odstránení všetci vládni činitelia II. roku republiky. Termidoriáni zavrhovali ľudový ideál národa nezávislých malovýrobcov. Jednako s revolúciou pevne spojení ľudia Roviny chceli republiku chrániť.15. novembra 1794 zákonom potvrdili tresty proti emigrantom. Ich politikou bolo zjednotiť všetkých vlastencov z roku 1789, aby sa zatarasila cesta kontrarevolúcií a aby sa upevnil režim. Ale podobne ako roku 1793 Konvent nedospel k rozhodnutiu. Od augusta II. roku do októbra III. roku 1794 sa zmätených politických bojov stáli proti sebe v Paríži tri politické smery a tvorili trojstranný konflikt. Umiernenci chceli obnoviť prevahu statočných Ľudí, t.j. vedúcu úlohu zámožnej buržoázie podľa stavu z roku 1791. „Novohébertovci“, ktorí boli zoskupení vo volebnom klube a ovládali odbočku Múzea, boli predstaviteľmi ľudových tendencií, ktoré boli proti revolučnej vláde. Žiadali, aby sa zasa zriadila parížska volená mestská správa a aby sa uplatňovala demokratická ústava z roku 1793. Jakobíni zastávali naďalej stanovisko, že treba používať represívne prostriedky z II. roku republiky.
Obrat v brumairi III. Roku mal veľký význam v politickom vývine termidoriánskeho obdobia: organizácia jakobínov bola zrušená, volebný klub prestal konať svoje zasadania, parížske odbočky upadli do moci reakcie.

Prvé direktórium
1795

Po odstránení ľudových síl, ako aj aristokracia, buržoázny režim, obmedzený na úzky rámec cenzovej republiky, zostával neustálený, a to tým skôr , že liberálna metóda sa ukázala neúspešnou. Obávajúc sa rojalizmu a súčasne aj demokracie, termidoriánski poprední občania vynášali opatrenia proti všemohúcnosti štátu jedno za druhým. Umná konštitučná rovnováha z III. Roku republiky nepripúšťala inú alternatívu ako bezmocnosť vlády alebo vládu násilia. Politika stabilizácie Direktória, beztak veľmi sporná po dvojnásobnom vylúčení z vlády a s dvojnásobnou vnútornou opozíciou, bola by si žiadala rýchli návrat k mieru. Vojna však trvala, výbojnosť sa osvedčila. Vtedy sa začalo ukazovať, že Robespierre mal pravdu, keď 2. januára 1792 vo svojom prejave proti vojne o generáloch, ktorí sa stali nádejou národa predpovedal:
„Ak je niektorému z tých generálov súdené, aby dosiahol úspech...
tak čo potom nevyužije vo svoj prospech?“
Vnútorná stabilizácia

Keď direktoriáni vystriedali termidoriánov, mienili upevniť režim na spoločenskej základní, ktorá sa javí ako zvlášť úzka. Spomedzi majetných tried bola vylúčená aristokracia, ale aj istá časť buržoázie. Direktoriáni chceli, aby republika bola buržoázna a konzervatívna, ale odmietli podporu istej časti buržoázie zo strachu, aby ich táto buržoázia nezavliekla na cestu reštaurácie. Pre ľudové triedy spomienka na II. rok a sociálny strach boli cez celú dobu direktória mocnou pohnútkou, aby sa konečne uzákonil 18.brumaire. Uvedomelejší príslušníci ľudových vrstiev nepristali bez odporu na to, aby boli vylučovaní z národa a z republiky, za ktorú bojovali: sprisahanie rovných to dokázalo. Zatiaľ čo revolučné hnutie smerovalo, i keď nie bez váhania, k novým cestám, strach buržoázie slúžil vláde ako mocné hýbadlo proti vydedencom, teroristom, anarchistom, lupičom a krvilačným. Poprední statoční ľudia sa obávali nadovšetko návratu k spoločenskému poriadku II. roku, keď boháč bol podozrivý a chudobný diktoval zákony, keď sa prevrátili tradičné spoločenské hodnoty, keď politická demokracia priniesla sociálne vyrovnanie. Strašidlo agrárneho zákona, t.j. rozdeľovala majetkov, zachovalo si celú svoju účinnosť. Vyslovujúc sa proti zavedeniu progresívneho zdanenia, 10.frimaira IV. Roku republiky (1.decembra 1795) temný Dauchy vyhlásil piatim stom:
„Štát prosperuje iba vtedy, ak čo najväčšmi vedie občanov k blahobytu...
Progresívne zdanenie je výnimočný zákon proti zámožným občanom...
Nech sa zákonodarný zbor ostro vyjadrí proti každej zásade,
ktorá očividne k zabratiu majetkov. A len zachovaním svedomitého rešpektu k vlastníckemu právu bude možné pevne pripútať všetkých Francúzov k
slobode a republike“
To však znamenalo vyhnať z tejto republiky tých, čo ju založili a nič nevlastnili. Nakoniec sa ukázalo, že upevnenie direktoriánskeho režimu na úzkej základni majetku, cenzovej buržoázie, republikánskych popredných občanov.
Spočiatku bol nový režim zaujatý zriaďovaním ustanovizní, ktoré predvídala ústava z III. roku. Od čias termidoriánskeho Konventu po Direktórium ostali v podstate tí istí ľudia na vedúcich miestach. V zmysle nariadenia o dvoch tretinách, miesta v direktoriánskych radách sa obsadili 511 členmi Konventu. Od 6. brumaira IV. roku
(od 28.októbra 1795) ustanovilo sa 379 členov Konventu, k nim sa pribralo ďalších 15 zvolených departementálnymi volebnými zhromaždeniami a 19 zástupcov Korziky a kolónií, ktorým sa predĺžil mandát. Vcelku bolo teda 413 členov Konventu, všetko umiernení alebo reakční. Tvoriac „volebné zhromaždenie Francúzska“, znovuzvolení členovia Konventu dosiahli, ba prekročili predpísané dve tretiny. Novozvolená tretina, ktorá sa skladala z konštitučných monarchistov, posilnila pravicu. Väčšinu Direktória tvorili spolu bývalí girondini, ľudia Roviny a bývali členovia Hory. Direktórium sa usídlilo v Luxemburskom paláci (za teroru väznica) a zriadilo si sekretariát, z ktorého vznikol Bonapartov štátny sekretariát. Na čelo šiestich ministerstiev boli menovaní: Bénézech za ministra vnútra, Ramel-Nogaret za min. financií, ktorý ním zostal do VII. roku, Merlin de Douai, pôvodca zákona proti podozrivých, Delacroix, za min. zahr. Vecí, dvaja menej významní vojaci za ministrov vojny. Čoskoro vzniklo siedme ministerstvo, ministerstvo štátnej bezpečnosti, zverené Cochonovi.
Aby sa Direktórium uviedlo, uverejnilo 14.brumaira IV. roku (5.novembra 1795) proklamáciu, ktorá bola ozajstným vládnym programom. Na politickom poli mieni:
„viesť aktívnu vojnu proti rojalizmu, oživiť vlastenectvo,
pevnou rukou potlačiť každý odpor, zahasiť akékoľvek straníctvo,
znemožniť každú pomstychtivosť, starať sa o to, aby vládla svornosť, obnoviť mier.“
Na poli hospodárskom ide o: znovuotvorenie výrobných zdrojov, oživenie priemyslu a obchodu, potlačenie špekulácií, oživenie umenia a vedy, obnovenie hojnosti a štátneho úveru.
Upevnenie režimu záviselo v skutočnosti od riešenia základných problémov zdedených z doby termidoriánskej, hlavne od riešenia hospodárskej a finančnej otázky. Mena bola znehodnotená, hospodárstvo bolo v úbohom stave. Kríza štátnej

Linky:

obrazky - www.frevolucia.szms.sk