„Pred niekoľkými desiatkami rokov, keď som bol malý chlapec, bol som každý deň na hrádzi. S kamarátmi sme sa hrali na rytierov. Každý z nás si doma vyrobil vlastný meč. Ten môj bol akoby ozajstný. Každý večer sme sa po bitke vrátili domov. Vždy som si však našiel čas a kúsok dreva som premenil v koníka.“ „Aj ja chcem byť rezbárom“, prerušil Majstra šum medzi deťmi. Majster sa len usmial a pokračoval: „Ale musel som sa veľmi snažiť. Chodiť do školy, vyrezávať a priúčať mladších tomuto remeslu. Ale na kamarátov som si našiel vždy čas. Ľudia si u mňa kupovali hračky pre svoje ratolesti. Stále som sa zdokonaľoval, aspoň to o mne všetci tvrdili. Jedného dňa však za mnou prišla mestská rada. V tej dobe som už môj starý meč nepoužíval. Myslím, že je ešte stále založený niekde v mojej dielni a zasadaný prachom. Zástupcovia mestskej rady mali zaujímavú prosbu. Vraj, aby som k vynovenému kostolu vyrezal sochy niektorých svätých. Nakoniec ma však prekvapili ešte jednou prosbou. Nový kostol potrebuje aj nový oltár a obyvateľstvo mesta nespomenulo iné meno, ako Majster Pavol – muž so zlatými rukami. Vtedy sa moje srdce naplnilo radosťou, no zároveň aj strachom. Mal som obavy, že sklamem dôveru všetkých obyvateľov mesta. Ale pokúsil som sa o to. Zohnal som dostatok dreva. Moji žiaci mi však pomáhali a myslím, že až teraz to začali brať vážne. Začali drevo opracuvávať a vyrezávať obrysy tvárí. Až postupne boli sochy hotové. Prvé sochy si v kostole našli svoje miesto a ľudia ich začali obdivovať. Začal som pracovať na oltári. Vravel som si, že toto musí byť najkrajší oltár široko – ďaleko. Pracoval som na ňom niekoľko mesiacov. Po jeho ukončení boli ľudia s mojou prácou spokojní. Miestny kňaz oltár posvätil a ľudia mi ďakovali. Oltár vyplnil tú prázdnotu kostola a vpustil doň svetlo. Bol som na seba hrdý. Môj oltár bol najkrajší v širokom okolí. Ľudia zďaleka sa chodili pomodliť a pokochať sa jeho krásou.“

„Majster, majster, buď náš učiteľ.“ Majster vstal a zaviedol deti do dielne neďaleko kostola. Všetky hračky rozdal, no meč ostal za skriňou. To bol jeho najcennejší poklad, ktorý mu nik nemohol vziať a vždy sa s ním rád pochválil.

„Počujem dláto. To rezbár ryje legendu. To človek sústredene a pokorne píše svoj protest a protest ho prežíva. Ako tvorba, ako tvar. Ako krása. Krása, ktorá potrebuje pokoru. Krása, ktorá je premáhanie chaosu...“ úryvok eseje Milana Rúfusa o Majstrovi Pavlovi z Levoče