Levoča

L e v o č a - pamiatková rezervácia

O meste Levoči sa nezachoval listinný materiál, ktorý by umožnil presné datovanie jej vzniku a najstaršej histórie, čo nám v budúcnosti môžu dokumentovať iba archeologické objavy. Doterajšie objavy potvrdzujú, že územie Spiša, na ktorom sa Levoča nachádza, bolo od pradávna osídlené. Mesto Levoča sa rozkladá na členitom teréne, ktorý svojim charakterom dokumentuje geologický vývin od druhohôr a v Levočskom pohorí sú ešte aj dnes zvyšky treťohorného reliéfu. Nález z Gánoviec, odtlačok ľudského mozgu z doby ľadovej, potvrdzuje, že územie Spiša bolo osídlené už v paleolite. Výsledkom mnohých výskumov je názor, že najstaršie osídľovanie sa sústreďovalo v blízkosti termálnych prameňov a vodných tokov. Pozdĺž vodných tokov viedli aj najstaršie cesty, ktoré zohrali veľmi dôležitú úlohu pri vzniku trhových osád. Spiš je významným európskym rozvodím. Rieka Hornád odvádza vody z Levočského pohoria cez Tisu a Dunaj až do Čierneho mora. Priamo do Hornádu sa vlieva i Levočský potok, ktorý preteká neďaleko Levoče.

K podstatnejšiemu osídleniu Spiša došlo v neolitickej dobe. V Levoči sa našli aj popolnicové polia lužickej kultúry, ako aj črepy z hallšattskej doby. Nálezy rímskych mincí na území Spiša, ale aj vykopávky v samej Levoči, sú dôkazom, že na prelome a v prvých storočiach nášho letopočtu mal Spiš styky s najcivilizovanejším územím vtedajšieho sveta.

V dvanástom storočí už existovali trhové osady, ktoré boli základom neskorších stredovekých miest. Osady ležali pri obchodných cestách Magna via a už pred príchodom Maďarov a Nemcov bol v nich čulý obchod a remeselná výroba. Výnimkou iste nebola ani Levoča. Vynikla pri slovanských osadách, čo dokazujú nielen spomenuté archeologické nálezy, ale aj názvy chotárov spomínané v levočských pozemkových knihách. Písomná správa o Spiši z roku 1209 svedčí o tom, že najstaršia územná organizácia Spiša Provincia Sclavorum (spoločenstvo Slovákov) sa rozpadáva, lebo panovník už nenachádza oporu len v hradnej správe, ktorá sa tu vlastne vyvíjala a vyrástla z domácich pomerov, ale aj vo feudáloch, ktorých v prvej polovici 13. storočia reprezentovali na Spiši tzv. lanceáti – kopijníci. Listinou kráľa Bélu IV. z r. 1243 sa potvrdzujú staré výsady, ktoré mali spišskí kopijníci už oddávna. Kopijníci prišli na Spiš niekedy koncom 12. storočia a ich hlavným sídlom bol Spišský Štvrtok.


Pramene z 2. polovice 13. storočia svedčia o tom, že okrem Provincie Sclavorum, ktorá sa spravovala vlastným právom a zvyklosťami a mala svojho sudcu „comes Sclavorum“, existovala Sedes nobilium de Scepus (Stolica spišskej šľachty), ktorú vytvorila spomínaná kopijnícka šľachta, a ako tretie Spoločenstvo spišských Sasov. Strediskom spišských Sasov bola Levoča. Najstarším písomným dokladom, v ktorom sa prvý raz vyskytuje pomenovanie Levoče ako „Leucha“, je listina Bélu VI. z roku 1249, ktorej obsah má širší význam pre objasnenie poznatkov stredovekej Levoče.

O nemeckých kolonistoch na Spiši je známe, že sa osadzovali v blízkosti starých slovanských osád a za pomoci kráľovských donácií ich postupne ovládli. Dá sa predpokladať, že tak bolo aj v Levoči. Mnohé skutočnosti naznačujú, že medzi „Starou Levočou" a názvom „Windische seifen“ je priama súvislosť. A tak v bezprostrednej blízkosti medzi slovanskými osadami, ležiacimi pri starej obchodnej sieti, sa osadili spišskí Sasi, vybudovali si spočiatku iba dedinu, lebo im pravdepodobne v ceste stáli obnovené trhové osady (po tatárskom vpáde), nachádzajúce sa južne a severovýchodne od dnešnej Levoče, ktoré bránili výstavbe mesta. Ako dedina sa Levoča prvý raz spomína v listine Béelu VI. z roku 1263, ktorá je preto významná pre dejiny Levoče, lebo ju uvádza pri zmienke o spore medzi Sasmi z Iliašoviec a slovanskými obyvateľmi Draviec v súvislosti s cestou z dediny Spišský Štvrtok do dediny Levoča. Prvý raz sa s Levočou ako mestom stretávame v kolektívnom privilégiu spišských Sasov, ktoré vydal Štefan V. 24. novembra 1271. Označené je tu ako „civitas provinciae capitalis“, čiže ako hlavné mesto spoločenstva spišských Sasov z celého Spiša.

V čase potvrdenia kolektívneho privilégia spišských Sasov patrilo do spoločenstva 40 mestečiek s majetkami. Hlavným mestom bola aj naďalej Levoča, ktorá si za panovníka Karola Róberta upevnila svoje postavenie a získala prvenstvo, pretože ju vymenoval za svoje kráľovské mesto a v roku 1317 sa uvádza ako „Civitas nostra regalis“. Tým sa vymanila spod práva spišského župana. Kráľ roku 1321 udeľuje Levočanom právo skladu na tovar dovážaný z Poľska a Ruska, neskôr aj na tovar vyvážaný z Uhorska. Pred rokom 1323 sa Levoča stala kráľovským slobodným mestom, čo znamená, že v tom čase musela byť opevnená hradbami.


Prudký rozvoj Levoče v 14. storočí nenarušili ani boje o prvenstvo so slobodným kráľovským mestom Kežmarkom. Levoča sa dostala do sporu so Spišským Štvrtkom, ktorý chcel získať nielen právo skladu, ale aj sídlo sudcu. Spor sa však skončil víťazstvom Levoče. Zatiaľ čo Levoča a Kežmarok boli opevnené, oppidá nemali opevnenia. Na začiatku 15. storočia sa vývoj mesta musel prispôsobovať novým hospodárskym podmienkam, pretože v právnom vývine mesta došlo k závažným zmenám. Levoča vstúpila do spolku piatich východoslovenských kráľovských miest. Dekrétom z roku 1405 uzákoňuje tzv. Ríšsky status. Hospodárske podmienky mesta Levoče sa zmenili po zálohovaní 13. spišských miest Poľsku v roku 1412, keď sa Zväz dvadsiatich štyroch spišských miest rozpadol. Levoča sa dostala do sporu s Košicami, ktoré jej začali konkurovať najmä v obchodnej sfére. Levoča mala od roku 1321 právo skladu, ktoré sa postupne rozširovalo. Levoča však právo skladu zneužívala a robila mnohé prechmaty, čím vyvolala spory najmä s Košicami. Panovník vyriešil spory tým, že listinou zo 17. apríla 1411udelil Levočanom súhlas na právo skladu tak cudzozemských, ako aj domácich obchodníkov. Levoča v tom čase obchodovala najmä s Poľskom a Sliezskom, Rakúskom a Moravou. Zároveň si Levočania vymohli od panovníka oslobodenie od platenia tridsiatku.

Aj po hospodárskej stránke získala Levoča prvenstvo v obchodnom a politickom živote celého Spiša. V obchode s kovmi boli zainteresovaní mnohí levočskí mešťania; najvýznamnejšou rodinou boli Thurzovci, ktorí sa zapísali do histórie mesta ako najbohatší mešťania. Remeslá sa v stredoveku organizovali v cechoch, ktoré mali svoje štatúty. O stredovekých cechoch v Levoči sa nám zachovalo veľmi málo písomných správ. Prvý zachovaný písomný záznam z roku 1521 uvádza, že v Levoči bolo 41 majstrov rôznych remesiel. Majstrom sa mohol stať iba mešťan. Mešťan musel vlastniť dom. Bola to podmienka prijatia do meštianskeho stavu. Vojnové časy mali neblahý vplyv na vývin niektorých remesiel, najmä preto, že po nich nasledovali epidémie a mor, obyvateľstvo schudobnelo a tovar nešiel na odbyt. V Levoči sa konali široko – ďaleko známe jarmoky, ktoré lákali aj remeselníkov z iných miest. Najchýrnejšie jarmoky v Levoči sa konali spravidla v 16. – 17. storočí k sviatkom sv. Jakuba a Gála a okrem nich jeden v januári a pred Veľkou nocou. Kým na jarmok mal prístup takmer každý remeselník a mohli sa tu predávať rozličné tovary, pre týždenné trhy platili rôzne obmedzenia. Stredoveký obchod a remeslá mali vplyv nielen na hospodársky rozvoj Levoče, ale aj na výstavbu mesta a jeho opevnenia. Okrem domov na námestí a v okružných uliciach postavili v Levoči významné architektonické diela – radnicu a kostoly. Postupne sa z dediny vyvinulo mesto Levoča, spomínané v 13. storočí, získalo nové práva a výsady. Začiatkom 14. storočia bolo už opevnené hradbami. Stredoveké mesto bolo vypálené v rokoch 1322, 1342 a veľmi zničené pri veľkej morovej epidémii v roku 1334, takže jeho najstaršiu podobu nepoznáme. Mesto sa v 14. storočí postupne zväčšovalo. Najprv zastavali námestie a príchodové ulice, kde boli jednopriestorové kamenné objekty, ktoré sa postupnými prístavbami rozširovali, či už do šírky alebo do hĺbky parciel. Vo vývoji meštianskej architektúry sa dajú pozorovať stavebné premeny pri jednotlivých domoch podľa toho, ako ich majitelia bohatli, alebo dedičstvom získavali väčšie finančné možnosti. Bohatí kupci, ktorí sa usadili na námestí a odkúpili menšie domy, postupne ich rozširovali. Na to, aby mohli obchodovať, potrebovali povozy a kone, a preto vybudovali v zadnom trakte do okružnej ulice krídlo s priechodom pre vozidlá a stajne pre kone, ako aj priestory na úschovu vozov. Na námestí bývali iba niektorí bohatí remeselníci.


V baroku a v 19. storočí vzniká domáca šľachta. Sú to zväčša remeselníci s dobre predajnými produktami, alebo remeselníci ako zlatníci a krajčíri. Obchodníci bývali v centre na námestí, kde sa konali trhy, a v mázhausoch vykladali svoj tovar, alebo popíjali víno z pivníc, ktoré mali 2 vchody. Obchod s vínom musel byť zaiste veľmi výnosný, keď s ním obchodovali také významné osobnosti, ako bol Majster Pavol a iní. Poľnohospodári bývali v domoch, ktorých zadné trakty boli situované k hradbám, kadiaľ bola možnosť ľahkej dopravy poľnohospodárskych produktov. Levoča bola opevnená už v 13. storočí, no tieto hradby tvorili len palisády, neboli murované. Výstavba kamenných murovaných hradieb bola veľmi nákladná, a preto ich mesto mohlo budovať vzhľadom na rozlohu opevneného mestského areálu až vtedy, keď to hospodárske podmienky dovolili. Nie je vylúčené, že už v 13. storočí boli vybudované niektoré vstupné bašty, alebo obranné veže s bránami. Jednu z nich pravdepodobne zobrazuje i najstaršia známa pečať Spoločenstva spišských Sasov z 13 storočia s kruhopisom SIGILLVM SAXONUM DE CIPS (Pečať spišských Sasov), na ktorej je na lúke medzi dvoma listnatými stromami zobrazená obranná veža s vysokou gotickou strechou. V roku 1310 postavili hradby z lomového kameňa, ktoré sa s prístavbami zachovali podnes. V 16. a 17 storočí sa vojenská technika vyvíjala a podľa toho sa doplňoval a obnovoval fortifikačný systém, o ktorom sa nám zachovali aj archívne správy z rokov 1565 – 1670. Podobne ako v ostatných mestách opevnených hradbami i v Levoči obranu mesta zabezpečovalo miestne obyvateľstvo. Stráž veží zverili do rúk cechov, ktoré boli povinné mať zásoby zbraní a streliva, zároveň vedieť, kedy ktorá brána má byť otvorená.

Urbanistický vývoj Levoče, tak, ako všetkých stredovekých miest na Slovensku, utvárali a ovplyvňovali mnohé vývojové urbanistické súvislosti. Možno medzi ne zahrnúť hospodársko – spoločenské podmienky, organizačné a právne formy, výtvarno – kompozičné a technické prostriedky, ako i geografické danosti územia. Geografické danosti Spiša, kde je situovaná Levoča, silne vplývali na jeho historické funkcie. Toto územie bolo už v dávnom stredoveku významným tranzitným priestorom.

Levoča, ako stredisko celého Spiša, sa vyvinula zo staršej osady „Stará Levoč“ a ďalších osád, zničených v roku 1241 tatarským vpádom. K domácemu obyvateľstvu sa postupne prisťahovali Nemci, lebo panovník sa usiloval osídliť spustošené územie. Pre stabilizáciu nového obyvateľstva udelil osídlencom nové výsady, čo viedlo k rýchlej urbanizácii. Levoča bola už pri svojom vzniku veľkoryso koncipovaná. Bola rozložitým mestom so šachovnicovým pôdorysom. Pravidelný obdĺžnik mestského útvaru sa až v neskorom stredoveku rozšíril do tvaru písmena J.

V 14. storočí, keď sa Levoča stala mestom, postavili tu dva trojloďové kostoly. V strede námestia to bol kostol sv. Jakuba druhý priamo pri hradbách spolu s kláštorom minoritov (bývalý gymnaziálny). Na mieste dnešného farského kostola sv. Jakuba stál pôvodne starší chrám, o čom svedčí zachovaná časť chórového záveru z roku 1280 a kalichové konzoly v sakristii prestavané v 14. storočí. V 1. štvrtine 14. storočia začali stavať gotický kostol sv. Jakuba a dokončili ho ako halový, trojloďový, pseudobazilikálneho typu pred rokom 1400. Dokončenie kostola súvisí s prístavbou severnej kaplnky sv. Juraja okolo r. 1392. Kaplnku dal postaviť miestny farár Juraj Ullenbach. S výstavbou starého minoritského kostola zasväteného pôvodne sv. Ladislavovi, dnes Kráľovnej anjelov, a komplexu kláštorných budov sa začalo v 1. polovici 14. storočia, a to presbytárom kostola. V priebehu stavebných prác sa vymieňali majstri a vznikli 3 stavebné etapy.

V 15. storočí sa realizovali viaceré úpravy a prístavby vo farskom kostole. Na južnej strane v roku 1480 – 1490 vybudovali k vstupnému portálu z konca 14. storočia predsieň s bohatou hviezdicovou klenbou, ktorá je aj na poschodí v kráľovskom oratóriu.

Znaky Luxemburskej školy majú nástenné maľby na severnej stene kostola, ktoré znázorňujú 7 skutkov milosrdenstva a 7 hlavných hriechov s textami, pochádzajúce z roku 1385. Kolínskej škole sa pripisujú nástenné maľby s 20 výjavmi zo života sv. Doroty z obdobia o. r. 1400. Skvostom interiérového zariadenia kostola je hlavný oltár, pochádzajúci od slávneho neskorogotického rezbára Majstra Pavla z Levoče z roku 1507 - 1518, ktorý mal dielňu neďaleko kostola. Realistické stvárnenie ústredných sôch v nadživotnej veľkosti, ako aj postavy znázornené na reliéfoch tabúľ na otvorených oltárnych krídlach potvrdzujú majstrovo nadanie a zručnosť vteliť náboženské myšlienky do postáv odpozorovaných zo skutočného života. Oltár je jeho najcennejším dielom, už pri vstupe do kostola upúta pozornosť každého návštevníka nielen svojou monumentálnosťou, ale najmä výtvarným stvárnením. Je typom krídlového oltára, ktorý vypĺňa svojou výškou a šírkou priestor záveru presbytára kostola. Je najstarším reštaurovaným dielom v kostole sv. Jakuba. Od tohto nášho najvýznamnejšieho stredovek. majstra sa zachovalo v kostole viac pozoruhodných diel vysokej výtvarnej a umelecko-historickej hodnoty. Medzi ne patrí neskorogotický krídlový oltár sv. Mikuláša Biskupa z r. 1507, oltár 4-och Jánov. Tiež sa zachoval pevný krídlový oltár sv. Anny, ktorého autorom rezbárskej a sochárskej časti je Majster Pavol. Má už realistické črty renesancie. Z oltára Narodenia, ktorý má barokovú architektúru, pochádzajú od Majstra Pavla sochy zo skupiny Betlehemu, v kaplnke sv. Juraja sú jeho dielom jazdecké sochy sv. Juraja.


Z dielne tohto najslávnejšieho Majstra rezbára, pre ktorého sú už typické realistické prvky neskorogotickej tvorby, sa v levočskom farskom kostole zachovalo najviac diel. Bohatý gotický interiér kostola dotvárajú gotické vyrezávané stallá a senátorská lavica, upravovaná v renesancii. Kostolné lavice zo 17. storočia majú na predných parapetoch bohatú drevorezbu. Začiatkom 16. storočia prestavali aj kostol minoritov. Roku 1671 bol staticky narušený, a preto ho provizórne zastropili. Keď stavbu prevzali jezuiti, dali ho staticky zabezpečiť, do posledného klenbového poľa dali stavať emporu a v rokoch 1671 – 1975 dostal nové zariadenie. Provizórne zaklenutie nahradili hrebienkovou krížovou klenbou v roku 1671. V rokoch 1911 – 1913 na mieste zbúraného barokového krídla kláštora vznikla secesná novostavba gymnázia a realizovala sa oprava gotickej časti kláštora. Aj radnica patrí ku zachovaným gotickým stavbám. Kostol sv. Ducha a kláštor minoritov pri Košickej bráne je dokladom neskorobarokovej výstavby po požiari roku 1747. V kostole aj v kláštore sú nástenné maľby z rokov 1758 – 1763. Barokové je aj interiérové zariadenie, pochádzajúce z prvej polovice 18. storočia s hlavným oltárom, kde je oltárny obraz Zoslanie sv. Ducha. Kostol Navštívenia P. Márie nad mestom na Mariánskej hore v rokoch 1903 – 1914 podľa projektu levočského staviteľa J. Mullera.

V druhej polovici 15. storočia sa bohatstvo hospodársky prosperujúceho mesta odráža i v jeho architektúre. V druhej polovici 16. storočia zachvátili mesto viaceré požiare, ktoré architektúru Levoče poškodili natoľko, že po obnovách vzhľad mesta nadobúdal renesančný charakter. Zachovaná architektúra objektov dokumentuje takmer päťstoročný vývoj postupného budovania mesta a prestavieb jednotlivých architektúr. Domy boli poschodové už v gotike.

Postupný vývoj renesancie priniesol nové architektonické tvary a výtvarnú výzdobu. Typickým prvkom renesancie na Spiši boli tzv. štítkové atiky, z ktorých sa nám zachovala iba jedna, a to na Thurzovom dome na Mierovom námestí. Štítkové atiky nahradili gotické štítové strechy. Fasády domov, predtým zdobené nástennými maľbami (gotickými) alebo sgrafitami zo 16. storočia dostávajú novú sgrafitovú výzdobu v 17. storočí. V renesancii boli krížové hrebienkové klenby, v niektorých prípadoch zdobené štukovou ornamentikou. Drevené hradové povaly sa nachádzajú ešte v mnohých domoch, dnes sú však už bez polychrómie.


Obdobie baroka zohralo v novopostavených objektoch mesta aj v prestavbách svoju úlohu. Okrem barokových prestavieb sa zachovali aj zásahy neskorších období rokoka, klasicizmu a secesie. Najmä tieto prestavby čiastočne rešpektovali staršie slohové stavebné etapy. Tak, ako v iných mestách, i v Levoči si bohatí majitelia skrášľovali svoje obytné miestnosti, ba i celé objekty prestavali alebo prefasádovali podľa požiadaviek jednotlivých slohových období. Príčinou prestavieb neboli teda iba požiare alebo iné živelné pohromy a vojny. Cez všetky zásahy prestavieb si Levoča zachovala svoj renesančný charakter. Mestskú pamiatkovú rezerváciu vybrali medzi tri najcennejšie rezervácie na Slovensku. V posledných rokoch sa vo veľkej miere rekonštruujú architektonické pamiatky zásluhou mestských a pamiatkových inštitúcií.

Radnica:
Pôvodne gotická bloková stavba, dvojpodlažná, trojtraktová s podkrovím upraveným strešnými štítovými vikiermi. Má obdĺžnikový pôdorys a podchodom je spojená so zvonicou.

Zvonica:
Je samostatná poschodová stavba v tvare hranolu, členená horizontálne rímsami a vertikálne nárožnými pilastrami.

Klietka hanby:
Nachádza sa v parku pri radnici, je kovaná, má kopulovitý tvar a zatvárali do nej v stredoveku osoby, ktoré sa previnili.

Rímsko-katolícky farský kostol sv. Jakuba:
S trojloďovým priestorom pseudobazilikálneho typu s prevýšenou hlavnou loďou s polygonálne uzavretým presbytárom, má na západnej strane vežu medzi dvoma kaplnkami. Na severnej strane je sakristia, ku ktorej pristavali na západnej strane kaplnku sv. Juraja a severná predsieň, nad ktorými je na poschodí knižnica.
Kostol postavili na mieste staršej stavby, z ktorej sa zachovala časť v sakristii z roku 1280.
Hlavný oltár P. Márie a sv. Jakuba Apoštola – neskorogotický z roku 1508 – 1517, od Majstra Pavla z Levoče.

Majster Pavol z Levoče (okolo 1470 – 1542):
Rezbár, jeden z najvýznamnejších stredovekých umelcov na Slovensku. Výraz jeho sôch odráža ich silný vnútorný život. Jeho najvýznamnejšími dielami sú: hlavný oltár, oltár sv. Jána, oltár sv. Anny a oltár Narodenia v Kostole sv. Jakuba v Levoči, oltár sv. Juraja v Spišskej Sobote, hlavný oltár v Hrabušiciach a súsošie kalvárie v Bardejove.

Majster Pavol

Pred hlavným oltárom kľačí muž. V kostole nik nie je, len ozvena dažďa a nádherne vyrezávaná palica mu robia spoločnosť. Dnes ho pred kostolom nečakajú žiadne deti, ktorým by rozprával o zručnom rezbárovi. Na druhý deň už pred Kostolom sv. Jakuba šumeli nedočkavé hlasy detí. Majster sa usadil na lavičke a deti okolo neho počúvali, čo hovorí.


„Pred niekoľkými desiatkami rokov, keď som bol malý chlapec, bol som každý deň na hrádzi. S kamarátmi sme sa hrali na rytierov. Každý z nás si doma vyrobil vlastný meč. Ten môj bol akoby ozajstný. Každý večer sme sa po bitke vrátili domov. Vždy som si však našiel čas a kúsok dreva som premenil v koníka.“ „Aj ja chcem byť rezbárom“, prerušil Majstra šum medzi deťmi. Majster sa len usmial a pokračoval: „Ale musel som sa veľmi snažiť. Chodiť do školy, vyrezávať a priúčať mladších tomuto remeslu. Ale na kamarátov som si našiel vždy čas. Ľudia si u mňa kupovali hračky pre svoje ratolesti. Stále som sa zdokonaľoval, aspoň to o mne všetci tvrdili. Jedného dňa však za mnou prišla mestská rada. V tej dobe som už môj starý meč nepoužíval. Myslím, že je ešte stále založený niekde v mojej dielni a zasadaný prachom. Zástupcovia mestskej rady mali zaujímavú prosbu. Vraj, aby som k vynovenému kostolu vyrezal sochy niektorých svätých. Nakoniec ma však prekvapili ešte jednou prosbou. Nový kostol potrebuje aj nový oltár a obyvateľstvo mesta nespomenulo iné meno, ako Majster Pavol – muž so zlatými rukami. Vtedy sa moje srdce naplnilo radosťou, no zároveň aj strachom. Mal som obavy, že sklamem dôveru všetkých obyvateľov mesta. Ale pokúsil som sa o to. Zohnal som dostatok dreva. Moji žiaci mi však pomáhali a myslím, že až teraz to začali brať vážne. Začali drevo opracuvávať a vyrezávať obrysy tvárí. Až postupne boli sochy hotové. Prvé sochy si v kostole našli svoje miesto a ľudia ich začali obdivovať. Začal som pracovať na oltári. Vravel som si, že toto musí byť najkrajší oltár široko – ďaleko. Pracoval som na ňom niekoľko mesiacov. Po jeho ukončení boli ľudia s mojou prácou spokojní. Miestny kňaz oltár posvätil a ľudia mi ďakovali. Oltár vyplnil tú prázdnotu kostola a vpustil doň svetlo. Bol som na seba hrdý. Môj oltár bol najkrajší v širokom okolí. Ľudia zďaleka sa chodili pomodliť a pokochať sa jeho krásou.“

„Majster, majster, buď náš učiteľ.“ Majster vstal a zaviedol deti do dielne neďaleko kostola. Všetky hračky rozdal, no meč ostal za skriňou. To bol jeho najcennejší poklad, ktorý mu nik nemohol vziať a vždy sa s ním rád pochválil.

„Počujem dláto. To rezbár ryje legendu. To človek sústredene a pokorne píše svoj protest a protest ho prežíva. Ako tvorba, ako tvar. Ako krása. Krása, ktorá potrebuje pokoru. Krása, ktorá je premáhanie chaosu...“ úryvok eseje Milana Rúfusa o Majstrovi Pavlovi z Levoče