Medzi úradníkmi rovnakej hodnosti nebolo takmer nijaké spojenie.
V 4 častiach sveta stáli pod prísnou kontrolou aj ženy. Keď dievčatá dosiahli desiaty rok, spočítali ich a rozdelili podľa krásy a talentu. Pôvabné a nadané vybrali, predviedli pred kuraku a poslali do Cuzcu, kde sa z nich stali vyvolené. Tie, ktoré nevybrali sa nazývali zvyšné dievčatá. Vyvolené žili pod prísnym dozorom a v kláštornej odlúčenosti sa učili tkať a variť, alebo boli zasväcované do rituálov slnečného náboženstva. Z týchto sa stali služobnice Slnka. Tie, čo neboli v službách slnečného náboženstva, stali sa väčšinou súložnicami Inka alebo manželkami vojvodcov. Ak sa nevydali, dostali hodnosť mama-kona a stali sa vychovávateľkami nových vyvolených.
Noví poddaní si mohli ponechať odev i jazyk, všetci úradníci sa však museli naučiť kečvánčinu. Slnečné náboženstvo bolo povinné.



CESTY
V inkskej ríši boli 2 hlavné cesty: kráľovská a pobrežná.
Kráľovská cesta merala 5.200 km, pobrežná 4.000 km. Okrem týchto hlavných dopravných tepien existovalo aj mnoho menších ciest, ktoré spájali pobrežnú cestu s horskou. Boli tu aj zlaté cesty a najmä vojenské cesty.
Najvyššia známa inkská cesta viedla okolo vrcholu hory Salcantay, vo výške 5.000 m.
V blízkosti veľkých miest boli cesty dláždené. Všade pozdĺž ciest stáli míľniky.
Cesty výdy mali nejaký účel. Slúžili dobývaniu a kontrole podmanených oblastí. Nemohlo vypuknúť ani to najmenšie povstanie, aby sa o tom správa nedostala do hlavného mesta a vojsko sa nevydalo na pochod potlačiť nepokoje. Cieľom inkských ciest bolo čo najrýchlejšie dopraviť vojsko na bojisko. Niektoré spojovacie cesty pochádzali z predinkskej doby. Inkovia budovali cesty prevažne v roklinách: bočné steny otesali a podopreli kamennými platňami.



MOSTY
Most patril k najväčším vymoženostiam Inkov. Ich poškodenie sa trestalo smrťou. Existovalo veľa druhov mostov - visuté, pontónové, nosníkové i prechody z kamenných kvádrov.
Každý most mal nejaké meno a ich spoločný názov bol čaka.
40 veľkých a 100 malých mostov sa vysmievalo priepastiam, ktoré sa Inkom postavili do cesty. Inkovia nemali drevo a nepoznali oblúk, neostávalo im nič iné než robiť visuté mosty. Obyvatelia obce, ktorá ležala najbližšie pri moste, každé 2 roky vymieňali nosné laná. Jednoduchí indiáni museli platiť mýto.
Iné mosty spočívali na člnoch z trávy. Jeden z takýchto pontónových mostoch sa nachádzal aj na odtoku jazera Titicaca.



STANICE TAMPU
Ríše, ktoré budovali cesty, zriadili aj odpočinkové miesta pre cestujúcich. Odpočinkové miesta Inkov sa nazývali tampu.
Boli to budovy vzdialené od seba 19-28 km.